Mína a hviezdny kľúč, časť 9: Hviezda pod listom

Večer bola záhrada pri dome celkom tichá. Tráva sa leskla od drobnej rosy a nad plotom už svietil tenký mesiac.

Mína vykročila po kamienkoch v červených čižmičkách. Vo vrecku kardiganu ju jemne hrial malý strieborný hviezdny kľúč. Pri starom múriku sa pred chvíľou objavili nenápadné dvierka a kľúč ich potichu otvoril. Za nimi bola tá istá záhrada, a predsa trochu iná. Listy boli väčšie, mach mäkší a vzduch voňal po mäte.

Piko poletoval pri jej uchu. Jeho okrúhle telíčko svietilo teplým zlatým svetlom.

„Dnes je tu veľmi šuchotavo,“ zašepkal.

„Ale vietor nefúka,“ povedala Mína.

Vtom sa pri chodníčku pohol veľký zelený list. Nebolo to hlasné šuchnutie. Len maličké: ššš.

Dievča sa zastavilo. List sa pohol ešte raz, hoci okolo neho bol vzduch celkom pokojný.

„Možno pod ním býva chrobáčik,“ povedala Mína a pomaly si kľakla.

Piko pristál na jej pleci. Spolu nadvihli okraj listu len celkom trošku.

Pod ním neležal chrobáčik.

Bola tam drobná hviezdička. Mala päť guľatých cípov a svietila tak slabučko, že jej svetlo pripomínalo malú iskru z lampy. Vedľa nej ležala kvapka rosy, okrúhla a jasná ako sklenená gulička.

„Ahoj,“ pozdravila ju Mína potichu. „Spadla si z oblohy?“

Hviezdička pootvorila malé očká.

„Nie som stratená,“ zamumlala. „Len som unavená.“

Mína pozrela hore. Na tmavomodrej oblohe bolo veľa hviezd. Jedna svietila, druhá žiarila a tretia sa ligotala pri mesiaci.

„Tak ťa dáme naspäť!“ povedala hneď. „Piko, pomôžeš mi? Môžeme nájsť vysoký strom. Alebo kopček. Alebo dlhú vetvu!“

Hviezdička sa maličko skrčila.

„Teraz nie,“ zašepkala. „Moje svetlo je ešte ospalé.“

Mína natiahla ruky, no zastavila sa. Hviezdička vyzerala, akoby sa jej nechcelo ani pohnúť. Nebola smutná. Len veľmi, veľmi unavená.

„Ale na oblohe ti bude lepšie,“ povedala Mína už tichšie.

Piko zakrúžil vo vzduchu, potom si sadol späť na jej plece. Krídelkom ukázal na veľký list nad hviezdičkou.

„Ticho robí dobrý tieň,“ zašepkal.

Mína sa zahľadela na list. Bol široký, hladký a pevný. Pod ním bolo príjemné prítmie. Kvapky rosy sa na jeho okraji ani nepohli.

„Je to ako malý domček,“ povedala.

Hviezdička len pomaly žmurkla.

„Čo by ti pomohlo?“ opýtala sa jej Mína.

„Mäkké miesto,“ povedala hviezdička. „A nič rýchle.“

To Mína vedela zariadiť.

O pár krokov ďalej našla veľký fialový lupienok, ktorý spadol z večerného kvietka. Bol mäkký ako vankúšik. Potom nazbierala niekoľko tenkých stebiel trávy. Nevytrhla ich veľa, iba tie, ktoré už ležali na zemi. Napokon na špičku lístka opatrne nabrala jednu okrúhlu kvapku rosy.

Piko jej svietil na cestu, no nehovoril jej, čo má robiť. Len raz zamával krídelkami, keď sa lupienok začal kotúľať po kamienku.

„Neutekaj, lupienok,“ zachichotala sa Mína a pritisla ho dlaňou.

Pod veľkým listom vytvorila malé hniezdo. Dole dala stebielka, na ne položila fialový lupienok a vedľa nechala rosnú kvapku.

„Môžeš si sem ľahnúť,“ povedala.

Hviezdičku nebrala do rúk. Len čakala.

Po chvíli sa malá hviezda posunula sama. Raz sa naklonila, potom druhý raz, až napokon spočinula na lupienku. Jej cípy sa pohodlne uložili do mäkkej trávy.

„Rosa je chladivá,“ zašepkala.

„A list drží tieň,“ dodal Piko.

Hviezdička zavrela očká. Jej svetielko nehaslo, iba dýchalo pomaly. Trošku zosilnelo, potom zasa zmäklo.

Mína si sadla vedľa listu. Najprv si objala kolená a pozerala na hviezdičku. Potom pozrela na oblohu. Chcela vedieť, či už je pripravená. Chcela sa opýtať. Chcela niečo urobiť.

No Piko si položil krídelko na vlastné ústa.

„Čakáme?“ zašepkala Mína.

Malý kamarát prikývol.

Tak čakali.

Medzitým v tráve zacvrčal malý cvrček. Kdesi za múrikom zašumel ker. Mesiac sa posunul len o kúsok, ale Mína si to všimla. Zrazu videla, že ani veľký list už nevyzerá taký veľký. Bol jednoducho pokojný.

O chvíľu sa pod ním rozsvietilo teplejšie svetlo.

Hviezdička otvorila očká. Jej cípy mali zlatý lesk a nad lupienkom sa začali vznášať maličké iskričky.

Keď sa veci začnú meniť

„Už sa mi ľahšie dýcha,“ povedala.

Mína sa usmiala, ale stále sa neponáhľala.

„Chceš ešte oddychovať?“ opýtala sa.

Hviezdička sa nadvihla sama. Najprv len na šírku prsta. Potom o trochu vyššie.

„Teraz už môžem.“

Piko zatlieskal krídelkami tak ticho, že to znelo ako šepot lístkov.

Drobná hviezda sa vzniesla ponad veľký list. Zakrúžila nad Mínou, nad Pikom a nad mäkkým hniezdom z lupienka.

„Ďakujem za ticho,“ povedala. „A za čas.“

Potom vyletela vyššie. Nebolo to rýchle ani prudké. Stúpala pokojne, až sa zaradila medzi ostatné hviezdy. Na chvíľu zažiarila jasnejšie než predtým.

Z jej svetla sa cez záhradu natiahla tenká zlatá čiarka. Viedla popri mäte, cez nízky kamenný oblúk a skončila pri malom tmavom kúte za starou lavičkou. Tam sa na okamih zablyslo ďalšie jemné svetielko.

Mína naň hľadela so zdvihnutou bradou.

„Možno tam niekto tiež potrebuje pokoj,“ povedala.

Piko sa jej usadil na pleci. „Možno. Ale nie dnes. Dnes je už noc.“

To sa Míne zdalo správne.

Dvierka pri múriku sa potichu zatvorili. V tej istej chvíli sa strieborný hviezdny kľúč jemne pohol vo vrecku kardiganu a pohodlne doň zapadol.

Mína sa pobrala domov cez tichú záhradu. Nad ňou svietila oddýchnutá hviezda a pod nohami jej mäkko šušťala tráva.