Klub veľkých omylov, časť 2: Desiata, ktorá utiekla

V pondelok ráno ležal na Adamovej lavici otvorený zošit s nápisom Klub veľkých omylov. Nápis bol nakreslený modrou fixkou, trochu nakrivo, lebo vznikol po ich prvom spoločnom školskom omyle.

Adam si ho spokojne prezeral. „Dnes budeme takí opatrní, že sa nám nemôže stať vôbec nič.“

Ela si upravila okrúhle fialové okuliare. „To je presne veta, po ktorej sa zvyčajne niečo stane.“

Samo položil na lavicu svoj zelený ruksak. Vytiahol z neho hranatú krabičku na desiatu so žltým viečkom. Dvakrát naň zatlačil dlaňou. Potom ešte raz.

„Moja desiata je zatvorená naisto-naisto,“ vyhlásil.

Adam zdvihol prst. „A keby náhodou nebola, pracujeme ako tím. Rýchlo, potichu a úplne profesionálne.“

„Profesionalita začína tým, že nevyhlasujeme katastrofy dopredu,“ povedala Ela.

Práve vtedy vošla do triedy pani učiteľka Benková. Mala na sebe tmavozelený sveter a v náručí niesla veľkú hromadu zošitov.

„Dobré ráno,“ pozdravila ich. „Vidím tri veľmi vážne tváre. Dúfam, že neplánujete ovládnuť školu pred druhou hodinou.“

„Nie!“ vyhŕkli všetci traja naraz.

Pani učiteľka sa pousmiala. „To znie presne ako odpoveď detí, ktoré niečo plánujú.“ Potom položila zošity na stôl a obrátila sa k tabuli.

Samo sa zohol k ruksaku. Chcel vytiahnuť zošit z matematiky, ktorý sa mu vždy schovával úplne naspodku. Jednou rukou nadvihol tašku, druhou hľadal zošit a lakťom pritom jemne stlačil krabičku.

Ozvalo sa tiché cvak.

Žlté viečko sa pootvorilo.

„Samo,“ zašepkala Ela, „tvoje naisto-naisto sa práve zmenilo na trochu-otvorené.“

Z krabičky najprv vykukla servítka. Za ňou sa pomaly naklonil rožok. Chvíľu stál na hrane lavice, akoby rozmýšľal, či sa mu chce ísť na prechádzku.

Potom sa skotúľal na zem.

Bum.

A už sa kotúľal ďalej.

„Chyť ho!“ sykol Adam.

Chlapec sa natiahol, no rožok sa mu vyšmykol spod prstov. Dokotúľal sa pod susednú lavicu a tam sa zastavil len na okamih. Keď Adam spravil ďalší krok, špičkou tenisky ho nešťastne posunul ešte ďalej.

„Poslal si ho na druhú stranu triedy,“ skonštatovala Ela pokojne.

„Nie na druhú stranu. Len… na prieskum,“ opravil ju Adam a kľakol si na zem.

Samo držal otvorenú krabičku oboma rukami. „Počujem ho.“

„Rožok nehovorí,“ povedala Ela.

„Nie, ale šuští o nohy stolov. Počúvaj.“

Všetci traja stíchli. Spod lavíc sa naozaj ozvalo mäkké šuch-šuch.

Ela odtrhla úzky pásik papiera zo starého pracovného listu. „Dáme mu do cesty malú zábranu. Niečo ľahké. Pomaly.“

Samo sa na papierik vážne zahľadel. „Má papierik najprv požiadať rožok o povolenie zastaviť ho?“

Adam sa takmer zasmial, ale včas si zakryl ústa. „Nie. Papierik sa nepýta. Papierik je tajný agent.“

„Aha,“ prikývol Samo. „Tak mu budem kryť chrbát.“

Kým Ela podsúvala papierik medzi nohy lavice, Adam sa posunul z druhej strany. Rožok sa konečne dotkol papierovej zábrany, zastavil sa a ostal ležať pri stoličke Filipa, ktorý si práve strúhal ceruzku a vôbec netušil, že pod jeho lavicou prebieha záchranná akcia.

„Mám ho!“ zašepkal Adam.

Lenže pri tom víťaznom šepote mykol lakťom.

Zo Samovej krabičky sa vykotúľalo jablko.

Tentoraz sa nehádalo ani neponáhľalo. Pomaly sa pohlo po podlahe, prešlo okolo Adamovej tenisky a zamierilo cez voľný priestor medzi lavicami.

„Jablko má vlastnú trasu,“ povedal Samo.

Ela sledovala jeho cestu. „A tá trasa vedie ku kvetináču.“

Pri okne stál triedny kvet. Mal dlhé zelené listy, ktoré sa nakláňali do strán ako zvedavé uši. Deti ho polievali podľa rozpisu a pred dvoma týždňami mu Adam dokonca vyrobil menovku: Zelenko. Menovka sa síce odlepila, ale meno zostalo.

„Rýchla záchranná stena!“ zašepkal Adam. „Potrebujeme knihy. Alebo peračníky. Alebo stoličku. Nie, stolička je príliš veľká. Potrebujeme niečo menšie, ale hneď!“

„Nie všetci naraz,“ povedala Ela. „Jeden sleduje jablko. Jeden prinesie servítku. Jeden vezme rožok.“

„Po malých krokoch?“ spýtal sa Samo.

„Presne tak.“

Chlapec prikývol a vykročil. Jeho prvý krok bol maličký. Druhý ešte menší. Tretí vyzeral, akoby meral vzdialenosť medzi topánkou a podlahou pravítkom.

Keď sa veci začnú meniť

„Samo, môžeš ísť normálne,“ zašepkal Adam.

„Ela povedala malé kroky.“

„Myslela malé úlohy,“ vysvetlila Ela.

„Aha. To je dôležitý rozdiel.“

Keď sa Samo konečne pohol rýchlejšie, zavadil ramenom o jednu stoličku. Tá sa posunula len trošku, ale dosť na to, aby Adamovi z ruky vypadla servítka. Pristála priamo na otvorenej krabičke a prilepila sa na kúsok syra.

Adam na ňu pozrel. „Dobre. Servítka sa prihlásila do desiaty.“

Ela si ticho vydýchla. „Nerobíme veľký plán. Robíme tri malé veci. Adam, zdvihni krabičku. Samo, vezmi rožok a daj ho bokom, ten už nebudeme jesť. Ja zastavím jablko.“

Tentoraz nikto neprotestoval.

Adam opatrne zdvihol krabičku. Samo sa natiahol pod Filipovu lavicu, vytiahol rožok a vložil ho do papierového vrecka pri koši.

„Ďakujem za prechádzku,“ zašepkal mu.

Medzitým sa Ela plazila popri laviciach s čistou servítkou v ruke. Jablko sa stále kotúľalo. Už bolo blízko kvetináča.

Práve vtedy sa pri nich objavila pani učiteľka Benková.

„Zaujímavé,“ povedala ticho. „Polovica triedy píše príklad a druhá polovica sa tvári, že podlahu skúma vedecká výprava.“

Adam otvoril ústa, no nič z nich nevyšlo.

„Pani učiteľka,“ povedala Ela, „máme malú desiatovú situáciu.“

„Vidím,“ prikývla učiteľka. „A vidím aj jablko na ceste k Zelenkovi.“

Jablko narazilo do okraja podmisky pri kvetináči. Nezhodilo ju, ale podmiskou to jemne cinklo. Z krabičky, ktorú Adam držal nakrivo, vypadlo pár omrviniek. Dopadli vedľa kvetináča.

Všetci traja stuhli.

Pani učiteľka si k nim čupla. „Rastlinka nemá rada omrvinky v hline. A nemá rada ani veľa vody, keď sa ju niekto snaží zachrániť príliš usilovne.“

Samo sa pozrel na dlhé listy. „Zelenko potrebuje ochranný režim.“

„To znie rozumne,“ povedala pani učiteľka. „Ak tým myslíš pokojné ruky a jednu servítku, nie vodopád z krhly.“

Adam držal pri kvetináči tvrdý papier z pracovného listu ako malú bariéru. Ela drobnými pohybmi zbierala omrvinky do servítky. Samo zadržal jablko pri podmiske oboma dlaňami, akoby strážil mimoriadne dôležitý poklad.

„Jablko je zaistené,“ oznámil.

„Výborne,“ povedala Ela. „Teraz ho vlož späť do krabičky. Nie vystreľ ho. Vlož.“

„Rozumiem. Bez štartu.“

O chvíľu bolo po všetkom. Kvetináč stál rovno, listy boli čisté a jablko ležalo bezpečne vedľa syra, ktorý sa Adamovi napokon podarilo oddeliť od servítky. Pani učiteľka Benková podala Samovi vlhkú utierku.

„Ešte utrite podlahu pri lavici. Potom môžete pokračovať v matematike. Vaša záchranná výprava pracovala celkom dobre.“

„Aj keď začala rožkom na úteku?“ spýtal sa Adam.

„Najmä preto, že ste sa pri rožku na úteku nezmenili na tri rožky na úteku,“ odpovedala pani učiteľka.

Keď bola podlaha čistá a krabička pevne zatvorená, trio sa vrátilo k Adamovej lavici. Samo otvoril klubový zošit.

„Potrebujeme prvé pravé pravidlo,“ povedal. „Veľké, užitočné a neprehliadnuteľné.“

„Nie príliš veľké,“ namietla Ela. „Do zošita sa musí zmestiť.“

Adam premýšľal. „Napíšeme: Desiaty nesmú utekať.“

„To by museli mať nohy,“ povedal Samo.

Ela sa usmiala. „Skúsme niečo presnejšie.“

Samo sa naklonil nad stránku a pomaly napísal: „Keď sa viečko tvári zatvorené, skontroluj ho ešte raz, ale potichu.“

Pani učiteľka Benková prešla okolo ich lavice, prečítala si vetu a prikývla.

„To je prekvapivo užitočné pravidlo,“ povedala.

Adam sa usmial. „Náš klub má teda prvú užitočnú hlúposť.“

„A Zelenko má ochranný režim,“ doplnil Samo.

Ela zavrela zošit. Pri okne sa listy triedneho kvetu ani nepohli. Zato žlté viečko na Samovej krabičke cvaklo tak pevne, až sa všetci traja naraz rozosmiali.