Klub veľkých omylov, časť 8: Fotka bez triedy

V triede 3.B to ráno voňalo lakom na vlasy, čistými tričkami a troškou nervozity.

„Prosím, nikto si teraz neleje džús na rukáv,“ povedala pani učiteľka Benková a upravila si tmavozelený sveter. „O desať minút máme spoločnú fotografiu.“

Adam si narovnal červenú mikinu a postavil sa pred lavicu ako kapitán lode.

„Výborne! Keď príde fotograf, zoradíme sa podľa výšky, potom podľa— vlastne najprv podľa toho, kto má najčistejšie topánky. Nie, podľa abecedy. Alebo urobíme tvar blesku!“

Ela sa spod okrúhlych fialových okuliarov pozrela na jeho tenisky.

„Tvar blesku je vhodný, ak nás fotí meteorológ.“

Samo si opatrne uhladil žlté tričko pod modrou košeľou.

„A čo ak fotograf zachytí blesk?“ spýtal sa. „Mám sa zatváriť prekvapene už vopred?“

Skôr než mu niekto stihol odpovedať, pri dverách sa objavil pán s veľkým čiernym kufríkom a fotoaparátom na krku.

„Dobré ráno. Prišiel som na 3.B,“ povedal fotograf.

Pani učiteľka sa usmiala, no potom sa obzrela po miestnosti. Jej úsmev sa zmenšil len o malý kúsok.

V triede stáli Adam, Ela, Samo, pani učiteľka a prázdne lavice.

„Kde je zvyšok?“ zašepkal Adam.

Na háčikoch viselo pár búnd. Na zemi ležala zabudnutá pastelka. Pri okne sa kývala záclona. Ale deti nikde.

„Pred chvíľou tu boli,“ povedala pani učiteľka pokojne. „Niekto išiel po hrebeň, niekto vraj na toaletu, niekto hľadať stratenú menovku… A teraz máme približne sedem minút.“

Fotograf sa pozrel na hodinky.

„Potom idem fotiť druhákov,“ dodal milo.

Na Adamovej tvári sa objavil výraz, ktorý Ela poznala. Bol to výraz človeka, ktorý práve dostal nápad rýchlejší než vlastné nohy.

„Klub veľkých omylov zasahuje!“ vyhlásil. „Rozdelíme školu na štyri pátracie zóny. Zóna A: chodby. Zóna B: jedáleň. Zóna C: všetky tajné miesta. Zóna D: miesta, ktoré ešte nepoznáme, ale určite existujú!“

„To nie sú zóny,“ povedala Ela. „To je panika s písmenami.“

Na najbližšej lavici ležal pokrčený lístok. Dievča ho zdvihlo. Bolo na ňom nakreslené malé koliesko s čiarkou navrchu a pod ním stálo: VŠETCI SEM, KEĎ ZAZVONÍ.

„Aha,“ povedal Samo. „Musíme nájsť zvonček.“

„Najprv nájdeme triedu,“ vyhlásil Adam. „Teda deti. Teda zvonček s deťmi. Ela, ty choď ku knižnici, alebo do jedálne, ak knižnica nebude mať deti. Samo, ty…“

„Hľadám tých, čo nechcú byť nájdení,“ doplnil Samo rozhodne.

A skôr než Adam stihol opraviť vlastnú vetu, kučeravý chlapec vyštartoval po chodbe.

„To som nepovedal!“ zavolal za ním Adam.

„Povedal si skoro!“ ozvalo sa spoza rohu.

Ela si ešte raz prečítala lístok.

„Tá čiarka hore možno nie je šípka,“ zamrmlala. „A možno ani neukazuje na sever, juhozápad alebo šatňu.“

Adam už mieril ku schodom.

„Dobre, pátranie začína! Ja zoberiem horné poschodie, ty dolné, a keď sa stretneme v strede, budeme mať polovicu triedy! Alebo len stred.“

Chodby boli plné zvláštnych odpovedí. Adam zakričal: „Nina!“ a spoza dverí výtvarnej výchovy vyšla pani kuchárka s miskou jabĺk.

„Nina tu nie je,“ povedala. „Ale našla som jej gumičku do vlasov.“

„To je stopa!“ potešil sa Adam.

„To je gumička,“ opravila ho Ela, ktorá práve dobehla za ním.

Medzitým Samo nakukol do kancelárie. Veľmi vážne si kľakol k stolu pani zástupkyne a pozrel pod neho.

„Prepáčte,“ povedal. „Nevideli ste školský zvonček?“

„Nie ten na prestávku?“ spýtala sa pani zástupkyňa.

„Ak vie zvolať našu triedu, beriem ho.“

Pri jedálni našiel kovový zvonček pri výdajnom okienku. Lenže ten zazvonil vždy, keď boli hotové knedle.

„Tento by mohol fungovať,“ uznal Samo. „Ale asi by prišli aj piataci.“

Pri telocvični zase objavil veľký nástenný zvonček. Natiahol sa k nemu, no vtom za ním zadýchane pribehli Adam s Elou.

„Nie ten!“ povedala Ela. „Ak zazvoníš na celý rozvrh, budeme mať namiesto triednej fotky školský pochod.“

Chlapec stiahol ruku.

„Takže zvonček musí byť menší?“

„A náš,“ povedala Ela.

Keď sa veci začnú meniť

Znovu vytiahla pokrčený lístok. Teraz ho podržala proti svetlu pri okne. Koliesko s čiarkou nebola šípka. Bol to malý zvonček.

„To je symbol,“ povedala. „Nie smer.“

Adam sa zastavil tak prudko, až mu tenisky zaškrípali.

„Čiže odkaz nehovorí, kam šli. Hovorí, že čakajú, kým zazvoní.“

„A kde čakajú?“ spýtal sa Samo.

Ela ukázala na podlahu.

Medzi dlaždicami ležali drobné kúsky papiera. Jeden mal ružový roh, druhý modrý pásik. Vyzerali ako odstrihnuté časti triednych menoviek.

„Niekto ich cestou strácal,“ povedala.

„Mapa pokladu!“ vyhŕkol Adam.

„Poklad má zvyčajne menej čiarok od lepidla,“ odvetila Ela.

Papierové stopy viedli popri nástenke, cez tichú chodbu a napokon ku knižnici. Adam otvoril dvere tak opatrne, akoby vo vnútri spal medveď.

Namiesto medveďa tam sedelo šesť spolužiakov. Boli zoradení pri dlhom stole, ruky mali na kolenách a chrbty vystreté ako pravítka.

„Čo tu robíte?“ zašepkal Adam.

Nina zdvihla prst.

„Čakáme na fotku.“

„V knižnici?“

„Tomáš povedal, že na fotografii treba sedieť rovno a nehýbať sa,“ vysvetlila Nina. „Tak sme si našli tiché miesto na cvičenie.“

Tomáš prikývol.

„A potom niekto povedal, že máme počkať, kým zazvoní.“

Samo sa potešene usmial.

„Takže som mal pravdu so zvončekom!“

„Mal si pravdu v tvare,“ povedala Ela. „Len nie v budove.“

Zvyšné deti sa rozosmiali, no knihovníčka si položila prst na pery. Smiech sa preto zmenil na tiché fučanie a trasúce ramená.

Práve vtedy sa vo dverách objavila pani učiteľka Benková. Nevyzerala nahnevane. Skôr ako niekto, kto už chvíľu sleduje detektívku a čaká, či hrdinovia nájdu správny kľúč.

„Máme štyri minúty,“ povedala.

Adam zbledol.

„Len štyri? To je menej než päť!“

„Výborný postreh,“ prikývla pani učiteľka. Potom pozrela na lístok v Eliných rukách. „Spomínate si, ako sa vaša trieda zvoláva, keď sa po výlete rozbehne ku všetkým lavičkám naraz?“

Deti sa na seba pozreli.

„Máme signál,“ povedala Nina.

„Dokonca tri,“ dodal Tomáš. „Zvonček, mávanie a veta.“

Adamovi sa oči rozžiarili.

„Áno! Malý triedny zvonček je v skrinke pri mape!“

„Pri mape, nie pod ňou?“ overil si Samo.

„Pri nej,“ povedala Ela. „Vďaka za presnosť. Teraz bež.“

O chvíľu už stáli na chodbe pred knižnicou. Samo držal malý mosadzný zvonček, ktorý našiel presne tam, kde Ela povedala. Adam mával oboma rukami nad hlavou, akoby sa snažil pristáť s lietadlom.

„Pripravení?“ spýtal sa.

„Nie príliš hlasno pri knižnici,“ upozornila Ela.

„Tak budem hlasný len primerane.“

Samo zazvonil. Cink-cink-cink!

Adam urobil veľké kruhy rukami.

Ela sa nadýchla a pokojne zavolala: „Pozor, 3.B! Kto príde posledný, ten vysvetlí, prečo je posledný!“

To bola ich triedna veta. Vznikla kedysi po tom, ako sa pri návrate z ihriska všetci naraz stratili za kríkmi, hoci kríky boli len dva.

Najprv sa nič nestalo.

Potom sa spoza schodov ozvalo: „To znie ako alarm na desiatu!“

Nasledoval smiech. Z telocvične vybehol Jurko s prezuvkami v rukách. Od šatní prišla Lea, ktorá si ešte zapínala sveter. Z chodby pri jedálni sa vynorili dvaja spolužiaci s úplne čistými rukami a veľmi mokrými rukávmi.

„My sme si mysleli, že fotka je až po umytí!“ volali.

„Je aj pred umytím!“ odpovedal Adam. „Teda je teraz!“

Cink-cink-cink!

Smiech sa rozliehal školou a deti prichádzali zo všetkých strán. Niektoré niesli knihy, iné hrebeň, jedna spolužiačka si stále držala papierovú menovku, aby jej neuletela. Samo každému ukazoval zvonček, akoby našiel vzácny poklad.

Pred nástenkou už čakal fotograf. Keď uvidel veselý roj tretiakov, urobil krok dozadu.

„Tak toto je 3.B?“ spýtal sa.

„Väčšinou,“ povedala pani učiteľka Benková.

Adam sa ešte pokúsil veliť: „Malí dopredu, vysokí dozadu, modrí bokom, nie, nie modrí, ale—“

Ela mu položila ruku na rukáv.

„Pozri.“

Všetci boli trochu pomiešaní. Nina stála vedľa Tomáša, hoci sa zvyčajne preťahovali o miesto pri okne. Jurko držal knihu, Lea hrebeň a Samo zvonček. No nikto už nechýbal.

Dôležitý okamih

„Nie sú v správnom poradí,“ povedala Ela ticho. Potom sa usmiala. „Ale sú na správnom mieste spolu.“

Fotograf zdvihol fotoaparát.

„Úsmev!“

Vtom Samovi zvonček znovu cinkol, lebo mu vykĺzol z ruky.

Celá trieda vyprskla smiechom.

Cvak!

Fotografia bola hotová.

Neskôr sedeli Adam, Ela a Samo pri svojej lavici. Klubový zošit ležal medzi nimi otvorený. Adam držal ceruzku, Ela mu diktovala a Samo kontroloval, či je zvonček bezpečne položený mimo zošita.

„Napíš,“ povedala Ela, „Keď sa trieda stratí…“

„…hľadaj aj smiechom,“ doplnil Samo.

Adam vetu zapísal veľkými písmenami. Potom pod ňu nakreslil malý zvonček, ktorý vyzeral trochu ako zemiak s uškom.

Pani učiteľka Benková sa pri nich na chvíľu zastavila.

„Tá fotka nebude úplne uhladená,“ povedala.

„To nevadí,“ odvetil Adam. „Aspoň bude pravdivá.“

Na chodbe sa práve ozvalo tiché cinknutie. Samo rýchlo zdvihol hlavu.

„To bol môj zvonček?“

„Nie,“ povedala Ela. „To bol niečí príbor v jedálni.“

Chlapec chvíľu počúval.

„Dobre. Ale keby sa trieda zasa stratila, som pripravený.“