5 min.
Nuž, musím vám povedať, že som videl v živote všelijaké čudné veci – od lietajúceho psa až po politika, ktorý hovoril pravdu (toho druhého som vlastne nevidel, len som o ňom počul). Ale to, čo sa stalo v tom starom lese za mestom, to vám je história, ktorá prekonáva všetko. A je to pravda, každé slovo z toho, môžete mi veriť. Alebo aj nie, to je na vás.
Celé sa to začalo, keď do nášho mesta prišiel istý pán Richard K. Moneyman III. – a už len to meno vám povie všetko, čo potrebujete vedieť. Bol to jeden z tých chlapíkov, čo nosia kravaty také drahé, že by za ne priemerná rodina mohla mesiac jesť, a topánky také lesklé, že sa v nich vidíte lepšie než v zrkadle u holiča.
„Postavím tu najväčšiu drevospracujúcu fabriku na svete!“ vyhlásil jedného dňa na mestskom zastupiteľstve, pričom jeho zuby sa blysli tak, že starosta musel požiadať o slnečné okuliare.
No a potom sa to začalo. Do lesa prišli chlapi so strojmi väčšími než dom môjho svokra (a to vám poviem, že ten má dom taký veľký, že keď chce ísť z kuchyne do spálne, musí si vziať so sebou desiatu). Mali plány vyrúbať každý strom od potoka až po starú železničnú trať.
Ale tu vám musím niečo prezradiť o tom lese. Nebol to hocijaký les. Žili v ňom víly – a nie také tie z rozprávkových kníh, čo nosia ružové šatôčky a rozprávajú sa s motýľmi. Tieto víly boli skôr také… no, predstavte si svoju tetu Máriu po tom, čo jej niekto pošliape záhradku. Takže áno, boli trochu temperamentné.
A potom tam boli škriatkovia. Väčšina ľudí si myslí, že škriatkovia sú malí roztomilí chlapíci v zelených kabátikoch. Títo škriatkovia však vyzerali, akoby práve vyšli z wrestlingovej arény, len boli menší a mali väčší zmysel pre humor. Ich vodca, ktorého volali „Starý Pařez“, vyzeral ako miniatúrna verzia Johna Wayneho, len s bradou z machu.
No a samozrejme, nesmieme zabudnúť na vtáky. Normálne vtáky spievajú „čvirik-čvirik“. Tieto vtáky však mali svoj vlastný spevácky zbor, ktorý dokázal zahrať čokoľvek od Mozarta až po rock’n’roll, aj keď väčšinou falošne. Ich dirigent, starý drozd menom Jimmy, mal také prísne štandardy, že by sa pred ním aj operní speváci z New Yorku museli hanbiť.
Keď prvýkrát zazneli motorové píly, víly zorganizovali krízové zasadnutie. „Dámy,“ povedala ich vodkyňa, víla Agáta (ktorá vyzerala presne tak, ako by ste si predstavovali vílu, ktorá sa volá Agáta), „je čas ukázať týmto pánom v drahých oblekoch, že s vílami nie sú žarty!“
A tak sa začala najčudnejšia vojna, akú kedy kto videl. Víly začali robiť všelijaké podivné veci – napríklad prefarbiť všetky značky na stromoch na ružovo (čo spôsobilo, že drevorubači sa točili v kruhoch ako po návšteve krčmy). Škriatkovia zase v noci preliali všetko palivo do strojov za domácu slivovicu (ktorú mimochodom vyrábali sami – ale to je iný príbeh). A vtáky? Tie spustili taký koncert, že jeden z drevorubačov prisahal, že počul „Bohemian Rhapsody“ v podaní sýkoriek.
Pán Moneyman bol, samozrejme, nanajvýš rozhorčený. „Toto je sabotáž!“ kričal, keď zistil, že jeho buldozér je pomaľovaný kvetinkami a z výfuku mu rastú prvosienky. Jeho mechanici sa vzdali po tom, čo našli v motore hniezdo veveričiek, ktoré tam škriatkovia presťahovali aj s celou zásobou orieškov na zimu.
Vrchol prišiel, keď sa samotná Matka Príroda rozhodla zasiahnuť. Musím vám povedať, že Matka Príroda nebola žiadna jemná dámička v zelených šatách – skôr pripomínala moju starú mamu, keď zistila, že niekto jej kradne slivky zo záhrady. Jedného večera sa zjavila pánovi Moneymanovi priamo v jeho luxusnej kancelárii (práve keď si počítal, koľko miliónov zarobí na vyrúbanom dreve).
„Tak počúvaj, synček,“ povedala mu hlasom, pri ktorom by aj medveď radšej utiekol do jaskyne. „Buď si zbalíš svoje hračky a pôjdeš pekne domov, alebo ti ukážem, čo sa stane, keď naozaj nahnevám.“
A viete čo? Ten chlapík, ktorý sa nikdy ničoho nebál (okrem možno poklesu akcií na burze), zrazu pochopil, že existujú veci, ktoré sa za peniaze kúpiť nedajú. Na druhý deň všetky stroje zmizli a les ostal tak, ako bol.
Od tej doby sa v našom meste traduje, že ak sa v noci započúvate do zvukov lesa, môžete počuť víly, ako sa smejú, škriatkov, ako si pospevujú pri varení svojej čarovnej slivovice, a vtáky, ako skúšajú nové verzie starých hitov. A občas, len tak pre istotu, sa v lese objaví ceduľa s nápisom: „Pozor, divé víly! Vstup na vlastné nebezpečenstvo!“
A pán Moneyman? Ten vraj založil nadáciu na ochranu lesov. Čo je, priznajme si, celkom vtipný koniec celej tej histórie.
A to je všetko, čo vám o tom môžem povedať. Je to pravda? No, ako som vravel na začiatku – to je na vás. Ale spýtajte sa hociktorého vtáka v tom lese – ak vám odpovie čistou angličtinou a ešte k tomu zacituje Shakespeara, budete vedieť, že som neklamal.
How the Forest Defended Itself
5 min.
Well, I must tell you that I’ve seen all sorts of strange things in my life – from a flying dog to a politician telling the truth (though I haven’t actually seen the latter, just heard about it). But what happened in that old forest outside town, now that’s a story that beats everything. And it’s true, every word of it, you can believe me. Or not, that’s up to you.
It all started when a certain Mr. Richard K. Moneyman III came to our town – and that name alone tells you everything you need to know. He was one of those fellows who wear ties so expensive that an average family could eat for a month on what they cost, and shoes so shiny you could see yourself better in them than in a barber’s mirror.
„I’m going to build the biggest lumber processing factory in the world!“ he declared one day at the town council meeting, his teeth gleaming so bright that the mayor had to ask for sunglasses.
And then it began. Men came to the forest with machines bigger than my father-in-law’s house (and let me tell you, his house is so big that when he wants to go from the kitchen to the bedroom, he has to pack a lunch). They had plans to cut down every tree from the creek all the way to the old railroad tracks.
But I must tell you something about that forest. It wasn’t just any forest. It had fairies living in it – and not the kind from storybooks that wear pink dresses and talk to butterflies. These fairies were more like… well, imagine your Aunt Mary after someone’s trampled her garden. So yes, they were a bit temperamental.
And then there were the gnomes. Most people think gnomes are cute little fellows in green jackets. These gnomes looked like they’d just stepped out of a wrestling arena, only smaller and with a better sense of humor. Their leader, whom they called „Old Stump,“ looked like a miniature John Wayne, just with a beard made of moss.
And of course, we mustn’t forget the birds. Normal birds go „tweet-tweet.“ These birds had their own choir that could perform anything from Mozart to rock’n’roll, though usually off-key. Their conductor, an old thrush named Jimmy, had such high standards that even New York opera singers would’ve been embarrassed in front of him.
When the chainsaws first roared, the fairies organized a crisis meeting. „Ladies,“ said their leader, fairy Agatha (who looked exactly how you’d imagine a fairy named Agatha would look), „it’s time to show these gentlemen in expensive suits that fairies are not to be trifled with!“
And so began the strangest war anyone had ever seen. The fairies started doing all sorts of peculiar things – like repainting all the tree markers pink (which caused the lumberjacks to walk in circles like they’d just left the tavern). The gnomes, meanwhile, replaced all the fuel in the machines with homemade plum brandy (which they brewed themselves – but that’s another story). And the birds? They put on such a concert that one of the lumberjacks swore he heard „Bohemian Rhapsody“ performed by chickadees.
Mr. Moneyman was, of course, utterly furious. „This is sabotage!“ he shouted when he discovered his bulldozer painted with flowers and primroses growing from its exhaust pipe. His mechanics gave up after finding a squirrel’s nest in the engine, which the gnomes had relocated there complete with a whole winter’s supply of nuts.
The climax came when Mother Nature herself decided to intervene. I should tell you that Mother Nature wasn’t some delicate lady in a green dress – she was more like my grandmother when she caught someone stealing plums from her garden. One evening, she appeared right in Mr. Moneyman’s luxury office (just as he was counting how many millions he’d make from the lumber).
„Now listen here, sonny,“ she said in a voice that would send a bear running back to its cave. „Either you pack up your toys and go home nice and quiet, or I’ll show you what happens when I really get angry.“
And you know what? That fellow, who had never been afraid of anything (except maybe falling stock prices), suddenly understood that there are things money can’t buy. The next day, all the machines disappeared, and the forest remained as it was.
Since then, folks in our town say that if you listen to the forest at night, you can hear the fairies laughing, the gnomes singing while brewing their magical plum brandy, and the birds practicing new versions of old hits. And occasionally, just to be safe, a sign appears in the forest reading: „Caution: Wild Fairies! Enter at Your Own Risk!“
And Mr. Moneyman? They say he started a forest conservation foundation. Which is, let’s admit, quite a funny ending to the whole story.
And that’s all I can tell you about that. Is it true? Well, as I said at the beginning – that’s up to you. But ask any bird in that forest – if it answers in perfect English and quotes Shakespeare, you’ll know I wasn’t lying.