Nultý signál, časť 3: Čo dokáže dotyk

Chodba pri technickej miestnosti bývala cez veľkú prestávku väčšinou prázdna. Dnes však pri jej dverách stálo niekoľko žiakov, pretože svetlá nad nimi blikajúco menili farbu z bielej na žltú a späť.

Lea sa zastavila pri okne. Na chvíľu si myslela, že jej oči zasa robia niečo divné. Potom sa pozrela lepšie.

Od stropného svetla k otvorenému rozvádzaču viedli jemné tyrkysové línie. Neboli jasné ako blesky. Skôr ako tenké stopy svetla, ktoré videla iba ona. Jedna z nich sa pri poškodenom paneli trhala a preskakovala.

„To nie je dobré,“ zamrmlal Viktor vedľa nej.

„Vďaka za odborný posudok,“ odvetila bez toho, aby odvrátila zrak.

Z technickej miestnosti sa ozvalo krátke zapraskanie. Svetlá na celej chodbe zhasli. Niekto pri schodoch vykríkol, no o sekundu sa znovu rozsvietili. Tentoraz ešte silnejšie blikali.

Pri dverách sa objavil školník s baterkou v ruke. „Všetci preč z chodby. Hneď.“

Dav sa začal neochotne presúvať. Lea však zbadala, že z rozvádzača vedie jedna roztrasená svetelná línia ďalej, k zásuvkám v učebniach. Ak sa pretrhne úplne, zhasne polovica poschodia. Možno viac.

Viktor zachytil jej pohľad. Nemusel sa pýtať, na čo myslí.

„Lea,“ povedal ticho, „nemusíš to robiť.“

Prasknutie zaznelo znova. Tentoraz hlasnejšie.

Skôr než sa stihla rozmyslieť, prešla popri stene k otvorenému panelu. Kovový kryt bol nakrivo. Zospodu visel tenký kábel s poškodenou izoláciou.

„Hej!“ ozval sa školník. „Nedotýkaj sa toho!“

Lea už natiahla ruku. Končekmi prstov sa dotkla chladného kovu vedľa kábla.

Svetelné línie sa jej v očiach rozvinuli do jemnej siete. Cítila slabé mravčenie, nič prudké, nič veľké. Prúd už bol rozdelený v zariadení, rozbehnutý do desiatok malých ciest. Jedna z nich sa dala posunúť. Iba trošku.

Zadržala dych a akoby dlaňou odsunula tenký pramienok svetla bokom.

Blikanie ustalo.

Na chodbe zavládlo normálne ticho. Svetlá svietili pokojne. Aj bzučanie ventilácie sa vrátilo do rovnakého rytmu ako predtým.

Lea ruku okamžite stiahla. Prsty sa jej roztriasli tak prudko, až ich musela schovať do vrecka bundy. Za očami ju zabolelo, akoby sa jej v hlave rozsvietila príliš silná lampa.

Školník nakukol do panelu, potom na ňu. „Mala si šťastie,“ povedal jej, hoci si zjavne nebol istý, čo presne sa stalo. „Asi sa len chytil kontakt.“

„Asi,“ zopakovala Lea.

Viktor ju odviedol skôr, než sa školník stihol vypytovať viac. Až za rohom sa zastavila pri nástenke a zatvorila oči.

„Trasú sa ti ruky,“ povedal.

„Viem.“

„A hlava?“

Lea prikývla. „Tiež viem.“

Viktor chvíľu mlčal. Potom si nenápadne vytiahol starý zápisník. „Nechcem z toho robiť laboratórium. Ale toto by sme mali pochopiť.“

Pozrela naňho ostro. „To nebola ukážka pre tvoje poznámky.“

„Ja viem.“ Zápisník zavrel. „Práve preto.“

Po vyučovaní sa stretli v starej skladovej miestnosti za telocvičňou. Kedysi tam zrejme bývala klubovňa, no teraz v nej stáli len zaprášené stoličky, krabice s vyblednutými nápismi a pokazený ventilátor bez vrtule. Malé okno pri strope púšťalo dnu sivé popoludňajšie svetlo.

Denis sedel na stole a špičkou tenisky kopal do nohy stoličky. Tami sa pohrávala so slúchadlami zavesenými na krku. Viktor stál pri dverách, akoby čakal, že niekto každú chvíľu vojde.

Lea ostala pri stene so založenými rukami.

„Takže,“ začala Tami, „ty si dnes opravila rozvádzač dotykom. Úplne nenápadne. To je dosť veľký level-up.“

„Neopravila som ho.“ Lea sa zamračila. „Len sa to na chvíľu prestalo kaziť.“

„To je skoro definícia opravy,“ poznamenal Denis.

„Nie, ak nevieš, prečo to fungovalo a čo sa pokazí potom,“ povedal Viktor.

Tami sa naňho pozrela. „Ty si sa narodil s poznámkovým blokom v hlave, však?“

„Nie. Len nechcem, aby niekto skončil pri pokazenom rozvádzači s horším problémom než blikajúce svetlo.“

Slová ostali visieť vo vzduchu. Lea si spomenula na tlak v hlave a na školníkov hlas. Keby sa prúd nepohol správnym smerom, čo by sa stalo? Nevedela. A práve to ju hnevalo najviac.

Keď sa veci začnú meniť

„Nebudem to skúšať znova,“ povedala.

Denis zoskočil zo stola. „Veď nemusíš hneď rozoberať elektráreň. Nájdeme niečo malé.“

„To si povedal človek, ktorý skočí dopredu, len aby zistil, či narazí do skrinky.“

„Raz to bola skrinka.“

„Dvakrát,“ opravila ho Tami.

Viktor prešiel ku krabici, na ktorej ležal starý predlžovací kábel. „Nemusíme robiť nič dnes. Ale ak budeme len čakať, kedy sa to stane samo, nebudeme mať žiadnu kontrolu.“

Lea sa nadýchla, no on zdvihol ruku.

„Nie je to tlak. Aspoň by nemal byť. Skôr dohoda.“ Pozrel na každého z nich. „Krátko. V bezpečí. A ten, kto skúša svoju schopnosť, môže kedykoľvek povedať stop. Bez debatovania.“

„A žiadne hrdinské finále so záchrankou,“ dodala Tami.

„To bol vždy môj plán,“ povedal Denis.

„To je presne problém,“ odsekla Lea, no v kútiku úst jej na okamih myklo.

Napokon prikývla. „Jeden pokus. Nie desať.“

Viktor opatrne zapojil starú stolnú lampu do predlžovačky. Žiarovka v nej bola slabá a trochu poblikávala. Kábel mal na jednom mieste poškodený ochranný obal, nie však odkryté drôty. Aj tak ho položili na drevený stôl a nikto sa ho nedotýkal, kým Viktor nevytiahol zástrčku.

„Keď to bude zapojené, len kovový kryt lampy,“ povedal. „Nie kábel. Ak sa ti to nebude páčiť, pustíš to.“

„Viem, ako funguje púšťanie vecí,“ zamrmlala Lea.

Keď Viktor lampu zapojil, v jej videní sa objavili tenké cyanové nite. Viedli zo zásuvky do predlžovačky a ďalej do lampy. Pri poškodenom mieste sa jedna línia chvela podobne ako ráno pri rozvádzači.

„Vidíš niečo?“ spýtala sa Tami tichšie než zvyčajne.

Lea prikývla. Položila dva prsty na kovovú základňu lampy.

Mravčenie jej prešlo až do zápästia. Jemná línia sa odklonila. Žiarovka sa na okamih rozsvietila jasnejšie a potom sa ustálila.

„Funguje to,“ vydýchol Denis.

„Len sekundu,“ povedala Lea.

Prsty odtiahla. Lampa zasa začala slabo blikať.

„Ešte raz?“ spýtal sa Viktor. Nebol v tom nátlak. Len otázka.

Lea sa na lampu zadívala. Potom krátko prikývla.

Druhý kontakt trval sotva dve sekundy. Svetelná línia sa opäť poslušne posunula, ale bolesť jej vystrelila z dlane do spánkov. Ruka sa jej zachvela. Odtiahla sa tak prudko, že zhodila zo stola skrutkovač.

Kov zacinkal o podlahu.

„Stop,“ povedala.

Viktor okamžite vytiahol zástrčku. Tami pristúpila k Lee, no nechytila ju za ruku, iba pri nej ostala.

„Máš farbu steny,“ skonštatovala.

„To je trend,“ odvetila Lea cez zuby.

Po chvíli sa jej dýchanie spomalilo. Tras však neustával hneď. Hlava jej pulzovala pri každom zvuku v miestnosti.

Denis sa prestal tváriť pobavene. „Dobre. Dva pokusy sú očividne strop. Možno aj jeden a pol.“

„Nie strop,“ opravila Lea. „Dnešný strop.“

Viktor si to nezapísal. Iba prikývol.

Tami si odkašľala. „Takže, kým tu všetci vyzeráme ako pokazené príslušenstvo… môžem skúsiť ja?“

Vybrala si roh miestnosti pri dverách. Vonku na chodbe niekto ťahal vozík a kolesá nepríjemne drnčali po dlažbe.

„Iba ten zvuk,“ povedala. „Stiahnem ho sem. Do malého priestoru.“

Zdvihla dlaň. Najprv sa nič nezmenilo. Potom drnčanie stíchlo. Nie úplne, ale akoby niekto zatvoril hrubé dvere medzi nimi a chodbou. Zmizlo aj bzučanie lampy, šuchot Denisovej bundy, vzdialené hlasy.

Ticho bolo náhle príliš husté.

Tami sa zamračila. Priestor okolo jej dlane akoby pohltil všetky drobné zvuky. Lea videla, ako jej pery niečo hovoria, no nepočula ani slabiku.

O chvíľu Tami ruku spustila.

Zvuky sa vrátili naraz. Vozík znovu hlasno zahrkotal, niekde buchli dvere a Denisovo prudké vydýchnutie znelo nepríjemne nahlas.

Tami si chytila obe uši. „Super. Teraz mám v hlave koncert komárov.“

„Počuješ nás?“ spýtala sa Lea.

Dievča naklonilo hlavu. „Ak hovoríš cez akvárium, tak hej.“ Skúsila sa usmiať, ale nepodarilo sa jej to celkom. „To ticho bolo… príliš. Neviem, kde som ho prestala držať a začala tlačiť.“

„Tak to už netlač,“ povedal Denis.

Dôležitý okamih

„Ďakujem, tréner životných rozhodnutí.“

Napriek vtipu si Tami nechala slúchadlá na krku a pár minút hovorila menej než obyčajne.

Denisovi to zjavne nestačilo. Postavil sa na koniec úzkej voľnej časti miestnosti medzi krabicami. „Teraz ja. Krátka dráha, žiadne skrinky. Som dospelý človek, čo môže pokaziť?“

„Veľa vecí,“ povedali Lea a Tami naraz.

Rozbehol sa. Po dvoch krokoch sa jeho pohyb zvláštne preskočil. Nebolo to zmiznutie. Skôr akoby niekto vystrihol dve sekundy z videa. Denis sa ocitol o pár metrov ďalej, stále v pohybe, a zabrzdil pri stene.

„Vidíte?“ otočil sa s úsmevom. „Čisté.“

Skúsil to znova. A potom ešte raz.

Pri treťom skoku sa po pristátí netrafil pohľadom na dvere. Chvíľu civiel do rohu, akoby tam čakal niečo iné. Nohy sa mu podlomili len nepatrne, ale Lea to zbadala.

„Dosť,“ povedala.

„Som v pohode.“

„Nie si.“

Denis spravil krok k stolu a ramenom narazil do krabice, ktorá tam stála celý čas. Prekvapene sa na ňu pozrel.

„Tá bola bližšie,“ vyhlásil.

„Nie,“ odvetil Viktor. „Len si zle odhaduješ vzdialenosť.“

Chlapec sa oprel o stenu a zatvoril oči. „Môj mozog má očividne slabý signál.“

Tami sa pousmiala, ale hneď nato sa dotkla ucha a prestala. Všetci štyria zrazu vyzerali menej ako ľudia s výnimočnými schopnosťami a viac ako partia, ktorá sa pokúsila hrať hru bez návodu.

Práve vtedy sa na chodbe ozvali kroky.

Viktor zhasol lampu a stiahol kábel zo stola. Denis, stále trochu neistý, kopol skrutkovač pod krabicu. Tami zdvihla ruku a na pár sekúnd stlmila zvuk v priestore pri dverách.

Kľučka sa pohla.

Lea zadržala dych.

Dvere sa otvorili len na šírku dlane. Dnu nakukol školník. Za ním bolo počuť vzdialené ruchy, no pri prahu vládlo vďaka Tami takmer neprirodzené ticho.

„Je tu niekto?“ spýtal sa.

Tami ruku rýchlo spustila. Zvuk sa vrátil tak náhle, že školník trochu mykol hlavou.

„Hľadáme stoličky na školský projekt,“ povedal Viktor pokojne.

Školník si ich podozrievavo premeral. Potom pozrel na nahromadené stoličky pri stene. „Tak si jednu zoberte a zamknite po sebe. Táto miestnosť nie je herňa.“

„Jasné,“ povedala Tami príliš hlasno.

Keď dvere znova zapadli, nikto sa nehýbal ešte niekoľko sekúnd.

„Herná miestnosť,“ zašepkal Denis. „To znelo podozrivejšie než všetko, čo sme robili.“

„Všetko, čo sme robili, bolo dosť podozrivé,“ povedala Lea.

Neskôr, keď sa Denisovi prestal krútiť priestor a Tami už počula o trochu jasnejšie, Viktor vytiahol z vrecka malú baterku. „Chcem vám niečo ukázať. Ale len ak fakt nechcete ísť domov.“

Za skladom viedol úzky servisný koridor k starému rozvádzaču. Panel bol nízky, kovový a poškriabaný vrstvami starej farby. Na jeho dvierkach visel zažltnutý štítok s číslami, ktoré už takmer nebolo vidieť.

Viktor pri ňom zastal a zbledol.

„Čo je?“ spýtala sa Lea.

„Signály.“ Priložil dlaň tesne nad plech, no nedotkol sa ho. „Bežná školská sieť je ako tlak z viacerých strán. Wi-Fi, mobily, káble… toto je iné. Je to slabé, ale stále tam.“

Lea pristúpila bližšie. Z vnútra panelu videla známu jemnú žiaru. Nebola silná. Zato sa opakovala v pravidelných krátkych zábleskoch.

Viktor zavrel oči. „Skúsim stlmiť jednu blízku linku. Iba na sekundu.“

„Ak ti bude zle, končíme,“ povedala Lea.

Prikývol.

Vzduch okolo neho akoby zhustol. Viktor sa zamračil a dlaňou spravil krátky pohyb. Jeho telefón na stole vedľa panelu na okamih stratil sieť. Ikona signálu zmizla, potom sa hneď vrátila.

Chlapec sa zapotácal.

„Stop,“ povedala Lea.

Tentoraz ju poslúchol bez protestu. Oprel sa o stenu a niekoľko ráz sa pomaly nadýchol.

Tami posvietila baterkou na štítok. Pod prachom objavila malý rad bodiek a čiarok vyrazených priamo do kovu. Nebol to nápis. Skôr servisné označenie alebo starý kontrolný vzor.

Viktor vytiahol telefón a otvoril záznam, ktorý si nechal z noci mestského výpadku. Na obrazovke sa ukázal graf nultého signálu: krátky záblesk, dve medzery, dlhší záblesk, tri rýchle pulzy.

Čo sa ukáže neskôr

Lea sa pozrela na panel. Potom na displej.

„To je rovnaké,“ povedala.

Denis sa prestal opierať o stenu. „Nie podobné?“

„Rovnaké,“ zopakoval Viktor ticho.

Nikto sa už nesmial.

Vrátili sa do skladovej miestnosti a na zadnú stranu starej krabice napísali fixkou niekoľko pravidiel. Krátke testy. Nikto nepokračuje po slove stop. Žiadne skúšanie osamote. A keď niekomu začne byť zle, ostatní neriešia výsledok, ale jeho.

Lea držala fixku, no ruka sa jej stále jemne triasla. Chvíľu pozerala na napísané body.

„Bála som sa, že som dnes skoro niečo pokazila,“ povedala. „Alebo že nabudúce pokazím viac.“

„Možno aj pokazíme,“ odvetil Denis prekvapivo bez irónie. „Ale aspoň nebudeme robiť chaos každý zvlášť.“

Tami sa dotkla slúchadiel. „A nebudeme sa tváriť, že limit je len otravný bug.“

Viktor prikývol. „Nie sme problém, ktorý treba schovať. Len ešte nevieme, čo presne sa s nami stalo.“

Lea naňho pozrela. Potom dopísala posledný bod: Spolu.

Keď odchádzali, Viktor ešte raz odfotil starý štítok pri rozvádzači. Na tmavej obrazovke telefónu sa medzi bodkami a čiarami na sekundu rozsvietil malý cyanový pulz.

Krátky. Dve medzery. Dlhší. Tri rýchle záblesky.

A potom zmizol.