Max a ponožkový detektív, časť 10: Prípad osamelej topánky v botníku

Ráno začalo presne tak, ako sa začína poriadna malá katastrofa. Max sa v kuchyni zháčil, keď si obul jednu červenú tenisku s bielou šnúrkou a druhú nikde nevidel. Na chodbe stál školský batoh, na stoličke visela bunda a v botníku bolo len ticho. Veľmi podozrivé ticho.

„Mhm,“ zamrmlal dedo Fero, ktorý sa zjavil vo dverách ako skutočný detektív. Mal na nose okrúhle okuliare, na sebe béžovú vestu a v ruke držal obrovskú lupu. „Toto je vážny prípad. Veľmi smutný, veľmi podozrivý a určite aj topánkovo komplikovaný.“

Max sa chytil za hlavu. „Ja som mal dve topánky ešte včera večer!“

„Práve vtedy bývajú veci najnebezpečnejšie,“ oznámil dedo Fero a slávnostne si nasadil detektívny klobúk. „Keď človek spí, topánky vraj rady radia.“

Zo svojej izby vyšla Nina. Vlasy mala stiahnuté do tmavého chvosta a na tvári ten svoj pokojný výraz, ktorý znamenal, že už vidí polovicu pravdy ešte pred raňajkami.

„Alebo,“ povedala sucho, „Max niekam odložil topánku a zabudol kam.“

Chlapec sa ohradil, no len trochu. „To určite nie.“

„Aha,“ odvetila sestra. „Tak ju teda hľadajme tam, kde si ju určite nenechal.“

To posledné nikoho veľmi nepotešilo, ale všetci traja sa pustili do pátrania. Najprv prehľadali pod posteľou. Potom pri botníku. Neskôr aj za stolíkom, pod kreslom a pri dverách. Dedo Fero pritom nakúkal pod každý kus nábytku tak vážne, akoby hľadal zlodeja diamantov, nie stratenú topánku do školy.

„Vidíte?“ šeptal dramaticky. „Tu sú stopy neporiadku. Tam je tieň chaosu. A tam… tam je ponožka, ktorá sem vôbec nepatrí.“

„To je moja ponožka,“ pripomenul Max, ktorý ju spoznal podľa toho, že bola obutá na opačnej nohe.

Dedo Fero sa nenechal vyviesť z miery. Naopak, ešte viac sa rozvášnil. „Výborne! Pomocník nájdený. Ponožka je svedok. Možno aj spolupáchateľ. Alebo tajný agent botníka.“

Nina sa medzitým zohla ku chodbe a všimla si drobnosť, ktorú ostatní prehliadli. Pri vešiaku ležala Maxova školská taška, z nej trčal zošit a vedľa nej stála malá plastová krabička s nálepkou. Okolo bolo tiež zopár vecí, ktoré mali byť určite inde. Jedna topánka, dve papuče a tri predmety, ktoré sa tvárili, že sa len na chvíľu zastavili na zlom mieste.

„Max,“ spýtala sa pokojne, „čo všetko si včera po návrate domov odložil len na chvíľu?“

„Len čo bolo treba,“ zamrmlal.

„Čiže?“

Chlapec si pošúchal čelo. „Bundu na stoličku. Tašku na zem. Kľúče… možno na poličku. A topánky som…“

Zrazu stíchol.

Dedo Fero sklonil hlavu. „No výborne. Máme prestávku na spomínanie. Vážne spomínanie. Detektívne spomínanie.“

Max sa snažil vybaviť si včerajšok. Prišiel domov unavený, hodil tašku k stoličke, chcel si len sadnúť a oddýchnuť si. Potom mu niekto zavolal, potom niečo hľadal v kuchyni, potom ho zaujal komiks na stole… a topánka? Topánka bola asi tiež niekde odložená len na chvíľu.

„Možno som ju dal sem,“ povedal a ukázal na botník.

„Tam bola len prvá,“ poznamenala Nina.

„Alebo sem,“ dodal a ukázal na lavicu pri okne.

„To už je lepší odhad,“ utrúsila sestra.

Dedo Fero si zapísal niečo do malého notesu. „Hypotéza číslo sedem: topánka sa presunula sama, aby unikla osudu neporiadku. Hypotéza číslo osem: botník má tajnú organizáciu.“

„Alebo,“ ozvala sa Nina, „topánka je jednoducho medzi vecami, ktoré Max nevrátil na svoje miesto.“

Tá veta visela vo vzduchu ako pravda, ktorá nechcela byť veľmi dramatická. Lenže práve preto znela tak presvedčivo.

Pátranie pokračovalo vo všetkých kútoch bytu. V obývačke sa našla loptička. V kuchyni lyžica. V kúpeľni Maxova čiapka, hoci ju tam nikto nehľadal. Medzitým dedo Fero preskúmal aj „miesto, kde sa topánky idú zamyslieť“ – čo podľa neho mohol byť tmavý roh pri skrini, pri ktorej sa topánky vraj rady radia o živote.

„Pozrite sa na ten tieň,“ zašepkal. „Tam sa určite deje niečo topánkovo podozrivé.“

Keď sa veci začnú meniť

„Tam je len sušiak,“ povedala Nina.

„Aj sušiak môže byť súčasťou sprisahania,“ odvetil dedo Fero veľmi vážne.

Max sa napriek nervozite musel zasmiať. Celé to bolo vlastne trochu smiešne. Dedo Fero vyzeral, akoby sa chystal odhaliť medzinárodný zločin. Nina sa pritom len občas pozrela na správne miesto a hneď mala lepší odhad než všetci ostatní dokopy.

Napokon sa vrátili k chodbe, ku školským veciam. Taška ležala napoly otvorená. Vedľa nej bola kniha, prezuvky do školy, starý lístok z kina a pod tým všetkým niečo, čo malo tvar topánky. Lenže bolo to zakliesnené medzi zošitom a mapou.

Max sa k tomu zohol. Na chvíľu sa nič nepohlo. Potom vytiahol druhú topánku.

„Aha!“ vykríkol.

„Výborne!“ zvolal dedo Fero a skoro mu vypadla lupa z ruky. „Prípad osamelej topánky v botníku je vyriešený!“

Nina sa pousmiala. „Nebola v botníku. Bola pri školských veciach.“

„Teda,“ dodal dedo Fero a teatrálne si odkašľal, „botník nebol vinník. Len svedok.“

Max držal nájdenú topánku v ruke a cítil sa trochu hlúpo, ale nie nepríjemne. Skôr tak, ako keď človek konečne pochopí niečo jednoduché, čo mal vidieť už dávno.

„Ja som ju tam dal včera,“ priznal sa. „Len som si povedal, že si to určite zapamätám. A potom… som si nezapamätal.“

„To sa stáva,“ povedala Nina bez výčitky. „Ale keď sa veci vrátia hneď na miesto, pamätať si ich netreba.“

Dedo Fero zdvihol prst. „A to je, vážení, veľmi múdra detektívna veta. Zapisujem si ju.“

Topánka putovala na nohu, Max si poriadne zaviazal šnúrky a narovnal batoh. Ešte stále stíhal do školy. Dokonca mu ostal čas na jeden hlboký nádych, čo bolo po takomto ráne takmer luxus.

„Tak,“ povedal a pozrel sa na chodbu. „Odteraz budem veci odkladať naozaj hneď. Žiadne na chvíľu.“

„To znie ako plán,“ uznal dedo Fero. „Veľmi poriadkový plán.“

„A veľmi krátky,“ dodala Nina.

Všetci traja sa presunuli ku dverám. Max otvoril byt a už sa chystal vyraziť, keď dedo Fero ešte raz nakukol do botníka, akoby čakal, že sa tam objaví ďalšia záhada s ušami, alebo aspoň s pätou.

„Nikto nič neschováva?“ opýtal sa dramaticky.

„Zatiaľ nie,“ odpovedala Nina.

A práve vtedy si všimla niečo iné. V Maxovej školskej taške chýbal malý prezúvačik, ktorý tam mal byť.

„Počkaj,“ povedala a naklonila hlavu. „A kde je školský prezúvačik?“

Max zostal stáť vo dverách. Na tvári sa mu objavil výraz človeka, ktorému práve napadlo, že ranné záhady asi ešte neskončili.

„Čože?“ zašepkal.

Dedo Fero sa spokojne usmial, akoby presne toto čakal celý čas. „Ach,“ povedal a jemne poklepal lupou o dlaň. „Ďalší prípad. Rodinné vyšetrovanie pokračuje.“