6 min.

V zadymenej miestnosti Námorného klubu v Bristole sedeli okolo mahagónového stola štyria muži. Boli to kapitáni najrýchlejších lodí v prístave a ich večerné debaty často končili stávkami o tom, kto prekoná ktorú námornú trasu rýchlejšie. Ale tento večer bol iný.

„Je to nezmysel!“ buchol päsťou do stola kapitán Marcus, štíhly päťdesiatnik s prešedivenými vlasmi a jazvou nad pravým okom. „More nemôže mať koniec. Je to rovnako absurdné, ako tvrdiť, že má koniec obloha!“

Oproti nemu sedel kapitán Blackwood, tučný muž s červenou tvárou od portského. „Ale, ale, Marcus… Každý predsa vie, že za hranicou máp sa more končí vodopádom do prázdna. Prečo si myslíš, že sa odtiaľ ešte nikto nevrátil?“

„Pretože sú zbabelci ako ty,“ odvrkol Marcus. Jeho modré oči, ktoré videli už toľko morských búrok, zaiskrili hnevom.

„Stavím tisíc libier,“ uškrnul sa Blackwood, „že sa neodvážiš plávať na koniec sveta.“

V miestnosti nastalo ticho. Tisíc libier bol majetok, za ktorý by si človek mohol kúpiť menšiu loď.

„Prijímam stávku,“ povedal Marcus po chvíli. „A pridám ďalších tisíc, že dokážem, že žiadny koniec sveta neexistuje.“

Na druhý deň sa o stávke hovorilo v celom prístave. Marcus začal zhromažďovať posádku pre svoju loď, Morskú hviezdu. Bol to trojsťažník známy svojou rýchlosťou a odolnosťou, ktorý s ním preplával už nejeden búrlivý oceán.

Prvý sa prihlásil Thomas Bedford, jeho dlhoročný prvý dôstojník. Bol to mladší muž, sotva tridsiatnik, ale už teraz mal za sebou viac plavbieb než väčšina starých morských vlkov. Jeho precíznosť v navigácii bola legendárna.

„Vieš, že to bude nebezpečné,“ varoval ho Marcus.

„Práve preto idem,“ usmial sa Thomas. „Niekto musí dávať pozor na váš kompas, kapitán.“

Postupne sa pridávali ďalší. James O’Connor, írsky lodný tesár so zlatými rukami a večne dobrou náladou. Dr. William Stewart, lodný lekár, ktorý tvrdil, že píše knihu o morských chorobách. Anthony Chen, kuchár z Hongkongu, ktorého polievka vraj vedela vyliečiť aj morskú nemoc. A desiatky ďalších – skúsených námorníkov i mladých dobrodruhov, ktorých lákala vidina nesmrteľnej slávy.

Deň pred vyplávaním navštívil Marcusa v jeho kajute starý kartograf Benjamin Wells. Priniesol so sebou mapu, na ktorej boli zakreslené všetky známe morské cesty – a za nimi len prázdny pergamen.

„Tu končia všetky mapy,“ ukázal trasúcim sa prstom. „Za týmto bodom… nikto nevie, čo tam je. Hovoria o morských hadoch, o víre, ktorý pohltí celé lode, o ostrovoch, ktoré sa pohybujú…“

Marcus zobral mapu a dlho si ju prezeral. Potom vytiahol pero a na prázdne miesto napísal: „Tu začína naše dobrodružstvo.“

Kapitán Marcus stál pri kormidle svojej lode Morská hviezda a pozoroval, ako sa slnko ponára do tmavých vôd. Jeho posádka bola nervózna – už týždne plávali do neznáma, ďaleko za hranice všetkých máp.

„Kapitán,“ pristúpil k nemu prvý dôstojník Thomas, „muži sa boja. Hovoria, že sa blížime ku kraju sveta. Že spadneme do prázdnoty.“

Marcus sa pousmial. „Povedz mi, Thomas, videl si niekedy kraj oblohy? Nie? Tak prečo by malo more mať kraj?“

Napriek jeho presvedčeniu, nasledujúce dni priniesli udalosti, ktoré otriasli aj jeho vierou. Najprv stretli zvláštnu hmlu, ktorá svietila v tme. Z jej útrob sa vynárali prízraky dávno stratených lodí – vraky so zakliatymi posádkami, ktoré už stáročia hľadali cestu domov.

Hmla sa zdala byť živá. Svietila namodralým svetlom a obtáčala sa okolo stožiarov ako hadí jazyk. Námorníci mali pocit, že počujú hlasy – šepot svojich dávno mŕtvych priateľov, volanie domova.

„Musíme sa dostať von!“ kričal Thomas, keď videl, ako hmla hypnotizuje posádku. Niektorí muži už začali strácať rozum – O’Connor sa pokúsil skočiť cez palubu, presvedčený, že vidí svoju matku kráčať po vode.

Marcus si všimol, že kompas sa točí ako šialený. Hmla musela obsahovať niečo, čo rušilo magnetické pole. Rozkázal spustiť všetky plachty a pokúsil sa plávať podľa hviezd. Ale hviezdy nebolo vidno.

Záchrana prišla nečakane. Dr. Stewart si všimol, že jeho strieborný prívesok čiernie pri kontakte s hmlou. „Kapitán!“ zvolal. „Tá hmla reaguje na striebro!“

Marcus okamžite pochopil. Rozkázal vybrať všetko striebro na lodi – príbory, mince, šperky – a rozmiestniť ich po obvode paluby. Strieborné predmety začali čiernieť a hmla sa od nich odvracala ako had od ohňa.

„Teraz veslá!“ zavelil Marcus. „Veslovať proti smeru vetra!“

Posádka veslovala celú noc. Každý záber vesiel ich približoval k čistému horizontu. Keď konečne prerazili poslednú stenu hmly, polovica strieborných predmetov bola nenávratne zničená, ale všetci prežili.

O tri dni neskôr ich zastihla búrka. Z vĺn sa vynorili obrovské chápadlá Krakena. Príšera bola väčšia než ich loď, jej oči veľké ako okná svietili fosforeskujúcim svetlom.

„Pripraviť harpúny!“ kričal Marcus. Ale zbrane sa od Krakenovej kože odrážali ako od ocele.

Chen, lodný kuchár, si spomenul na starú legendu. „Kapitán! V mojej dedine hovoria, že morské príšery nenávidia oheň!“

„V tejto búrke nezapálime ani slamku!“ odvetil Thomas.

Ale Marcus dostal nápad. Rozkázal vyliať všetok rum do prázdnych sudov a primiešať doň olej z lodných lámp. Potom čakali, až sa Kraken znovu vynorí.

Keď príšera zdvihla svoje chápadlá nad loď, Marcus vydal povel. Námorníci zapálili zmes v sudoch a katapultom ich vystrelili priamo do Krakenových úst. Príšera zrazu pocítila horúčavu zvnútra. Jej chápadlá sa začali zvíjať v agónii. S ohlušujúcim revom sa ponorila a už sa nevrátila.

Najstrašidelnejšie však bolo stretnutie s pirátskou loďou duchov. Začalo sa to nenápadne – vzdialené svetlá na horizonte. Potom sa loď začala zjavovať čoraz častejšie. Najprv v hmle, potom aj za jasného dňa. Jej posádka – prízraky v roztrhaných uniformách – kričala varovania.

„Za týmto bodom niet návratu!“ „Smrť čaká všetkých!“ „Vráťte sa, kým môžete!“

Marcus si všimol, že vidiny sú najsilnejšie vždy po večeri. Dr. Stewart začal skúmať zásoby a zistil, že časť potravín je napadnutá plesňou, ktorá produkuje halucinogénne látky. Vyhodili všetky skazené potraviny do mora a prízraky postupne zmizli.

Ale ich skutočné prekvapenie malo ešte len prísť. Keď sa už zdalo, že doplávali na koniec sveta, pred nimi sa nečakane vynorila pevnina. Nebol to však neznámy kontinent – poznali tie útesy. Boli to tie isté skaly, od ktorých vyplavali pred mesiacmi.

„Nemožné!“ šepkal Thomas nad mapami. „Preplávali sme… okolo sveta?“

Marcus sa usmial. „Niet konca sveta, pretože svet nemá koniec. Je guľatý ako pomaranč.“

V prístave ich čakal užasnutý Blackwood. Marcus vyhral stávku, ale peniaze ho už nezaujímali. Objavil niečo cennejšie – pravdu o tvare sveta a o hraniciach, ktoré existujú len v našich hlavách.

Na starej mape v Námornom klube dodnes visí jeho odkaz: „Nehľadajte koniec sveta. Hľadajte odvahu prekročiť hranice svojho strachu.“

A tá stávka? Marcus použil výhru na založenie námornej školy, kde sa budúci kapitáni učia, že jediné skutočné hranice sú tie, ktoré si stanovíme sami.

Beyond the Known World

6 min.

In a smoke-filled room of the Naval Club in Bristol, four men sat around a mahogany table. They were captains of the fastest ships in the port, and their evening debates often ended in bets about who could overcome which sea route faster. But this evening was different.

„It’s nonsense!“ Captain Marcus, a slim fifty-year-old with graying hair and a scar above his right eye, slammed his fist on the table. „The sea cannot have an end. It’s as absurd as claiming that the sky has an end!“

Across from him sat Captain Blackwood, a fat man with a face reddened by port wine. „Well, well, Marcus… Everyone knows that beyond the edge of the maps, the sea ends in a waterfall into the void. Why do you think no one has ever returned from there?“

„Because they’re cowards like you,“ Marcus snapped. His blue eyes, which had seen so many sea storms, sparked with anger.

„I bet a thousand pounds,“ Blackwood smirked, „that you won’t dare sail to the end of the world.“

Silence fell in the room. A thousand pounds was a fortune that could buy a small ship.

„I accept the bet,“ Marcus said after a moment. „And I’ll add another thousand that I’ll prove no end of the world exists.“

The next day, the whole port was talking about the bet. Marcus began gathering a crew for his ship, the Sea Star. It was a three-master known for its speed and durability, which had sailed through many stormy oceans with him.

Thomas Bedford, his long-time first officer, was the first to sign up. He was a younger man, barely in his thirties, but already had more voyages under his belt than most old sea wolves. His precision in navigation was legendary.

„You know it will be dangerous,“ Marcus warned him.

„That’s exactly why I’m going,“ Thomas smiled. „Someone has to keep an eye on your compass, Captain.“

Others gradually joined. James O’Connor, an Irish ship’s carpenter with golden hands and an eternally good mood. Dr. William Stewart, the ship’s doctor who claimed to be writing a book about sea diseases. Anthony Chen, a cook from Hong Kong whose soup could supposedly cure even seasickness. And dozens more – experienced sailors and young adventurers alike, attracted by the prospect of immortal glory.

The day before sailing, old cartographer Benjamin Wells visited Marcus in his cabin. He brought a map showing all known sea routes – and beyond them, only blank parchment.

„Here all maps end,“ he pointed with a trembling finger. „Beyond this point… nobody knows what’s there. They speak of sea serpents, of a whirlpool that swallows entire ships, of islands that move…“

Marcus took the map and studied it for a long time. Then he took out his pen and wrote on the empty space: „Here our adventure begins.“

The fog seemed alive. It glowed with a bluish light and coiled around the masts like a serpent’s tongue. The sailors felt they could hear voices – whispers of their long-dead friends, calls from home.

„We must get out!“ Thomas shouted when he saw how the fog was hypnotizing the crew. Some men were already losing their minds – O’Connor tried to jump overboard, convinced he saw his mother walking on water.

Marcus noticed that the compass was spinning wildly. The fog must have contained something that disrupted the magnetic field. He ordered all sails to be raised and tried to navigate by the stars. But the stars weren’t visible.

Salvation came unexpectedly. Dr. Stewart noticed that his silver pendant was turning black when in contact with the fog. „Captain!“ he called out. „The fog reacts to silver!“

Marcus understood immediately. He ordered all silver on the ship to be collected – cutlery, coins, jewelry – and placed around the deck’s perimeter. The silver objects began to blacken, and the fog retreated from them like a snake from fire.

„Now the oars!“ Marcus commanded. „Row against the wind!“

The crew rowed all night. Each stroke of the oars brought them closer to a clear horizon. When they finally broke through the last wall of fog, half of the silver objects were irreparably damaged, but everyone survived.

Three days later, they were caught in a storm. From the waves emerged the giant tentacles of the Kraken. The monster was larger than their ship, its eyes as big as windows glowing with phosphorescent light.

„Prepare the harpoons!“ Marcus shouted. But the weapons bounced off the Kraken’s skin like steel.

Chen, the ship’s cook, remembered an old legend. „Captain! In my village, they say sea monsters hate fire!“

„In this storm, we couldn’t light a straw!“ Thomas replied.

But Marcus got an idea. He ordered all rum to be poured into empty barrels and mixed with oil from the ship’s lamps. Then they waited for the Kraken to surface again.

When the creature raised its tentacles above the ship, Marcus gave the order. The sailors ignited the mixture in the barrels and catapulted them straight into the Kraken’s mouth. The monster suddenly felt the heat from within. Its tentacles began to writhe in agony. With a deafening roar, it submerged and never returned.

Most terrifying, however, was the encounter with the ghost pirate ship. It started subtly – distant lights on the horizon. Then the ship began appearing more frequently. First in the fog, then even in broad daylight. Its crew – spectres in torn uniforms – shouted warnings.

„Beyond this point, there is no return!“ „Death awaits all!“ „Turn back while you can!“

Marcus noticed that the visions were strongest always after dinner. Dr. Stewart began examining the supplies and discovered that some of the food was infected with a mold that produced hallucinogenic substances. They threw all the spoiled food into the sea, and the apparitions gradually disappeared.

But their real surprise was yet to come. When it seemed they had reached the end of the world, land unexpectedly appeared before them. It wasn’t an unknown continent – they knew these cliffs. They were the same rocks they had sailed from months ago.

„Impossible!“ Thomas whispered over the maps. „We sailed… around the world?“

Marcus smiled. „There is no end of the world because the world has no end. It’s round like an orange.“

In the port, an amazed Blackwood awaited them. Marcus won the bet, but money no longer interested him. He had discovered something more valuable – the truth about the shape of the world and about boundaries that exist only in our heads.

On the old map in the Naval Club, his message still hangs today: „Don’t seek the end of the world. Seek the courage to cross the boundaries of your fear.“

And the bet? Marcus used his winnings to establish a naval school, where future captains learn that the only real boundaries are those we set for ourselves.