3 min.

Kde bolo, tam bolo, v malej horskej dedinke, kde zima trvala deväť mesiacov v roku, žilo dievčatko menom Kristínka. Narodila sa počas najchladnejšej noci storočia, keď vločky tancovali vo vzduchu ako diamantový prach a severný vietor spieval uspávanky. Jej matka bola liečiteľka známa svojimi čajmi z ľadových kvetov, a jej otec bol výrobca skla, ktorý vytváral tie najkrajšie snehové gule.

Kristínka bola výnimočné dieťa. Jej vlasy boli biele ako čerstvý sneh a jej oči mali farbu zamrznutého jazera. Nikdy jej nebola zima, a keď sa smiala, vo vzduchu sa trblietali drobné snehové vločky. Ľudia v dedine šepkali, že má v hrudi snehové srdce, dar od samotnej Zimnej kráľovnej.

Jednej noci, keď polárna žiara sfarbila nebo do zelena a fialova, prišla do dediny správa, že Zimná kráľovná ochorela. Bez jej mágie sa začal sneh topiť aj uprostred zimy, ľadové kvety prestali kvitnúť a severný vietor stratil svoj spev. Dedinčania sa báli, že ak sa kráľovná neuzdraví, ich domovy, ktoré boli postavené z večného ľadu, sa roztopia.

Kristínka vedela, že musí niečo urobiť. V noci sa zakradla z domu a vydala sa na cestu k Ľadovému palácu. So sebou si vzala tri veci: matkin čaj z ľadových kvetov, otcovu najkrajšiu snehovú guľu a svoj strieborný náhrdelník, ktorý dostala pri narodení.

Na ceste ju čakali tri skúšky. Najprv stretla starého polárneho medveďa, ktorému sa topil domov. Kristínka mu darovala snehovú guľu od otca, a keď ju medveď rozbil, vytvoril sa okolo neho nový ľadový príbytok. Vďačný medveď jej daroval jeden zo svojich mocných pazúrov a stal sa jej sprievodcom.

Potom narazili na plačúce severné svetlá, ktoré strácali svoje farby. Kristínka im dala svoj strieborný náhrdelník, ktorý rozžiaril oblohu jasnejšie než kedykoľvek predtým. Svetlá jej na oplátku darovali prameň svojej čarovnej žiary.

Nakoniec prišli k veľkej priepasti, cez ktorú viedol len tenký ľadový most. Pod ním číhal temný tieň, ktorý sa živil strachom. Kristínka sa nebála – jej snehové srdce bilo pokojne. Vzala medvedí pazúr a prameň severnej žiary, spojila ich dohromady a vytvorila most z čistého svetla.

V Ľadovom paláci našli Zimnú kráľovnú ležať na tróne z námrazy. Jej koruna z večného ľadu sa topila a s každou kvapkou slabol aj jej dych. Kristínka jej podala matkin čaj z ľadových kvetov. Kráľovná sa napila a jej sily sa začali vracať. No stále to nestačilo.

Vtedy Kristínka pochopila, čo musí urobiť. Priložila ruku k svojmu snehovému srdcu a časť jeho čistej zimy darovala kráľovnej. V tom momente sa stalo niečo čarovné – kráľovnina koruna znovu zamrzla, ľadové kvety začali opäť kvitnúť a severný vietor sa vrátil so svojou piesňou.

Zimná kráľovná vstala z trónu a objala Kristínku. „Tvoje srdce nie je len zo snehu,“ povedala, „je z najčistejšej lásky, ktorá dokáže zohriať aj v najchladnejšej zime.“ Ako odmenu kráľovná dala Kristínke schopnosť vytvárať ľadové kvety kedykoľvek chcela a sľúbila, že zima v ich dedinke bude odteraz vždy krásna a prívetivá.

Kristínka sa vrátila domov ako hrdinka. Jej rodičia ju s radosťou privítali a všimli si, že jej snehové srdce už nie je celkom biele – malo v sebe dúhové odlesky polárnej žiary. Od toho dňa, keď Kristínka prechádzala dedinou, kvitli okolo nej ľadové kvety a vzduchom sa vznášali trblietavé vločky.

V zime, keď fúka severný vietor, môžete niekedy počuť jeho pieseň o dievčatku so snehovým srdcom, ktoré zachránilo zimu. A ak sa pozorne započúvate do praskania mrazu, možno začujete aj smiech Kristínky, ako sa hrá s polárnym medveďom pod žiarou severných svetiel.

A ak nezamrzli, žijú tam šťastne až dodnes.

The Girl with a Snow Heart

3 min.

Once upon a time, in a small mountain village where winter lasted nine months of the year, lived a little girl named Christina. She was born on the coldest night of the century, when snowflakes danced in the air like diamond dust and the north wind sang lullabies. Her mother was a healer known for her ice flower teas, and her father was a glassmaker who created the most beautiful snow globes.

Christina was an extraordinary child. Her hair was as white as fresh snow, and her eyes had the color of a frozen lake. She never felt cold, and when she laughed, tiny snowflakes sparkled in the air. The villagers whispered that she had a snow heart in her chest, a gift from the Winter Queen herself.

One night, when the northern lights painted the sky in green and purple, news reached the village that the Winter Queen had fallen ill. Without her magic, snow began to melt even in mid-winter, ice flowers stopped blooming, and the north wind lost its song. The villagers feared that if the queen didn’t recover, their homes built from eternal ice would melt.

Christina knew she had to do something. At night, she snuck out of her house and set out on a journey to the Ice Palace. She took three things with her: her mother’s ice flower tea, her father’s most beautiful snow globe, and her silver necklace that she received at birth.

Three trials awaited her on the way. First, she met an old polar bear whose home was melting. Christina gave him the snow globe from her father, and when the bear broke it, a new ice dwelling formed around him. The grateful bear gave her one of his mighty claws and became her guide.

Then they encountered crying northern lights that were losing their colors. Christina gave them her silver necklace, which made the sky shine brighter than ever before. In return, the lights gave her a strand of their magical glow.

Finally, they came to a great chasm with only a thin ice bridge crossing it. Below lurked a dark shadow that fed on fear. Christina wasn’t afraid – her snow heart beat steadily. She took the bear’s claw and the strand of northern light, combined them, and created a bridge of pure light.

In the Ice Palace, they found the Winter Queen lying on her frost throne. Her crown of eternal ice was melting, and with each drop, her breath grew weaker. Christina gave her mother’s ice flower tea to the queen. The queen drank it and her strength began to return, but it still wasn’t enough.

That’s when Christina understood what she had to do. She placed her hand on her snow heart and gave part of its pure winter to the queen. In that moment, something magical happened – the queen’s crown froze again, ice flowers started blooming once more, and the north wind returned with its song.

The Winter Queen rose from her throne and embraced Christina. „Your heart isn’t just made of snow,“ she said, „it’s made of the purest love that can warm even the coldest winter.“ As a reward, the queen gave Christina the ability to create ice flowers whenever she wished and promised that winter in their village would always be beautiful and gentle from that day on.

Christina returned home as a hero. Her parents welcomed her with joy and noticed that her snow heart was no longer purely white – it had rainbow reflections of the northern lights within it. From that day on, when Christina walked through the village, ice flowers bloomed around her and sparkling snowflakes floated in the air.

In winter, when the north wind blows, you can sometimes hear its song about the little girl with a snow heart who saved winter. And if you listen carefully to the crackling frost, you might hear Christina’s laughter as she plays with the polar bear under the glow of the northern lights.

And if they haven’t frozen, they live there happily to this day.