Nultý signál, časť 4: Neviditeľná minúta

V aule bolo už o ôsmej ráno dusno ako pred písomkou. Na stene viselo veľké plátno, pod ním stáli dve požičané reproduktorové skrine a pri stole s notebookom sa motali učitelia, deviataci aj členovia školského mediálneho krúžku.

Dnes sa mala konať prezentácia projektov pre rodičov, mestský úrad a pár ľudí z miestnej firmy. Pre väčšinu školy to znamenalo vynechané vyučovanie. Pre tých, ktorí na projektoch robili celé týždne, to znamenalo oveľa viac.

„Ak sa to pokazí, pán Kováč bude robiť pohrebný prejav nad projektorom,“ zašepkala Tami a upravila si slúchadlá na krku.

Obraz na plátne práve preskočil. Na sekundu sa ukázala prezentácia o čistení rieky, potom zelená tabuľka, potom sivé pruhy. Reproduktory zapraskali tak ostro, až sa niekoľko ľudí strhlo.

„To nebolo normálne,“ povedal Viktor ticho.

Stál pri technickom stole a stískal v prstoch kábel. V tvári nemal paniku, len čoraz väčšie sústredenie. Okolo neho hučali mobilné telefóny, školská wi-fi, bezdrôtové mikrofóny a ktoviečo ešte. Pre Viktora to nebol len hluk. Signály vnímal ako tlak v priestore, akoby sa miestnosť plnila neviditeľnými bublinami, ktoré sa navzájom tlačili.

„Je tam priveľa rušenia?“ spýtala sa Lea.

„Áno. Ale toto nie je obyčajné rušenie.“ Pozrel na zásuvky pri stene. „Niečo sa stále vracia. V pravidelných intervaloch.“

Pán Kováč sa zohol k notebooku a nervózne stláčal klávesy. „Kde je správca siete? A prečo mi nejde ani záložný kábel?“

Denis stál kúsok bokom, ruky vo vreckách bundy. Navonok vyzeral, že sa ho to netýka. Lenže jeho pohľad skákal od projektora ku káblom, od dverí k technickému stolu.

„Máte asi tri možnosti,“ povedal. „Vypnúť to, zapnúť to alebo sa na to dlho pozerať. Zatiaľ ideme všetky naraz.“

Lea naňho pozrela ponad rameno. „Neskúšaj byť vtipný.“

„Neskúšam. Len mapujem situáciu.“

Práve vtedy obraz zhasol úplne. V aule sa ozvalo nespokojné zamrmlanie. Za dverami už bolo počuť prichádzajúcich rodičov.

Denis sa narovnal. „Dobre. Tak to urýchlime.“

Lea ho zachytila za rukáv. „Čo presne chceš urýchliť?“

„Všetko. Kábel je vzadu, druhý adaptér je v sklade, správca je niekde na druhom konci budovy. Kým sa títo dohodnú, bude obed.“

„Ty nie si kuriér s turbo režimom,“ pripomenula mu.

„Možno som si to len zle zarámcoval.“ Denis sa jemne vyvliekol z jej ruky. „Po posledných pokusoch som zistil jednu vec. Keď to zopakujem viackrát, viem lepšie chytiť moment. Ako keby sa ten skok… nabíjal.“

Tami zdvihla obočie. „To znie ako veta, po ktorej sa v hrách objaví červený ukazovateľ a zhasne ti polovica života.“

„Veľmi povzbudivé.“

Viktor pustil kábel. „Nie som si istý, že je to nabíjanie. Skôr si len zvykáš na pohyb. A keď to preženieš, môžeš sa zaseknúť v—“

„Viem, čo sa stalo minule,“ prerušil ho Denis. „Nezabudol som.“

Potom sa odrazil od steny a rozbehol sa chodbou.

Jeho schopnosť nebola teleportácia. Nemizol v záblesku a neobjavoval sa na druhej strane budovy. Keď sa pohol určitým smerom, jeho telo akoby na krátky okamih preskočilo dopredu po vlastnej dráhe. Dva kroky sa zmenili na šesť. Pri správnom načasovaní to vyzeralo skoro prirodzene.

Najprv sa vrátil s predlžovacím káblom. O chvíľu nato sa objavil pri otvorenom sklade, kam učiteľka práve niesla krabicu s náhradnými adaptérmi. Potom zasa prebehol popri dverách a zachytil padajúci stojan na mikrofón skôr, než tresol o zem.

„Vidíš?“ zavolal cez plece. „Funguje to.“

„Funguje ti šťastie,“ odvetila Lea.

Na technickom stole sa však medzitým rozsvietila kontrolka a hneď zhasla. Pán Kováč zapojil druhý adaptér. Projektor na tri sekundy nabehol, no namiesto obrazu sa na plátne objavili roztrasené modré čiary.

Viktor sa chytil za spánok. „Znova ten tlak.“

„Tak ho odpojíme,“ povedal Denis.

„Počkaj,“ ozvala sa Lea. „Najprv zisti, čo je zapojené kde.“

Lenže on už bol v pohybe.

Keď sa veci začnú meniť

Preskočil ku káblom pri stene, potom ku dverám, aby odsunul stolík z cesty, a vzápätí späť. Chcel priniesť skrutkovač. Chcel zastaviť učiteľa, ktorý sa chystal odpojiť všetko naraz. Chcel byť pri notebooku skôr, než sa obraz znovu vypne.

Po treťom rýchlom skoku sa mu podlaha zvláštne naklonila.

Nie naozaj. Aspoň si to najprv povedal. Lenže dvere, ktoré boli pred chvíľou po jeho ľavej strane, sa mu zdali príliš ďaleko. Hlas pána Kováča prichádzal odkiaľsi spoza chrbta, hoci učiteľ stál rovno pred ním.

Denis zastal tak prudko, až sa tenisky pošmykli po linoleu.

„Kde je…“ začal, ale vetu nedokončil.

Chodba bola plná známych vecí: nástenka s fotografiami, hasiaci prístroj, okno, automat na nápoje. Napriek tomu mu nič z toho nesedelo na miesto. Priestor okolo neho sa neposúval, ale jeho mozog akoby nestíhal rozhodnúť, z ktorej strany k nemu prichádza.

Lea ho našla opretého o stenu.

„Denis?“

„Som v pohode.“

„To si povedal stene, alebo mne?“

Chlapec zavrel oči. „Kde sú dvere do auly?“

Tami, ktorá pribehla za Leou, sa prestala usmievať. Dvere boli sotva dva metre od neho.

„Napravo,“ povedala jemnejšie. „Úplne napravo. Nič nerob, hej?“

„Nerobím nič.“ Denis sa pokúsil odtiahnuť od steny, ale hneď sa jej znovu chytil. „Len sa mi… poprehadzovalo všetko.“

Viktor sa k nim dostal posledný. V preplnenej chodbe vyzeral bledšie než zvyčajne. „Neskákaj znova. Prosím. Máš po sebe viacero pohybových stôp, tak to aspoň cítim. Akoby si bol naraz na viacerých miestach, ale nie poriadne.“

„Perfektné,“ zamrmlal Denis. „Som rozbitá mapa.“

Z auly sa ozvalo ďalšie zapraskanie. Potom niekto zvolal, že sa prezentácia začne o desať minút.

Lea sa otočila k technickému stolu. Na okamih zaváhala. Mohla zostať pri Denisovi a kontrolovať, či sa mu to nezhorší. Mohla tiež utekať zachraňovať projektor. Ani jedna možnosť nebola dobrá.

„Tami, zostaň s ním,“ rozhodla napokon. „Viktor, poď so mnou. Len pomaly.“

„Pomaly je dnes podceňovaný luxus,“ povedal Denis, ale hlas sa mu zachvel.

Pri zásuvkách bolo viac káblov než ráno. Niekto pripojil záložnú lampu, niekto ďalší nabíjačku a vedľa ležal predlžovací bubon, cez ktorý viedol kábel pod koberec. Lea sa zohla.

V jej pohľade sa prúd ukázal ako jemné cyanové vlákna. Neboli jasné ako blesky. Skôr pripomínali tenké čiary svetla, ktoré sa mihali pod plastom a v medených žilách.

„Tu,“ povedala.

Jeden kábel bol napnutý tak, že jeho koncovka visela v zásuvke len napoly. Pri každom pohybe koberca sa kontakt na zlomok sekundy prerušil. Lenže okolo neho sa z času na čas objavil ešte slabý modrastý záblesk, ktorý nešiel ani z adaptéra, ani zo zásuvky.

Lea k nemu natiahla ruku, no nedotkla sa ho hneď.

„Vidíš to?“ spýtala sa Viktora.

„Nie očami.“ Zakryl si jedno ucho starým slúchadlom, hoci z nich nič nehralo. „Ale áno. Keď to blikne, všetky signály v miestnosti na sekundu stlačí k sebe. Ako keby niekto zatvoril päsť.“

Záblesk sa zopakoval.

Viktor sa mykol a musel sa oprieť o stôl. „To nie je školská wi-fi.“

„Výborne,“ zamrmlala Lea. „Lebo obyčajná porucha by bola príliš nudná.“

Opatrne položila dva prsty na plastový kryt rozvodky. Cyanové línie sa jej na okamih obtiahli okolo kĺbov. Necítila silu, ktorú by mohla vytvoriť. Len prúd, ktorý už existoval, a jeho neochotný smer.

„Potrebujem, aby nikto nehýbal káblom,“ povedala.

Tami sa objavila pri dverách. „Denis sedí. Pozerá na automat a tvrdí, že ho nikdy predtým nevidel.“

„Počuješ nás?“ spýtala sa Lea.

Ryšavé dievča prikývlo, no potom si stislo ucho. „Zatiaľ. Len tu všetci kričia naraz.“

Aula sa plnila. Učitelia sa snažili usádzať hostí, žiaci sa pýtali, čo sa deje, a reproduktor každú chvíľu vypľul krátke nepríjemné prasknutie.

Tami sa nadýchla. „Dajte mi pol minúty. Možno minútu, ak mi hlava neodíde na dovolenku.“

Dôležitý okamih

Rozprestrela ruky pri bokoch.

Zvuk nezmizol úplne. Len sa okolo technického stola stiahol, akoby niekto cez ruch prehodil hrubú deku. Hlasy zrazu zneli vzdialene. Praskanie stíchlo. Lea počula vlastné dýchanie a jemné šuchnutie Viktorovho rukáva.

„Teraz,“ povedala.

Viktor vytiahol napnutý kábel len o pár centimetrov, aby sa nezlomil. Lea presmerovala slabý prúd z jednej voľnej zásuvky do predlžovačky. Nebolo to elegantné riešenie. Bolo to skôr provizórne obídenie problému, ktoré by správca školy asi nechcel vidieť. No projektor naskočil.

Na plátne sa objavil úvodný obrázok rieky.

Tami okamžite spustila ruky. Zvuky sa vrátili naraz a dievča sa zachmúrilo, akoby jej niekto pustil hudbu priamo do hlavy.

„Fuj,“ povedala. „Teraz počujem aj to, ako niekto o dve rady ďalej žuje žuvačku.“

„To je dočasné?“ spýtala sa Lea.

„Dúfam. Inak začnem nenávidieť ľudstvo ešte pred obedom.“

Prezentácia sa rozbehla s oneskorením. Reproduktory nefungovali ideálne, preto moderátorka musela hovoriť hlasnejšie. Obraz občas preskočil, ale zostal na plátne. Niektorí rodičia tlieskali už pri prvom úspešnom slajde, akoby práve zachránili celé mesto.

Medzitým sa Lea vrátila za Denisom. Sedel na lavičke pri chodbe, lakte na kolenách. Viktor mu podal fľašu vody a on ju chvíľu len držal, akoby si nebol istý, či je naozaj v jeho ruke.

„Už viem, kde som,“ povedal bez pozdravu.

„To je dobrý začiatok,“ odvetila Lea.

Denis sa krátko pozrel smerom k aule. „Funguje to?“

„Tak napoly. Čiže presne tak dobre, ako funguje väčšina školskej techniky.“

Tami si sadla vedľa neho a opatrne si masírovala ucho. „Bez tvojho extra rýchleho chaosu by to možno fungovalo aj na tri štvrtiny.“

Čakal, že sa bude brániť. Bolo to na ňom vidieť. V očiach sa mu mihla pripravená ironická odpoveď, ale tentoraz ju nepustil von.

„Myslel som, že keď to budem robiť častejšie, dostanem sa do rytmu,“ povedal napokon. „Lenže po chvíli som nevedel, čo je predtým a čo teraz. Kde som skončil. Kde začínam.“

Viktor si prisadol na kraj lavičky. „To nie je tvoja chyba, že máš limit.“

„Je moja chyba, že som robil, že ho nemám.“

Na chodbe bolo chvíľu ticho. Nie Tamiino ticho, vytvorené silou. Len obyčajná medzera medzi slovami.

Lea sa oprela o stenu. „Nabudúce to povieš skôr.“

Denis sa na ňu pozrel. „Nabudúce?“

„Nabudúce sa určite zase niečo pokazí. Je to škola.“

Tami sa usmiala, hoci stále trochu krivo. „A my budeme mať plán. Taký, kde Denis nerobí osem vecí naraz a ja nemusím umlčať celú budovu.“

„Ja som umlčala len kúsok budovy,“ opravila sa sama. „Technicky.“

„Technicky si bola super,“ povedal Viktor.

Z auly sa ozval potlesk. Prezentácia o čistení rieky sa práve skončila a začínal ďalší tím. Pán Kováč prešiel chodbou, všimol si štvoricu pri lavičke a iba vyčerpaným hlasom povedal: „Neviem, kto čo spravil, ale ďakujem, že to aspoň ide.“

Keď odišiel, Denis sklopil zrak k teniskám. „Nemusíte mu hovoriť, že som sa tu rozbil o vlastnú schopnosť.“

„Nebudeme,“ povedala Lea. „Ale ty si to nebudeš volať rozbitie. Len si prestrelil hranicu.“

„To znie skoro normálne.“

„Nie je to normálne,“ povedal Viktor. „Ale nemusí to byť hanba.“

O niečo neskôr sa všetci štyria vrátili ku dverám auly. Projektor stále svietil. Zásuvka bola už zaistená páskou a cez káble viedla dočasná ochranná lišta. Správca siete konečne dorazil s kufríkom, tváril sa zmätene a hneď začal kontrolovať adaptér.

Lea však ešte raz pozrela na rozvodku.

Na jej povrchu sa mihol tenký cyanový záblesk. Taký rýchly, že by ho človek mohol pokladať za odraz svetla z plátna. Lenže Viktor vedľa nej stuhol.

„Cítil si to?“ spýtala sa.

Prikývol. „Bol to ten istý tlak. Krátky. A išiel… niekam von.“

Denis sa nevrhol ku káblom ani sa nerozbehol za zdrojom. Len sa postavil medzi nich, stále trochu neistý na nohách.

Čo sa ukáže neskôr

„Takže technika v škole nám práve máva?“

Tami sa pozrela na blikajúci projektor. „Dúfam, že nie. Lebo ja dnes už ďalší rozhovor s elektrinou nedávam.“

Za oknami prešla po sivom dvore sanitka bez sirény. V aule pokračovala prezentácia, niekto sa smial a na plátne sa objavila fotografia rieky pri západe slnka.

Potom záblesk zmizol.

Len Viktor ešte chvíľu hľadel smerom ku káblom, akoby pod školou alebo nad mestom práve niečo potichu odpovedalo.