1160 slov / 6 min.
Bola raz jedno dievčatko, ktoré sa volalo Eliška. Eliška bola zvedavá, plná fantázie a vždy hľadala nové spôsoby, ako vytvárať niečo krásne. Mala rada ticho a samotu, keď sa mohla naplno sústrediť na svoje kreslenie, ale zároveň milovala chvíle, keď mohla svoju radosť zdieľať s inými. Bola odhodlaná a kreatívna, a jej rodičia ju často videli strácať sa v umení takým spôsobom, že svet okolo nej prestával existovať. Kreslenie bolo pre Elišku viac než len zábava – bol to spôsob, ako vyjadriť svoje sny a túžby. Eliška bola veľmi rada tvorivá a milovala kreslenie. Jej izbička bola plná farbičiek, papierov a obrázkov, ktoré sama vytvorila. Často sedela pri svojom stole, obklopená svojimi kresbami, a strácala sa vo svojom vlastnom svete fantázie.
Raz, keď bola na povale starého domu svojej babičky, objavila starý drevený box. Bol vyrobený z tmavého dreva, ktoré malo hladký povrch a bolo zdobené jemnými vyrezávanými ornamentmi. Kovové pánty boli z trochu hrdzavého kovu, čo naznačovalo, že box už prežil mnoho rokov. Na vrchole boxu bol drobný symbol, ktorý pripomínal hviezdu, čo pridávalo pocit tajomstva a starodávnosti.. Povalu pokrýval hrubý prach, staré pavučiny sa tiahli z rohov a vo vzduchu visel ťažký, zatuchnutý pach staroby. Každý krok po drevenej podlahe povaly vrzgal a ozýval sa v tichu. Eliška cítila, ako jej srdce rýchlejšie bije, keď s jemným napätím otvorila box. Vo vnútri našla zvláštnu ceruzku. Bola to chvíľa, akoby čas na chvíľu zastal, a Eliška sa nemohla ubrániť pocitu, že objavila niečo výnimočné, niečo, čo malo svoje tajomstvo. Mala výraznú striebornú farbu a na špičke bol drobný kameň, ktorý sa leskol ako drahokam na slnečnom svetle. Vyzerala, akoby bola z iného sveta.
Eliška sa rozhodla vyskúšať ju. Sadla si k svojmu stolu, vzala čistý papier a nakreslila malé zvieratko – žbričeka. S každým ťahom ceruzky cítila, ako niečo magické prechádza jej rukou. Keď dokončila kresbu, stalo sa niečo neuveriteľné – nakreslený žbriček sa zatriasol, a potom vyskočil z papiera rovno na jej stôl! Eliška na chvíľu zatajila dych, jej oči sa rozšírili od úžasu. Žbriček bol malý a roztomilý, s lesklou kožušinkou, a pozeral na Elišku veľkými priateľskými očami. Bol živý! Začal poskakovať po stole a skúmať všetko okolo seba. Eliška sa začala smiať, jej radosť naplnila izbu. Uvedomila si, že ceruzka je čarovná a dokáže oživiť všetko, čo nakreslí.
Eliška sa rozhodla otestovať schopnosti tejto ceruzky. Nakreslila malý domček s drobnými oknami a dverami, a ako sa na to dívala, domček sa zrazu premenil na skutočný! Priamo na jej stole stál skutočný miniatúrny domček, dômyselne vypracovaný do posledného detailu. Žbriček okamžite vbehol dnu a zvedavo skúmal svoj nový domov. Bol nadšený, a Eliška bola šťastná, keď videla, akú radosť mu priniesla.
Ceruzka sa Eliške veľmi páčila, a keď videla, akú radosť jej prinieslo oživovanie kresieb, uvedomila si, že tento zázrak nechce zažiť len sama. Cítila, že by to bolo oveľa zábavnejšie a magickejšie, keby sa oň podelila so svojimi kamarátmi. Chcela vidieť ich prekvapené tváre, počuť ich nadšený smiech a spolu s nimi vytvárať úžasné dobrodružstvá. Tak sa rozhodla podeliť o svoje čary so svojimi kamarátmi. Zavolala ich k sebe a s nadšením im ukázala, čo všetko dokáže. Všetci spoločne sedeli v jej izbe, okolo veľkého stola, kde každý dostal kúsok papiera. Ceruzka putovala z ruky do ruky a deti kreslili malé zvieratká, farebných vtáčikov a dokonca aj hŕadisko čarovných kvetov. Všetko ožívalo priamo pred ich očami. Farební vtáčikovia lietali po izbe, čarovné kvety rozkvitli, šírili nádhernú vôňu a svetlo sa odrážalo od ich žiarivých lupeňov. Deti boli nadšené, smiali sa a ich oči žiarili zvedavosťou a radosťou. Bolo to ako byť v rozprávke.
Jedného dňa sa ale Eliška rozhodla nakresliť niečo väčšie. Chcela vytvoriť niečo, čo ich všetkých vezme do úplne nového sveta. V jej predstavách sa zrodil svet plný nekonečných dúhových lúk, obrovských hradov so striebornozlatými vežami, ktoré sa leskli na slnku, a magických bytostí, ktoré by ich privítali s otvorenou náručou. Videla v mysli šumenie kryštáľovo čistých riek, tancujúcich víl a lietajúcich koní s krídlami, ktoré by ich zaniesli až nad oblaky. Tento svet mal byť miestom, kde by všetko bolo možné, kde by každé ich prianie ožilo a každé dobrodružstvo bolo na dosah ruky. A tak nakreslila obrovskú, čarovnú bránu, vysokú až po strop izby, s nádhernými vzormi a žiarivými farbami. Keď brána ožila, otvorila sa pomaly s jemným vrzgotom, a za ňou sa rozprestieral neznámy svet. Deti, spoločne so všetkými zvieratkami, prešli cez bránu a ocitli sa v krajine fantázie. Bolo to, akoby vkročili do sna – obrovské farebné hrady, lietajúce kone s dúhovými krídlami, a lúky plné žiarivých kvetov, ktoré sa kývali v jemnom vetre. Každý krok v tejto krajine bol plný zázrakov. Deti sa rozbehli, objavovali zázračné bytosti, hrali sa s lietajúcimi koňmi a plávali v jazierkach s krištáľovo čistou vodou, ktoré odrážali farby dúhy.
Ale všetko má svoje hranice. Eliška si uvedomila, že čarovná ceruzka musí byť používaná s rozvahou, keď sa jej kamarát Samko rozhodol nakresliť veľkého draka. Drak bol obrovský, s tmavočervenými šupinami a ohnivým pohľadom. Keď ožil, jeho rev naplnil krajinu a všetci sa na chvíľu zastavili, ich srdcia začali rýchlejšie biť. Drak sa rozhodol, že sa nechce hrať, ale radšej by chcel vládnuť celej krajine. V tej chvíli si Eliška uvedomila, že čary ceruzky môžu byť nebezpečné, ak nie sú správne využívané.
Eliška musela rýchlo konať. Zhlboka sa nadýchla a s pevnou rukou nakreslila hrdinu – malého rytiera s veľkým srdcom a mečom z číreho svetla. Rytier ožil, vstal a postavil sa pred draka. Nebol veľký, ale jeho odvaha bola obrovská. S pokojom v hlase a srdcom plným láskavosti sa prihovoril drakovi, vysvetlil mu, že v tejto krajine je miesto pre všetkých, ale len ak budú spolupracovať a žiť v mieri. Drak, očarený rytierovou odvahou a múdrosťou, pomaly ustúpil. Nakoniec sa rozhodol pripojiť k deťom a stať sa ich ochrancom namiesto vládcu.
Po tomto dobrodružstve sa deti rozhodli, že čarovnú ceruzku budú používať len na veci, ktoré prinesú radosť a pomôžu druhým. Cítili sa unavení, ale zároveň naplnení pocitom vďačnosti a úľavy, že všetko dopadlo dobre. Uvedomili si, aké silné čary majú v rukách, a pochopili, že s takou mocou prichádza aj veľká zodpovednosť. Videli, ako ľahko by mohli veci zísť z cesty, a preto sa rozhodli, že budú vytvárať len to, čo prináša smiech, šťastie a láskavosť. Pochopili, že skutočná sila nie je v tom, čo všetko môžu vytvoriť, ale v tom, aký dopad to bude mať na ostatných.
A tak Eliška a jej priatelia pokračovali vo svojich dobrodružstvách, kresliac len to, čo prinieslo smiech, kamarátstvo a zázraky. Každý deň bol novým dobrodružstvom, plným smiechu, objavovania a spoločných chvíľ. Všetci pochopili, že skutočná sila ceruzky nie je v tom, že vytvára živé veci, ale v radosti, ktorú prináša ostatným.
A ceruzka? Stále čakala v malom drevenom boxe, starostlivo uložená na svojom mieste. Bola pripravená na ďalšie zázraky, pripravená priniesť ďalšiu vlnu radosti, keď príde ten správny čas. Všetci vedeli, že čarovné dobrodružstvá neskončili, len čakali na nové sny, nové výzvy a nové príbehy, ktoré by oživili.
Eliška and a Magic Pencil.
1310 words / 6 min.
Once upon a time, there was a little girl named Eliška. Eliška was curious, full of imagination, and always looking for new ways to create something beautiful. She loved the quiet and solitude when she could fully concentrate on her drawing, but she also cherished the moments when she could share her joy with others. She was determined and creative, and her parents often saw her losing herself in her art so deeply that the world around her seemed to fade away. Drawing was more than just fun for Eliška – it was a way to express her dreams and desires. Eliška loved being creative and drawing. Her room was full of colored pencils, paper, and drawings she had created. She often sat at her desk, surrounded by her drawings, losing herself in her own world of imagination.
One day, while she was in the attic of her grandmother’s old house, she found an old wooden box. It was made of dark wood, with a smooth surface decorated with delicate carvings. The metal hinges were slightly rusty, suggesting the box had been around for many years. On the top of the box was a small symbol that resembled a star, adding a sense of mystery and antiquity. The attic was covered in thick dust, with old cobwebs stretching from the corners, and a heavy, musty smell of age lingered in the air. Every step on the wooden attic floor creaked and echoed in the silence. Eliška felt her heart beating faster as she opened the box with gentle anticipation. Inside, she found a strange pencil. It was a moment as if time had stopped, and Eliška couldn’t shake the feeling that she had discovered something special, something with its own secret. The pencil had a distinctive silver color, and at its tip was a small gem that sparkled like a jewel in the sunlight. It looked as if it came from another world.
Eliška decided to try it. She sat down at her desk, took a blank piece of paper, and drew a small animal – a žbriček. With every stroke of the pencil, she felt something magical flowing through her hand. When she finished the drawing, something incredible happened – the drawn žbriček shook and then jumped off the paper onto her desk! Eliška held her breath for a moment, her eyes widening in amazement. The žbriček was small and cute, with shiny fur, and looked at Eliška with big friendly eyes. It was alive! It started jumping around the desk, exploring everything around it. Eliška began to laugh, her joy filling the room. She realized that the pencil was magical and could bring anything she drew to life.
Eliška decided to test the pencil’s abilities. She drew a small house with tiny windows and doors, and as she looked at it, the house suddenly turned real! Right on her desk stood a miniature house, intricately detailed. The žbriček immediately ran inside and curiously explored its new home. It was delighted, and Eliška was happy to see the joy it brought.
Eliška loved the pencil, and seeing how much joy the living drawings brought her, she realized she didn’t want to keep this miracle to herself. She felt it would be much more fun and magical if she shared it with her friends. She wanted to see their surprised faces, hear their excited laughter, and create amazing adventures with them. So she decided to share her magic with her friends. She called them over and excitedly showed them what she could do. They all sat together in her room, around a large table, where everyone got a piece of paper. The pencil passed from hand to hand, and the children drew small animals, colorful birds, and even clusters of magical flowers. Everything came to life right before their eyes. Colorful birds flew around the room, magical flowers bloomed, spreading a wonderful scent, and light reflected off their radiant petals. The children were thrilled, laughing, their eyes shining with curiosity and joy. It was like being in a fairytale.
One day, however, Eliška decided to draw something bigger. She wanted to create something that would take them all to a completely new world. In her mind, she imagined a world full of endless rainbow meadows, enormous castles with silver-golden towers shining in the sun, and magical beings that would welcome them with open arms. She saw the shimmering crystal-clear rivers, dancing fairies, and flying horses with wings that would carry them above the clouds. This world was to be a place where anything was possible, where every wish came true, and every adventure was within reach. And so she drew a giant magical gate, as tall as the ceiling of her room, with beautiful patterns and vibrant colors. When the gate came to life, it slowly opened with a gentle creak, revealing an unknown world beyond. The children, along with all the animals, walked through the gate and found themselves in a land of fantasy. It was like stepping into a dream – enormous colorful castles, flying horses with rainbow wings, and meadows full of vibrant flowers swaying in the gentle breeze. Every step in this land was full of wonders. The children ran around, discovering magical creatures, playing with flying horses, and swimming in crystal-clear lakes that reflected the colors of the rainbow.
But everything has its limits. Eliška realized that the magical pencil must be used with care when her friend Samko decided to draw a large dragon. The dragon was enormous, with dark red scales and fiery eyes. When it came to life, its roar filled the land, and everyone stopped for a moment, their hearts pounding faster. The dragon decided it didn’t want to play but would rather rule the entire land. At that moment, Eliška realized that the pencil’s magic could be dangerous if not used properly.
Eliška had to act quickly. She took a deep breath and, with a steady hand, drew a hero – a small knight with a big heart and a sword made of pure light. The knight came to life, stood up, and faced the dragon. He wasn’t big, but his courage was immense. With calm in his voice and a heart full of kindness, he spoke to the dragon, explaining that there was room for everyone in this land, but only if they cooperated and lived in peace. The dragon, charmed by the knight’s bravery and wisdom, slowly backed down. In the end, it decided to join the children and become their protector instead of a ruler.
After this adventure, the children decided that they would only use the magical pencil for things that brought joy and helped others. They felt tired but at the same time filled with gratitude and relief that everything turned out well. They realized how powerful the magic in their hands was and understood that great power comes with great responsibility. They saw how easily things could go wrong, and so they decided to create only what brought laughter, happiness, and kindness. They understood that true power wasn’t in what they could create but in the impact it would have on others.
And so Eliška and her friends continued their adventures, drawing only what brought laughter, friendship, and wonders. Every day was a new adventure, full of laughter, discovery, and shared moments. They all understood that the true power of the pencil wasn’t in creating living things but in the joy it brought to others.
And the pencil? It still waited in the small wooden box, carefully placed in its spot. It was ready for more miracles, ready to bring another wave of joy when the time was right. Everyone knew that the magical adventures weren’t over – they were just waiting for new dreams, new challenges, and new stories to bring to life.
