Robo a stratená planéta, časť 3: Záznam zo skrytej stanice

V hernej miestnosti bolo ticho len navonok. Na veľkej stene sa rozsvietila mapa, ktorú Robo, Ami a Pip už dobre poznali z predošlých dní. Lenže tentoraz sa na nej dátové čiary nehýbali ako zvyčajne. Pulzovali, menili farbu a potom sa vracali späť, akoby niekto pod povrchom kreslil ten istý znak znova a znova.

Robo sa naklonil dopredu. Na jeho oranžovej bunde sa odrážalo modré svetlo hologramu a na zápästí mu jemne blikal náramok.

„Pozrite, zase sa to mení,“ povedal rýchlo. „Ak vyrazíme hneď, možno tú stopu zachytíme skôr, než zmizne.“

Ami si posunula AR okuliare vyššie na nose a zúžila oči. Jej tmavé mikádo zostalo presne tam, kde malo byť, hoci sa nad nimi pohla nová vrstva dát.

„Počkaj,“ povedala pokojne. „Nie je to náhodné. Vzor sa opakuje v rovnakých intervaloch. Najprv krátky záblesk, potom pauza, potom zasa to isté. To nie je chaos. To je správa.“

Pip sa vznášal trochu vyššie ako zvyčajne. Jeho bielo-modrý obal sa odrážal v páse svetla a LED očká sa mu rýchlo rozšírili.

„Správa? Správa. Správa v dátach,“ bzučal nadšene. „Zaznamenávam mikrosignál. Je veľmi malý. Veľmi skrytý. Veľmi… aha!“

Zo stredu mapy sa oddelila tenká vlna zvuku, skoro nepočuteľná. Nebol to hlas, skôr slabé pípnutie ukryté medzi dátami.

Robo sa zarazil. „To si počul?“

„Áno,“ povedal Pip pyšne. „A nie je to len zvuk. Je tam starý záznam. Veľmi starý.“

Ami sa znova pozrela na opakujúci sa vzor. „Ak je signál v starých dátach, vedie nás niekam hlbšie v hre. Možno k niečomu, čo bolo schované naschvál.“

Robo už stál pripravený vyraziť. No tentoraz sa nadýchol a namiesto okamžitého kroku sa pozrel na Ami.

„Dobre,“ povedal. „Najprv overíme, čo je to za vzor.“

Ami sa usmiala. „Presne tak.“

O chvíľu sa pred nimi otvoril bezpečný prehrávací režim. Nebolo to nebezpečné okno do minulosti, len tiché holografické pole, kde sa dali staré údaje počuť a skúmať bez rizika. V strede plávala sivá nahrávka, na jej okrajoch sa trblietali drobné chyby a šum.

„Spúšťam záznam,“ oznámil Pip.

Najprv sa ozvalo len praskanie. Potom ďalšie a ďalšie, ako keď vietor prechádza starými kovovými rúrami. Robo sa naklonil bližšie, no Ami zdvihla ruku.

„Počúvajme,“ zašepkala.

Z praskania sa konečne vynoril hlas. Bol unavený, ale pokojný. Znel, akoby patril niekomu, kto musel hovoriť v zhone, no nechcel znieť vystrašene.

„…tu výskumná stanica Orbis-9…“

Robo zažmurkal. „Orbis-9? To je názov stanice?“

Ami prikývla. „Áno. A podľa starých záznamov sledovala Nivu-7. Tá stanica mala kontrolovať signály a zaznamenávať zmeny na obežnej dráhe.“

Hlas v zázname pokračoval, no medzi slovami sa ozýval nepríjemný šum. Niektoré slabiky sa strácali, akoby ich niekto odrezal ostrým nožom.

„…Niva-7… signál… opakujeme, ak nás niekto počuje…“

Potom sa ozvalo náhle prasknutie a nahrávka sa zasekla.

„Nie,“ povedal Robo. „To už je všetko?“

Ami sa zamračila. Prstami sa veľmi opatrne pohybovala nad ovládacím poľom. „Nie je to obyčajné poškodenie. Pozri sa na miesto, kde sa to prerušilo.“

Na obrazovke sa objavila zvýraznená časť zvukovej vlny. Chýbala presne v strede vety.

„Niekto to zastavil,“ povedala Ami ticho. „Alebo niečo. Nevyzerá to ako náhoda.“

Pip sa priblížil a jeho očká zablikali. „Vedel som to. Dátový šev je pretrhnutý čistým rezom. Nie rozbitý. Prerušený.“

„A počuli ste aj toto?“ spýtala sa Ami.

Pustila nahrávku ešte raz, ale len o pár sekúnd ďalej. Zo šumu vyskočila druhá veta, slabšia, no dôležitá.

„…žiadame o pomoc… automatický modul stále vysiela…“

Robo sa narovnal. „Takže to nebola len obyčajná správa.“

„Nie,“ povedala Ami. „Bol to núdzový odkaz.“

Vtom sa celá simulácia zachvela.

Stena s hologramom sa rozdelila na úseky. Podlaha pod ich nohami sa zmenila na sieť bielych čiar a dvere v diaľke sa začali preskupovať. Symboly blikli raz namodro, raz načerveno, akoby sa niekto snažil rozhodnúť, či je tím vítaný, alebo treba spustiť ochranu.

Keď sa veci začnú meniť

Pip vydal krátke prekvapené pípnutie.

„Upozornenie,“ oznámil. „Aktivovaný ochranný program stanice.“

Zo stropu sa ozval chladný syntetický hlas:

„Zistené neznáme prítomnosti. Overovanie narušenia prebieha.“

Robo sa otočil dookola. Chodba, ktorá pred chvíľou viedla priamo dopredu, sa zlomila doľava. Potom sa tá istá cesta rozdelila na tri rovnaké vetvy.

„To je zlé,“ povedal už trochu netrpezlivo. „Musíme nájsť správne dvere a pokračovať ďalej.“

Ami sa rozhliadla. Na tvári mala sústredený, pokojný výraz, ktorý Robo poznal vždy, keď mala pod kontrolou aj zdanlivo mätúci problém.

„Počkaj,“ povedala. „Ak program reaguje na naše pohyby, nemusíme naň tlačiť. Musíme pochopiť, čo ho mýli.“

„Ale čas beží,“ namietol Robo.

„Práve preto,“ odvetila. „Ak budeme hádať, spravíme viac chýb. Ak si všimneme vzor, ušetríme čas.“

Pip sa vznášal medzi nimi a vysielal krátke skeny. „Mám údaje. Systém nereaguje na hlas. Reaguje na nepotvrdené zmeny polohy. Ak sa pohybujeme bez kontroly, pletie si nás s votrelcami.“

Robo si prekrížil ruky. Chcel sa pohnúť hneď, no potom sa zhlboka nadýchol. „Dobre. Tak mi povedz, čo mám robiť.“

Ami sa naňho prekvapene pozrela. Potom prikývla. „Najprv sa zastav. Počúvaj zvuk. Nie všetko sa zmenilo, len niektoré časti. Ak zistíme, kde sa chyba opakuje, nájdeme stabilnú cestu.“

V praskaní okolo nich sa miešali signály a symboly. Pip zachytil rytmus a potichu si ho prehral v malom holograme. Z chybového šumu vystúpili krátke opakujúce sa impulzy.

„Tu,“ ozval sa nadšene. „Počúvajte tento úsek. Tri krátke, jeden dlhý, dva krátke. A potom opakovanie.“

Ami sa sklonila k zvukovej vlne. „Nie je to len rytmus chyby. Je to rozložený kód. Niekto ho sem schoval ako značku.“

„A čo znamená?“ spýtal sa Robo.

Ami prižmúrila oči. „Počkaj chvíľu.“

Na displeji sa začal otáčať farebný graf. Ami porovnávala časové medzery a keď sa k nej Robo naklonil, videl, že niektoré úseky šumu vytvárajú presne rovnaký sklon.

„Záznam bol prerušený v rozhodujúcom momente,“ povedala po chvíli. „Nie preto, že sa pokazil. Niekto ukončil prenos uprostred vety. A predtým sa ešte stihol odoslať jeden vzor.“

„Ako výstraha?“ spýtal sa Robo.

„Skôr ako ukazovateľ smeru.“

Pip zasvietil jasnejšie. „Mám zhodu. Krátky vzor sa podobá na starú navigačnú značku, akú používali pri moduloch na mapovanie trás.“

„Navigačný modul?“ zopakoval Robo.

„Áno,“ povedala Ami. „Starý navigačný modul niekde na stanici. Alebo pri nej. Záznam naznačuje, že je tam ešte ďalšia stopa.“

Vtom sa chodba znova zachvela. Jeden z blikajúcich symbolov sa zmenil z červenej na žltú. Namiesto hrozby to vyzeralo skôr ako váhanie.

„Systém sa upokojuje,“ oznámil Pip. „Nevidí nás ako hrozbu, keď sa nehýbeme chaoticky.“

Robo sa mierne usmial. „Takže stačilo nepanikáriť?“

Ami mu venovala krátky pohľad. „A myslieť.“

Robo sa zasmial, tentoraz bez vzdoru. „Dobre, bolo to tvoje víťazstvo.“

„Naše,“ opravila ho.

Obraz stanice sa pomaly vyčistil. Základné červené tóny ustúpili, chodby sa prestali deformovať a nad ich hlavami sa objavilo jemnejšie svetlo. Z ochranného jadra sa ozval nový, menej ostrý hlas.

„Bezpečnostný režim stabilizovaný.“

„Výborne,“ zašepkal Pip. „Otvorilo sa krátke okno na doplnenie záznamu.“

A presne v tej chvíli sa zo sivého úlomku nahrávky ozval posledný, teraz už zreteľnejší úsek hlasu:

„…ak nás niekto nájde, povedzte im… Niva-7 nebola opustená… automatický modul vysielal pomoc príliš dlho…“

Potom sa zvuk znova rozpadol, ale tentoraz zostal zachovaný jeden presný údaj. Smer. Niekoľko symbolov a číslo, ktoré podľa Ami patrili k starému navigačnému modulu.

Simulácia sa otvorila do bezpečnej veliteľskej zóny a v nej stála kapitánka Lira. Mala krátke strieborné vlasy, tmavomodrú uniformu so zeleným hviezdnym znakom a pokojný, prísny výraz. Nepôsobila nahnevane. Skôr ako niekto, kto chce mať všetko pod kontrolou.

„Dobre ste postupovali,“ povedala po krátkej chvíli. „Nepokúšali ste sa násilne obísť ochranu. To je dôležité.“

Dôležitý okamih

Robo sa trochu narovnal. „Ale teraz máme novú stopu. Navigačný modul.“

Lira prikývla. „V bezpečnom režime môžete pokračovať. Ale iba ak budete opatrní. Žiadne unáhlené skoky. Najprv overiť, potom konať.“

Ami sa pozrela na záchytný symbol na obrazovke. „Tam bol ďalší záznam, však?“

„Možno,“ odpovedala kapitánka Lira. „A ak áno, nech je nájdený správnym spôsobom.“

Pip si premietol malú mapku a jeho očká sa rozžiarili. Na nej sa črtala šípka smerom k starému modulu. Bol to len krátky údaj, no úplne stačil, aby všetkých nadchol.

„Smer potvrdený,“ zahlásil. „Navigačný modul. Starý. Pravdepodobne ďalší úlomok záznamu.“

Robo sa usmial a konečne sa prestal ponáhľať. „Takže sme nenašli všetko, ale našli sme dosť.“

Ami prikývla. „A hlavne sme zistili, že Niva-7 nebola celkom opustená. Aspoň jedno zariadenie tam dlho vysielalo pomoc.“

„A niekto to musel prerušiť,“ dodal Robo.

Ami sa naňho pozrela. „Presne. To je ďalšia otázka.“

Kapitánka Lira spojila ruky za chrbtom a pohľadom prešla od detí k svietiacemu modulu.

„Na tú odpoveď ešte prídete,“ povedala. „Dnes ste však urobili niečo dôležité. Najprv ste si vypočuli dôkazy a potom ste ich overili.“

Robo sa na chvíľu zamyslel. Potom sa nebadane usmial.

„A potom sme pomohli ďalej,“ doplnil.

„Presne tak,“ povedala Ami.

Pip spokojne zapípal. „Tímová spolupráca úspešná.“

Na obrazovke zostala svietiť nová značka. Starý navigačný modul čakal na ďalšie otvorenie. A niekde za ním sa možno skrýval ďalší hlas zo stanice Orbis-9, ktorý raz dávno požiadal o pomoc.

Robo, Ami a Pip sa ešte raz pozreli na mapu.

Tentoraz sa už nikto neponáhľal. Vedeli, že ďalší krok príde čoskoro. A že bude stáť za to urobiť ho správne.