Les svetielok, časť 11: Svetielko pod kapucňou

Na okraji čarovného lesa bolo ticho také mäkké, akoby ho niekto prikryl machovou dekou. Lili kráčala po úzkej cestičke v zelenom pršiplášti a s malou taškou v tvare lístka. Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho zlatý svit bol dnes len jemný, lebo aj on bol akýsi zamyslený.

„Počuješ aj ty to šušťanie?“ spýtala sa Lili a načúvala. Medzi listami sa ozvalo len tiché chvenie vetra.

„Možno je to listový pozdrav,“ zašepkal Svetlík. O chvíľu však zastal. „Aha!“

Pri kraji lesa, tam, kde bola tráva vyšľapaná od mnohých malých krokov, sedelo malé svetielko. Skrčilo sa pod starou kapucňou z lístia, akoby si z listov spravilo mäkký klobúčik. Jeho svetlo len slabo žmurkalo. Nebolo jasné ani silné. Skôr sa chvelo, ako keď sa malé kuriatko schová pod krídelká.

Lili si kľakla na zem. Nešla rýchlo. Nechcela svetielko vyplašiť.

„Ahoj,“ povedala čo najjemnejšie. „My sme priatelia.“

Malé svetielko sa trochu pohlo, ale zostalo pod lístím. Jeho slabý lesk sa takmer stratil medzi zelenými okrajmi kapucne.

„Nemusíš sa báť,“ dodal Svetlík. „Aj ja niekedy svietim viac a niekedy menej. Podľa nálady.“

Z listovej kapucne sa ozval tichý hlások: „Ja svietim len maličko. Príliš maličko. Asi by ste ma ani nevideli.“

Lili sa usmiala. „Vidíme ťa. A aj tvoje maličké svetlo je pekné.“

Svetielko však smutne zažmurkalo. „Nie je dosť dobré. Nevie ukázať cestu. Nevie pomôcť. Radšej sa schovám.“

Práve vtedy sa z diaľky pomaly priblížila babka Malá. V ruke niesla košík so šiškami a na pleciach mala modrú šatku. Kráčala pokojne, akoby každý jej krok poznal tajomstvo lesa.

„Vidím, že tu sedí nesmelé svetielko,“ povedala s úsmevom. „A keď je niekto nesmelý, potrebuje mäkké miesto na oddych.“

Lili sa k nej otočila. „Poznáš ho, babka Malá?“

„Poznám všetky drobné svetlá, ktoré sa rady schovajú,“ odvetila stará pani. Potom ukázala na široký pás listov pri okraji lesa. „Tam, kde visí moja stará listová lánka, sa malé svetielka ukrývajú, keď si chcú oddýchnuť. Je to ich tiché miesto.“

Dievčatko sa pozrelo tým smerom. Medzi konárikmi visela dlhá reťaz z listov, jemne prepletená trávičkami. Bola ako mäkký zelený most. A medzi listami sa naozaj trblietali drobné bodky. Niektoré svetielka boli také malé, že vyzerali len ako ranné kvapky rosy.

„Na tomto mieste,“ povedala babka Malá, „sa netreba blysnúť ako slnko. Stačí svietiť po troške. Ak vieš osvietiť aspoň kúsok cesty, už je to dobré.“

Svetielko pod kapucňou sa zatriaslo. „Ale ja viem svietiť len na maličký kúsok,“ priznalo sa.

„Aj to stačí,“ povedala Lili. „Niekedy je kúsok presne to, čo treba.“

Svetlík sa zamyslel, až mu zlaté očká zablýskali. „Možno ti ukážeme, ako to môže fungovať.“

Babka Malá sa usmiala a položila na zem malú vetvičku a jeden okrúhly list. Nepôsobili dôležito. Boli obyčajné, ale pekne ležali vedľa seba.

„Skús,“ povedala ticho, „osvetli len tento list. Nie celý les. Len tento list.“

Malé svetielko nič nepovedalo. Len sa ešte viac schovalo pod kapucňu. Lili si preto sadla bližšie, nie však príliš blízko. Položila dlane pod spodný okraj listov, aby sa jemný svit mohol ukázať. Svetlík sa presunul na druhú stranu a poletoval sem a tam, až kým našiel správne miesto.

„Teraz,“ zašepkal.

Najprv bolo ticho. Potom sa pod lístím objavil drobný zlatý lúč. Nebol veľký. Nebol silný. Bol však pekný. Dopadol presne na vetvičku a list. A zrazu bolo vidieť aj krátky chodníček medzi listami.

„Aha,“ vydýchla Lili. „Vidíme ho.“

Svetielko sa odvážilo trochu viac nadvihnúť. Jeho svetlo sa rozlialo po zemi ako mäkký med. Ukázalo len krátky chodníček, práve dosť dlhý na to, aby sa po ňom dalo pomaly prejsť, zastaviť sa a oddýchnuť si. Nebola to veľká žiara. Bola to jemná pomoc.

„Takto je to dobré,“ povedala babka Malá spokojne. „Aj malé svetlo vie na chvíľku ukázať cestu. Aj malý úspech je úspech.“

Keď sa veci začnú meniť

Svetielko sa na chvíľu odmlčalo. Potom sa jeho hlások zmenil. Už nebol taký smutný.

„Naozaj stačí aj trochu?“ spýtalo sa.

„Áno,“ prikývla Lili. „Keď niekto kráča pomaly, potrebuje len malý kúsok svetla. A ty mu ho vieš dať.“

Svetlík si spokojne poskočil. Jeho vlastný svit sa rozžiaril o trošku viac, lebo radosť z pomoci býva v lese vždy krásna. „Vidíš? Pomohlo si!“ zvolal.

Malé svetielko sa prvý raz opatrne pousmialo. „Pomohlo som,“ šeplo, akoby tomu ešte celkom neverilo.

Babka Malá mu podsunula malý mäkký kúsok lístia, aby si na ňom mohlo oddýchnuť. „Ak budeš chcieť, môžeš sa sem vracať,“ povedala. „Listová lánka je tu aj pre nesmelé svetlá. Tu sa odpočíva, tu sa čaká a tu sa rastie vlastným tempom.“

Medzitým sa obloha nad lesom sfarbila do teplých večerných odtieňov. Ešte nebola tmavá. Všetko bolo len pokojné, ako keď sa deň potichu ukladá na spánok.

Lili si zložila ruky do lona a pozerala na jemný svit. Cítila, že v lese sa nič nemusí ponáhľať. Každé svetlo môže svietiť tak, ako vie.

„Budem sa vracať,“ povedalo malé svetielko po chvíli. Už sa neskrývalo úplne. Jeho kapucňa z lístia zostala na boku ako mäkký klobúčik po hraní. „Možno zajtra trochu viac. A možno iba trošku. Ale budem skúšať.“

„To je krásne,“ povedala Lili.

„Veľmi krásne,“ dodal Svetlík a láskavo naň žmurkol.

Vtom sa medzi listami objavil drobný záblesk. Nebol oslepujúci ani hlučný. Bol len malý a jasný, ako prvá hviezdička, ktorá sa zobudí na večernej oblohe.

Všetci traja sa naň pozreli. Svetielko pod kapucňou sa zľahka zachvelo, ale už to nebol strach. Bol to tichý, spokojný pocit.

Na okraji lesa potom zostalo mäkké svetlo. Listová lánka jemne žiarila. Babka Malá sa usmievala do svojej šatky. Svetlík poletoval pomaly, aby nerušil pokoj. A Lili mala dobrý pocit v srdci, lebo videla, že aj malé svetlo vie byť užitočné.

Keď sa potom všetci rozlúčili, malé svetielko ešte raz žmurklo spod listovej kapucne. Už sa nebálo ukázať aspoň kúsok seba.

A tak sa ten večer skončil ticho, mäkko a s malým zázrakom, ktorý sa zmestil do dlane.