6 min.

Bol apríl, keď sa Martin Kováč rozhodol, že už má dosť toho sedenia doma pri počítači. Nie že by ho digitálny svet nejako zvlášť nudil – práve naopak, vedel v ňom stráviť celé hodiny. Ale prišla jar a s ňou aj túžba ísť von, na čerstvý vzduch, stretnúť skutočných ľudí.

Martin mal desať rokov a v škole nepatril k tým najobľúbenejším. Nebol ani veľmi dobrý v športe, ani nemal najnovší telefón. To, čo ho bavilo, boli knihy a počítačové hry, ale v jeho škole to neboli veci, ktoré by vám práve pridali na popularite.

Ten deň sa vydal na prechádzku do parku, kde si sadol na lavičku s knihou. Nebola to hocijaká kniha, ale jeden z dobrodružných príbehov, ktoré tak miloval. Tak sa začítal, že si ani nevšimol, keď sa vedľa neho posadilo dievča.

„Čítaš Dobrodružstvá Toma Sawyera?“ opýtala sa.

Martin sa prekvapene pozrel. Vedľa neho sedelo dievča s okuliarmi a dlhými vlasmi zviazanými do vrkoča. Na prvý pohľad pôsobila ako typická „bifľoška“, ale v očiach mala iskru, ktorá prezrádzala, že to nie je všetko, čím je.

„Áno,“ odpovedal Martin. „Čítam ho už tretíkrát.“

„Ja som ho čítala štyrikrát,“ povedala hrdо. „A aj všetky ostatné knihy od Marka Twaina. Videla som ťa v škole. Volám sa Katka.“

„Ja som Martin.“

Tak sa začalo ich nezvyčajné priateľstvo. Začali sa pravidelne stretávať v parku, vždy v rovnakom čase, vždy s knihou v ruke. Bola to ich súkromná dohoda – v škole sa totiž nepoznali. Chodili do rovnakej školy, ale každý mal svoje miesto v spoločenskom rebríčku školy, a tieto miesta boli mílе od seba vzdialené.

Katka bola v škole známa ako tichá a múdra. Vždy vedela odpoveď, keď sa učiteľ pýtal, ale málokedy sa sama prihlásila. Mala jednu najlepšiu kamarátku, Emu, ale inak sa držala bokom. Ale Martinovi ukázala úplne inú stránku svojej osobnosti.

„Vieš, že som si založila tajný blog?“ povedala mu jedného dňa, keď sedeli na ich obľúbenej lavičke.

„Blog? O čom?“ Martin bol zvedavý.

„O knihách. Recenzujem ich. Mám už skoro dvesto sledovateľov.“

Martin na ňu pozrel s obdivom. „To je úžasné! Ja by som si trúfol maximálne na komentár pod videom.“

Katka sa usmiala. „Musíš si veriť, Martin. Ty máš skvelé nápady.“

A tak sa Martin, inšpirovaný Katkou, odvážil urobiť niečo, čo by mu predtým ani nenapadlo – začal písať vlastné príbehy a posielať ich Katke na jej tajný e-mail.

Medzitým sa v škole začalo niečo diať. Spolužiak Tomáš vytvoril skupinu na sociálnej sieti, kde sa začali objavovať nepekné komentáre o niektorých žiakoch. Martin tam našiel aj komentár o sebe: „Kováč je taký nudný, že by dokázal uspať aj insomniaka.“ (pozn. red.: insomniak = trpiaci nespavosťou)

Martin sa cítil zle. Nie preto, že by to bola pravda, ale preto, že to videli všetci. V ten deň sa stretol s Katkou v parku a všetko jej povedal.

„Musíme niečo urobiť,“ povedala Katka po chvíli.

„Ale čo? Ak pôjdeme za učiteľmi, budú nás považovať za donášačov.“

Katka sa na neho pozrela s tým istým iskrivým pohľadom, aký mal v očiach Tom Sawyer, keď plánoval svoje dobrodružstvá. „Vieš čo? Použijeme ich vlastné zbrane. Digitálny svet môže byť aj dobrý, ak ho správne využiješ.“

A tak sa zrodil plán. Katka a Martin vytvorili anonymný účet na rovnakej sociálnej sieti, ale namiesto toho, aby písali zlé veci, začali zverejňovať milé a povzbudzujúce príspevky o svojich spolužiakoch. „Vedeli ste, že Miška Horváthová zbiera peniaze pre útulok pre zvieratá? To je super!“ alebo „Peter Novák možno nie je najlepší v matematike, ale jeho kresby sú úžasné!“

Spočiatku boli tieto príspevky ignorované, ale postupne sa začali šíriť. Ľudia ich začali zdieľať a komentovať. A čo bolo najdôležitejšie, negatívne komentáre sa začali strácať.

„Funguje to!“ povedala Katka nadšene, keď sa jedného dňa stretli v parku. „Videl si ten príspevok o Lenke? Má už stovky lajkov!“

Martin prikývol. „Áno, a niektorí ľudia dokonca píšu, že sa hanbili za to, čo predtým písali.“

„Ale musíme zostať v utajení,“ pripomenula Katka. „Ak niekto zistí, že to robíme my, už to nebude mať rovnaký účinok.“

Martin súhlasil. Bolo to ich tajomstvo, ich dobrodružstvo, rovnako ako keď Tom Sawyer a Huck Finn plánovali svoje výpravy.

Ale ako to už v živote býva, tajomstvá sa málokedy udržia navždy. Jedného dňa, keď sedeli v parku a diskutovali o svojom ďalšom príspevku, ich prekvapila Ema, Katkina najlepšia kamarátka.

„Tak tu ste!“ povedala, keď k nim pristúpila. „Vždy po škole zmizneš a ja som sa konečne rozhodla zistiť, kam chodíš.“

Katka a Martin sa na seba pozreli, nevediac, čo povedať. Boli prekvapení, ale tiež trochu uľahčení, že ich tajomstvo odhalila práve Ema a nie niekto iný.

„Takže,“ pokračovala Ema, sadajúc si vedľa nich, „vy dvaja ste za tým účtom?“

„Za akým účtom?“ spýtala sa Katka, snažiac sa vyzerať nevinne.

„Nerob zo mňa hlupáka,“ povedala Ema s úsmevom. „Poznám tvoj štýl písania, Katka. A navyše, kto iný by vedel, že Peťo Novák kreslí komiksy? Nikto iný ho pri tom nevidel, len ty, keď si mu vypadli z tašky.“

Katka sa pozrela na Martina, ktorý pokrčil plecami. „Áno, sme to my,“ priznala nakoniec.

Ema si prekvapivo sadla k nim. „A môžem sa pridať? Mám skvelý nápad na príspevok o pani učiteľke Polákovej. Vedeli ste, že v mladosti bola v národnom tíme vo volejbale?“

A tak sa ich tajné priateľstvo rozšírilo o ďalšieho člena. Postupne sa k nim pridávali ďalší a ďalší žiaci, všetci odhodlaní zmeniť atmosféru v škole k lepšiemu.

Na konci školského roka sa niečo zmenilo. Ľudia sa začali viac rozprávať – nie cez obrazovky, ale tvárou v tvár. Žiaci, ktorí boli predtým izolovaní, našli nových priateľov. A čo je najdôležitejšie, Martin a Katka už nemuseli skrývať svoje priateľstvo.

„Myslím, že sme dosiahli viac, než sme plánovali,“ povedal Martin jedného dňa, keď sedeli na ich obľúbenej lavičke.

Katka prikývla. „Áno, ale to, čo sme dosiahli – to nie je koniec. Je to len začiatok.“

Martin sa usmial. „Počúvaš sa? Znie to ako niečo, čo by povedal Tom Sawyer.“

„Možno,“ uškrnula sa Katka. „Ale on by určite nepoužil sociálne médiá na riešenie problémov.“

„Nie,“ súhlasil Martin, „ale myslím, že by ocenil náš prístup. Urobili sme niečo, čo zmenilo svet okolo nás, aj keď len malý kúsok.“

A tak sa ich príbeh neskončil. Bol to len začiatok mnohých dobrodružstiev, ktoré ich čakali. Pretože v digitálnom svete, rovnako ako v tom skutočnom, je vždy priestor na dobrodružstvo a na zmenu k lepšiemu. A niekedy na to stačí len jedno malé, nenápadné priateľstvo.

Secret Friendship in the Digital World

6 min.

It was April when Martin Kovač decided he’d had enough of sitting at home by the computer. Not that the digital world particularly bored him—quite the opposite, he could spend hours in it. But spring had arrived, and with it came the desire to go outside, breathe fresh air, and meet real people.

Martin was ten years old and wasn’t among the most popular kids at school. He wasn’t particularly good at sports, nor did he have the latest phone. What he enjoyed were books and computer games, but at his school, these weren’t things that added to your popularity.

That day, he went for a walk in the park, where he sat on a bench with a book. It wasn’t just any book, but one of the adventure stories he loved so much. He became so engrossed that he didn’t even notice when a girl sat down beside him.

„Are you reading The Adventures of Tom Sawyer?“ she asked.

Martin looked up in surprise. Next to him sat a girl with glasses and long hair tied in a braid. At first glance, she looked like a typical „bookworm,“ but there was a spark in her eyes that revealed there was more to her than that.

„Yes,“ Martin replied. „I’m reading it for the third time.“

„I’ve read it four times,“ she said proudly. „And all of Mark Twain’s other books too. My name is Katka.“

„I’m Martin.“

That’s how their unusual friendship began. They started meeting regularly in the park, always at the same time, always with a book in hand. It was their private agreement—at school, they barely knew each other. They attended the same class, but each had their own place in the school’s social hierarchy, and these places were miles apart.

Katka was known at school as quiet and smart. She always knew the answer when the teacher asked, but rarely raised her hand. She had one best friend, Ema, but otherwise kept to herself. But to Martin, she showed a completely different side of her personality.

„Did you know I started a secret blog?“ she told him one day as they sat on their favorite bench.

„A blog? About what?“ Martin was curious.

„About books. I review them. I already have almost two hundred followers.“

Martin looked at her with admiration. „That’s amazing! I’d only dare to leave a comment under a video.“

Katka smiled. „You have to believe in yourself, Martin. You have great ideas.“

And so Martin, inspired by Katka, dared to do something he would never have thought of before—he began writing his own stories and sending them to Katka at her secret email address.

Meanwhile, something was happening at school. A classmate, Tomáš, created a group on social media where mean comments about some students started appearing. Martin found a comment about himself: „Kovač is so boring he could put an insomniac to sleep.“

Martin felt bad. Not because it was true, but because everyone had seen it. That day, he met Katka in the park and told her everything.

„We have to do something,“ Katka said after a moment.

„But what? If we go to the teachers, they’ll consider us snitches.“

Katka looked at him with the same spark in her eyes that Tom Sawyer had when planning his adventures. „You know what? We’ll use their own weapons. The digital world can be good too if you use it right.“

And so a plan was born. Katka and Martin created an anonymous account on the same social media platform, but instead of writing mean things, they started posting kind and encouraging messages about their classmates. „Did you know that Miška Horváthová raises money for an animal shelter? That’s awesome!“ or „Peter Novák might not be the best at math, but his drawings are amazing!“

At first, these posts were ignored, but gradually they began to spread. People started sharing and commenting on them. And most importantly, the negative comments began to disappear.

„It’s working!“ Katka said excitedly when they met in the park one day. „Did you see that post about Lenka? It already has hundreds of likes!“

Martin nodded. „Yes, and some people are even writing that they’re ashamed of what they wrote before.“

„But we have to remain undercover,“ Katka reminded him. „If someone finds out it’s us, it won’t have the same effect.“

Martin agreed. It was their secret, their adventure, just like when Tom Sawyer and Huck Finn planned their expeditions.

But as is often the case in life, secrets rarely stay hidden forever. One day, as they sat in the park discussing their next post, they were surprised by Ema, Katka’s best friend.

„So here you are!“ she said as she approached them. „You always disappear after school, and I finally decided to find out where you go.“

Katka and Martin looked at each other, not knowing what to say. They were surprised, but also somewhat relieved that their secret was discovered by Ema and not someone else.

„So,“ Ema continued, sitting down beside them, „you two are behind that account?“

„What account?“ Katka asked, trying to look innocent.

„Don’t play dumb with me,“ Ema said with a smile. „I know your writing style, Katka. And besides, who else would know that Peťo Novák draws comics? No one else has seen him do it, except you, when they fell out of his bag.“

Katka looked at Martin, who shrugged. „Yes, it’s us,“ she finally admitted.

Ema surprisingly sat down with them. „Can I join? I have a great idea for a post about Mrs. Poláková. Did you know she was on the national volleyball team when she was young?“

And so their secret friendship expanded to include another member. Gradually, more and more students joined them, all determined to change the atmosphere at school for the better.

By the end of the school year, something had changed. People started talking more—not through screens, but face to face. Students who were previously isolated found new friends. And most importantly, Martin and Katka no longer had to hide their friendship.

„I think we’ve achieved more than we planned,“ Martin said one day as they sat on their favorite bench.

Katka nodded. „Yes, but what we’ve achieved—it’s not the end. It’s just the beginning.“

Martin smiled. „Listen to yourself? That sounds like something Tom Sawyer would say.“

„Maybe,“ Katka grinned. „But he definitely wouldn’t have used social media to solve problems.“

„No,“ Martin agreed, „but I think he would appreciate our approach. We did something that changed the world around us, even if just a small piece of it.“

And so their story didn’t end. It was just the beginning of many adventures awaiting them. Because in the digital world, just like in the real one, there’s always room for adventure and change for the better. And sometimes, all it takes is one small, unassuming friendship.