Server bez konca, časť 9: Turnaj bez víťaza

Prechodová brána sa za nimi zavrela tak ticho, až Denisovi napadlo, že server tentoraz ani nechce predstierať, že ich víta.

Pred nimi sa rozprestierala obrovská aréna. Neónové trate sa križovali nad prázdnou hlbinou, bodové brány rotovali vo vzduchu a po stenách prebiehali prúdy farebných čísiel. V strede visela tabuľa veľká ako panelák.

Názov na nej zablikal.

TURNAJ BEZ VÍŤAZA.

Samuel naklonil hlavu. „To je celkom úprimný názov na hru, ktorá nás má vraj motivovať.“

„Možno je to len dramatické,“ povedal Denis, hoci sa mu pri pohľade na trať stiahol žalúdok. Všetko tu bolo postavené na rýchlosť. Pružné plošiny, skokové rampy, pohyblivé bariéry. Presne typ mapy, pri ktorej vedel byť Nox najrýchlejší.

Mira už mala pred očami otvorené fialové rozhranie. „Dramatické názvy zvyčajne nie sú problém. Problém býva malý text pod nimi.“

Práve vtedy arénou prešiel chladný hlas Systému.

„BOSS LEVEL AKTIVOVANÝ. ZBIERAJTE BODY. PREKONAJTE KOLÁ. NAJRÝCHLEJŠÍ HRÁČ ZÍSKA VÝSTUP A ODMENU.“

Pod poslednou vetou naskočil ďalší riadok.

„OSTATNÍ HRÁČI ZOSTANÚ V OPAKOVANEJ ZÓNE AŽ DO ĎALŠIEHO HODNOTENIA.“

Offline ticho medzi nimi vydržalo asi tri sekundy.

„Čiže,“ ozval sa Samuel opatrne, „jeden odíde a zvyšok tu bude behať v kruhu?“

„Tak to znie,“ povedala Mira. „A znie to ako pasca, ktorú niekto nazval pravidlom, aby pôsobila oficiálne.“

Na vzdialenom okraji arény sa mihlo mäkké azúrové svetlo. Echo stálo na zábradlí vysokej plošiny, v priesvitnej mikine a s tvárou, ktorá sa každú chvíľu jemne menila. Tentoraz sa nepriblížilo. Len ich sledovalo.

Denis sa zahľadel na tabuľu. Po tom, čo Echo v minulom leveli napodobnilo jeho štýl a zmiatlo tím, si každé ich spoločné rozhodnutie nieslo zvláštnu pachuť. Mira mu síce znovu kryla chrbát, Samuel s ním normálne vtipkoval, ale dôvera už nebola samozrejmosť. Bola to vec, ktorú museli zakaždým znova nahrať.

Systém odpočítal štart.

„TRI. DVA. JEDNA.“

Trať pod ich nohami sa rozsvietila.

Denis vyrazil prvý. Nie preto, že by chcel ostatných nechať za sebou. Jeho telo jednoducho poznalo herný rytmus skôr, než si ho stihol vysvetliť. Preskočil dve nízke bariéry, skĺzol popod svetelnú tyč a v poslednej chvíli sa odrazil na plošinu, ktorá sa hneď nato prepadla do tmy.

„Vľavo!“ zakričal späť. „Pravá cesta sa o sekundu zavrie!“

Mira a Samuel ho nasledovali. Dievča presne načasovalo skok, Samuel dopadol trochu nešikovne, ale udržal sa na nohách.

„To bol elegantný pohyb,“ povedal s kamennou tvárou.

„Hlavne že si nespadol,“ odvetila Mira.

„To som tiež plánoval.“

O chvíľu sa pred Denisom roztvorila cesta. Vľavo pokračovala široká trať s bodovými bránami, po ktorej sa dalo bežať len vo dvojici alebo trojici. Vpravo žiarila úzka modrá skratka. Nad ňou sa vznášal nápis: BONUS PRE PRVÉHO HRÁČA.

Za jeho chrbtom sa začala sťahovať kovová brána.

Denisovi stačil jediný pohľad. Skratka viedla priamo k ďalšiemu kolu. Žiadne pohyblivé plošiny, žiadne čakanie. Ak ňou prejde, získa náskok, body a možno aj výstup z celej arény.

„Nox, ani na to nemysli,“ ozvala sa Mira spoza neho.

„Nemyslím.“

„Tvoja tvár v hre vyzerá presne ako vždy, keď myslíš.“

„Môj avatar má kapucňu.“

„Aj kapucňa vie byť podozrivá.“

Samuel medzitým ukázal na bok modrej trasy. Pri jej okraji blikol malý symbol: kruh s prerušenou šípkou. Zmizol skôr, než sa naň Denis stihol lepšie pozrieť.

„Tam bola slučka,“ povedal Samuel. „Taká tá ikona, čo ju dávajú, keď sa niečo opakuje.“

Brána za nimi klesala nižšie. Denis cítil, ako sa mu v hlave rozbieha starý zvyk. Vyhodnotiť mapu. Spraviť rýchly ťah. Zobrať zodpovednosť na seba, lebo to bude iste efektívnejšie než čakať, kým sa všetci dohodnú.

Stačilo vykročiť doprava.

Namiesto toho spomalil.

Modrá skratka sa pred ním zavrela s ostrým cinknutím. Široká trať ich pustila ďalej práve vo chvíli, keď brána za nimi dopadla na zem.

Keď sa veci začnú meniť

„Premárnili sme bonus,“ zamrmlal Denis.

Mira sa naňho pozrela cez fialový priezor. „Ale stále máme všetkých hráčov. Zatiaľ slušný obchod.“

Prvé kolo skončilo pri kruhovej plošine, kde sa čas na chvíľu zastavil. Nad nimi ostal visieť odpočet do ďalšieho štartu. Mira okamžite otvorila rozhranie a prstami posúvala texty pravidiel, ktoré si uložila z tabule.

„Pozrite,“ povedala.

Veta o odmene sa na jej paneli menila.

NAJRÝCHLEJŠÍ HRÁČ ZÍSKA VÝSTUP.

Potom na okamih:

NAJRÝCHLEJŠÍ HRÁČ ZÍSKA VÝSTUP PRE SEBA.

A napokon:

NAJRÝCHLEJŠÍ HRÁČ ZÍSKA VÝSTUP…

Posledné slová sa rozpadli na drobné štvorce.

„To môže byť len poškodený text,“ povedal Denis.

„Nie,“ odvetila Mira. „Poškodený text sa nespráva takto presne. Tieto zmeny prišli vždy po tom, čo si sa rozhodol neísť sám.“

Samuel zavrel oči a naklonil sa k neviditeľnému zdroju zvuku. „Aj hlas sa zmenil. Na konci tej vety bolo niečo tichšie. Také… ako keby druhý hlas povedal ešte jedno slovo, len ho Systém stlmil.“

„Aké slovo?“

Chlapec chvíľu počúval spomienku, akoby sa dala pretočiť späť.

„Spolu,“ povedal napokon. „Myslím, že tam zaznelo spolu.“

Mira naňho pozrela. „To by sedelo.“

„Čo by sedelo?“ spýtal sa Denis.

Na paneli mu označila opakujúce sa slová: prvý, sám, odmena, ostatní, slučka. „Turnaj nemeria len rýchlosť. Tlačí hráča do toho, aby si vybral seba. Scoreboard nám predáva sólo výhru ako jediný cieľ.“

„A ak nie je jediný?“

Dievča sa usmialo len jedným kútikom úst. „Potom potrebujeme nájsť cieľ, ktorý sa systém snaží schovať.“

Zhora sa ozvalo mäkké zapraskanie. Echo sa presunulo bližšie, teraz už stálo na plošine nad nimi. Jeho tvár na okamih pripomínala Denisovu, potom Mirinu, potom sa znova rozplynula do svetla.

„Výhra… pre seba,“ povedalo ticho, akoby si skúšalo cudziu vetu. „Prečo to znie zle, keď pravidlá hovoria, že je to správne?“

Nikto mu hneď neodpovedal.

Odpočet sa rozbehol.

Druhé kolo ich hodilo do digitálnej chodby, ktorá sa stáčala do kruhu. Steny boli z lesklých čiernych panelov a každých pár metrov sa v nich odrážali ich avatary. Po chvíli Denis zbadal vlastný modrý odraz pred sebou.

Potom ďalší.

A ešte jeden.

„Bežíme dookola,“ povedal.

„To je prekvapenie asi ako reklama pred videom,“ odvetil Samuel.

Denis zrýchlil, aby našiel miesto, kde sa kruh láme. Len čo sa vzdialil od ostatných o niekoľko krokov, pod nohami mu vybuchol biely záblesk. Svet sa na okamih prepol do pixelov.

Zrazu stál znovu na začiatku chodby.

Mira aj Samuel boli vedľa neho.

„Dobre,“ vydýchol Denis. „To už nebola náhoda.“

Tentoraz sa pohli pomalšie. Samuel kráčal tesne pri nich a pozorne sledoval odrazy na stenách. Pri tretej zákrute zdvihol ruku.

„Stojte. Nie, vlastne nestojte. Len… držte sa pri sebe.“

Na mieste, kde predtým bola hladká čierna stena, sa objavila tenká zlatá čiara. Zablikala tak krátko, že by ju Denis považoval za obyčajný efekt. Samuel však ukázal presne na ňu.

„Vždy sa ukáže, keď sme od seba menej než na dva kroky. Keď Nox odbehol, zmizla.“

Mira prešla prstom cez vzduch a zachytila stopu na svojom paneli. „Aréna kontroluje vzdialenosť medzi hráčmi.“

„Čiže jej vadí, keď sa niekto hrá na hrdinu?“ spýtal sa Samuel.

Denisovi sa tá veta zapichla pod rebrá, hoci nebola povedaná zle. Aj tak vedel, prečo si ju Samuel všimol. V minulých leveloch často vyrazil dopredu s tým, že ostatných potom nejako vytiahne. Carryovať tím znelo dobre, kým si človek nevšimol, že tým možno berie ostatným šancu byť tímom.

Zlatá čiara sa roztiahla do úzkej brány.

„Prejdeme naraz,“ povedala Mira.

Všetci traja sa chytili za predlaktia avatarov. Nebolo to potrebné, hra ich fyzicky nepripútavala. Lenže ten pohyb pôsobil istejšie než akýkoľvek plán. Keď vykročili, chodba sa prestala opakovať a otvorila sa pred nimi nová časť arény.

Echo ich pozorovalo z odrazu v stene. Tentoraz ich pohyby nenapodobňovalo.

Dôležitý okamih

„Pomalšie,“ zašepkalo. „Ale ďalej.“

Posledná zóna bola najhoršia. Nad prázdnou hlbinou sa vznášala jediná široká platforma a na jej konci stála žiariaca brána. Za ňou sa črtal výstup do pokojnejšej serverovej zóny. Nad vstupom svietil zlatý symbol odmeny.

Systém sa ozval hlasnejšie než predtým.

„FINÁLNE HODNOTENIE. HRÁČ NOX MÁ NAJVYŠŠIE SKÓRE. INDIVIDUÁLNY VÝSTUP PRIPRAVENÝ.“

Vedľa Denisa sa otvoril úzky most. Len pre jedného.

„AKTIVÁCIOU VÝSTUPU HRÁČ POTVRDZUJE UKONČENIE PARTY.“

Za Mirou a Samuelom sa zároveň začali skladať steny slučky. Neboli nebezpečné, ale ich pohyb bol jasný: ak Denis prejde, oni ostanú v ďalšom kole. Možno na dlho. Možno len dovtedy, kým server uzná, že sú dosť unavení na iné rozhodnutie.

„Nox,“ povedal Samuel a snažil sa znieť pokojne. „Tá možnosť vyzerá fakt hrozne výhodne.“

Mira nič nepovedala. Len sledovala Denisa, akoby nechcela ovplyvniť odpoveď, ktorú potreboval nájsť sám.

Most žiaril priamo pred ním. Stačil jediný krok. Denis vedel, že by ho zvládol. Prešiel by bránou, dostal odmenu a možno by potom našiel cestu späť. To bola presne tá výhovorka, ktorú mu mozog ponúkal: najprv vyhraj, potom rieš ostatných.

Lenže server zrejme čakal práve na to.

Chlapec sa otočil chrbtom k mostu.

„Nemám celý plán,“ povedal.

Samuel zamrkal. Mira mierne zdvihla obočie.

„Viem, že tá skrytá brána reaguje na to, keď sme spolu. Viem, že toto je pasca. Ale neviem, čo sa stane, keď odmietneme výstup. A áno, prvé, čo mi napadlo, bolo zobrať ho.“ Denis sa pozrel najprv na Samuela, potom na Miru. „Lebo som si hneď nahovoril, že vás potom nejako vytiahnem. Lenže to nie je plán. To je len môj starý zvyk tváriť sa, že všetko musím zvládnuť sám.“

Aréna na okamih stíchla. Dokonca aj čísla na bodovej tabuli prestali pretekať.

Mira prikývla. „Konečne znieš ako líder. Nie ako niekto, kto chce mať najviac bodov a nazvať to zodpovednosť.“

„To bolo nepríjemne presné,“ povedal Denis.

„Som analytička. Presnosť je moja chyba aj superpower.“

Samuel sa slabo usmial. „Takže ideme na plán bez plánu?“

„Ideme na plán, ktorý postavíme spolu,“ odpovedal Denis. „Ak má niekto lepší nápad, teraz je ideálny čas.“

Samuel sa pozrel na slučku za sebou. „Možno nemusíme ísť k bráne. Možno máme urobiť presný opak toho, čo chce táto tabuľa.“

Mira už prehľadávala záznamy. „Ak sa držíme pri sebe a neaktivujeme individuálny výstup, systém by mal zaznamenať…“

„Lojalitu?“ doplnil Samuel.

„Presne.“

Echo sa vznieslo nižšie. Jeho azúrové svetlo sa odrážalo na zlatom moste. „Zostať znamená stratiť odmenu?“

„Možno,“ povedal Denis.

„A aj tak zostanete?“

Tentoraz odpovedala Mira. „Nie preto, že by sme odmenu nechceli. Len nechceme takú, za ktorú by niekto z nás musel platiť sám.“

Denis natiahol ruku smerom k tímu. Samuel ju chytil prvý, Mira hneď po ňom. Potom vykročili opačne než k zlatému mostu, priamo ku stenám slučky.

Systém okamžite zareagoval.

„VAROVANIE. INDIVIDUÁLNY VÝSTUP NEAKTIVOVANÝ. STRATA BODOV: PRAVDEPODOBNÁ.“

„To nám už došlo,“ povedala Mira.

Kráčali vedľa seba. Nie rýchlo, nie dokonale. Platforma sa pod nimi začala rozdeľovať na úzke pásy a body na tabuli sa im odpočítavali. Denisovi reflexy kričali, aby zrýchlil. Samuelovi sa šmykla noha na posúvajúcom sa paneli, ale Denis ho hneď zachytil. Mira našla správny okamih na preskok a zakričala im rytmus.

„Teraz. Dva kroky. Skok!“

Preleteli cez medzeru naraz.

Práve vtedy sa na stene slučky objavila zlatá čiara. Nebola tenká ako predtým. Rozsvietila sa cez celú arénu, rozpárala čierny panel a otvorila chodbu zo svetla.

Systém na chvíľu zalagoval.

„LO… LOJALITA DETEGOVANÁ.“

Potom sa text prepísal.

„ALTERNATÍVNA TRASA ODOMKNUTÁ.“

Zlatý most pre Denisa sa rozpadol na drobné iskry. Namiesto neho sa otvoril široký priechod, dosť veľký pre všetkých troch.

Samuel sa zasmial, ale v hlase mu ešte ostalo napätie. „Takže pravidlá mali glitch v pravidlách.“

Čo sa ukáže neskôr

„Nie,“ povedala Mira a pozrela na meniaci sa panel. „Skôr mali druhú vrstvu. Systém len dúfal, že ju nebudeme hľadať.“

Pri vstupe do chodby sa Echo zastavilo. Na jeho tvári sa neudržala žiadna napodobnená podoba. Prvý raz pôsobilo, akoby sa pozeralo vlastnými očami.

„Rozhodli ste sa proti výhre,“ povedalo.

Denis sa obrátil. „Proti jednej verzii výhry.“

Echo nad tým dlho mlčalo. Potom sa jeho svetlo zjemnilo. „Ukladám si to.“

Alternatívna cesta ich vyviedla z arény, ale odmena neprišla. Žiadne nové vybavenie, žiadne vysoké skóre, žiadna oslava na tabuli. Len krátke hlásenie, ktoré ich pustilo do tichej serverovej chodby.

„POSTUP UDELENÝ. PLNÁ ODMENA: NEPRIDELENÁ.“

Samuel si založil ruky. „Takže sme technicky vyhrali a technicky nevyhrali.“

„Názov levelu sedí,“ povedala Mira.

Denis sa obzrel za zatvárajúcimi sa dverami arény. „Aspoň nikto nezostal v slučke.“

To mu znelo lepšie než všetky zlaté body, ktoré práve stratili.

V chodbe bolo nezvyčajné ticho. Žiadne lietajúce reklamy, žiadne vedľajšie questíky ani vzdialené zvuky cudzích máp. Len ich kroky a jemné praskanie neonových línií v stenách.

Potom sa pred nimi objavil posledný panel.

Nebola na ňom klasická systémová správa. Písmená naskakovali pomaly, akoby ich niekto vyberal veľmi opatrne.

„TEST TURNAJA NEHODNOTIL RÝCHLOSŤ.“

Mira stuhla.

Druhý riadok sa vypísal o chvíľu neskôr.

„TEST HODNOTIL, KTO SA ZLOMÍ AKO PRVÝ, KEĎ VÝHRA VYŽADUJE OPUSTIŤ PARTY.“

Samuel prestal vtipkovať. Denisovi sa vrátil pocit z modrého mosta, ktorý naňho čakal iba pre jedného.

Napokon pribudla ešte jedna veta.

„ĎALŠÍ KANDIDÁT BUDE VYBRANÝ PODĽA ZÁZNAMU DÔVERY.“

Echo stálo pri paneli a pozeralo na slová, až kým sa nezačali rozpadávať na tiché svetelné body.

„Kandidát,“ zopakovalo. „To znamená, že nabudúce nebude skúšať teba?“

Denis sa pozrel na Miru. Potom na Samuela.

Nikto neodpovedal hneď.

Kdesi ďaleko v Serveri bez konca sa otvorila nová brána a jej svetlo malo farbu, ktorú ešte nikdy nevideli.