Chodba bez čísla, časť 3: Kroky nad stropom

Keď svetlo na chodbe domu na tri krátke sekundy zhaslo, Nora už stála pripravená pri stene. V jednej ruke zvierala malý papierový zápisník, v druhej ceruzku. Filip mal baterku, hoci všetci traja vedeli, že jej svetlo v chodbe bez čísla občas pohasínalo. Ben si pevnejšie pritiahol popruh tmavého batoha.

Po poslednom bliknutí sa medzi dverami bytov objavila úzka chodba s vyblednutými zelenými stenami. Na konci čakala prvá miestnosť, ktorú pred pár dňami otvorili starým kľúčom pani Richterovej.

„Stále je tam,“ zašepkal Ben.

„Dúfam, že miestnosti nemajú nohy,“ povedal Filip. „Lebo táto by nám určite utiekla, keby mohla.“

Nora sa naňho krátko usmiala, potom otvorila dvere. Vo vnútri bolo citeľne chladnejšie než na chodbe. Nie tak, ako keď niekto otvorí okno v zime. Skôr ako v pivnici, kde sa vzduch celé roky ani nepohol.

Miestnosť bola prázdna. Na podlahe ležala tenká vrstva sivého prachu. Pri jednej stene stál nízky drevený sokel, na druhej visel zvyšok tapety s bledými červenými kvietkami. Strop sa klenul len kúsok nad ich hlavami a v jednom rohu sa cez omietku tiahla stará prasklina.

Nora si sadla na päty a otvorila zápisník.

„Šírka asi tri metre,“ zamrmlala. „Dĺžka štyri a pol. Dvere sú oproti chodbe. Žiadne okno.“

„Ani zásuvka, vypínač či ventilácia,“ doplnil Filip, keď baterkou prešiel po stenách. „To nie je normálna izba. Skôr nejaký omyl pri stavbe.“

Ben vytiahol z vrecka preložený papier. Bol to jednoduchý plán domu, ktorý si prekreslili z nástenky pri schránkach. Nezobrazoval všetky byty presne, ale na porovnanie stačil.

„Podľa tohto je nad nami strecha,“ povedal. „Nie ďalšia miestnosť.“

Nora si k nemu kľakla. Plán ukazoval, že nad starým schodiskom sa nachádzal len nízky priestor pod strechou. Lenže táto izba ležala tam, kde by podľa kresby vôbec nemala byť.

Práve vtedy sa ozvalo klopnutie.

Ťuk.

Všetci traja stuhli.

Ťuk. Ťuk.

Zvuk prichádzal zhora. Nebol hlasný, no v tichej miestnosti znel nepríjemne jasne. Akoby niekto opatrne kráčal po drevenej doske tesne nad stropom.

Filip zdvihol baterku. Kužeľ svetla sa zastavil na praskline.

Ťuk. Ťuk. Ťuk.

„Možno potrubie,“ povedal, ale jeho hlas znel menej presvedčivo než zvyčajne.

„Potrubie nechodí v rovnakom rytme,“ namietla Nora.

Zvuk sa na okamih odmlčal. Potom sa ozval presne nad miestom, kde stála.

Ťuk.

Dievča ustúpilo o krok.

„Dobre,“ pripustil Filip. „Tak možno starý ventil. Alebo kovová tyč, ktorá sa pohne, keď niekde zafúka.“

„V uzavretej miestnosti?“ Ben sa obzrel po stenách. „A čo ak tam niečo je?“

„Niečo ako čo?“ spýtal sa Filip prirýchlo.

Chlapec pokrčil plecami. „Pani Richterová raz hovorila, že v tomto dome boli miesta, kde sa zvuk niesol ako v prázdnom železe. Spomenula to, keď jej spadol kľúč medzi radiátor a stenu. Vraj kedysi opravári vedeli prejsť takmer všade.“

„Takmer všade nie je to isté ako nad našimi hlavami,“ povedala Nora. Ceruzkou nakreslila do zápisníka malý krížik. „Počúvajte. Zvuk sa vždy zastaví nad týmto miestom. Potom pokračuje smerom k tej stene.“

Nasledovalo ďalšie tiché klopanie. Raz, dvakrát, trikrát. Všetci ho počítali. Kroky, ak to kroky boli, sa skončili pri stene s kvietkovanou tapetou.

Tentoraz sa nikto nepohol hneď. Nora sa najprv nadýchla, potom prikývla k podlahe.

„Pozrime sa, či niečo nezostalo dole.“

Baterka svietila nízko nad prachom. Až teraz si všimli, že pri stene nie je vrstva špiny rovnomerná. Medzi sivými pásmi viedli drobné otlačky.

Nora k nim pristúpila tak opatrne, akoby kráčala po čerstvom snehu. Kľakla si a odhrnula bokom spadnutý kúsok tapety.

„Topánky,“ povedala.

Odtlačky boli úzke a dlhšie než jej tenisky. Podrážka mala na päte vzor šikmých ryhiek a na špičke dve malé kruhové značky. Neboli čerstvé. Prach do nich už zľahka padal späť, no stále sa dali rozoznať.

„To nie sú naše,“ povedal Ben.

Keď sa veci začnú meniť

„Ani žiadne moderné,“ dodal Filip. „Takéto podrážky som videl na starých pracovných topánkach v múzeu. Alebo na topánkach môjho deda, keď bol malý.“

Nora si obkreslila jeden odtlačok. Vedľa neho položila vlastnú topánku, aby porovnala veľkosť.

„Niekto tu chodil dávno pred nami,“ povedala. „A išiel priamo sem.“

Filip si čupol pri sokli. Koncom ceruzky jemne prešiel po úzkej lište. Prach sa oddeľoval v tenkých chuchvalcoch. Pod ním sa objavila tenká tmavá čiara, rovná a nezvyčajne čistá.

„Spoj,“ zašepkal.

Ben namieril baterku k podlahe. Svetlo sa odrazilo od omietky a prach sa na chvíľu zavlnil.

„Cítite to?“ spýtal sa.

Medzi stenou a soklom fúkal slabý studený prievan.

Filip položil dlaň na lištu. „Toto nie je stena. Teda je, ale… pohyblivá.“

„Neťahaj ju,“ upozornila ho Nora. „Najprv zisti, kde sa otvára.“

„Pani vyšetrovateľka má pravdu,“ povedal a ani sa na ňu tentoraz neusmial. Prešiel prstami po okraji sokla. Napokon našiel malú kovovú priehlbinu, schovanú za odlepenou tapetou.

Nebola to kľučka. Skôr zvyšok háčika alebo západky.

„Ak to zatlačíme sem a posunieme tam…“ Filip sa odmlčal. „Len veľmi pomaly.“

Ben sa postavil na druhú stranu panelu. Nora zostala bokom, aby videla na spoj aj na chodbu za nimi.

„Ak sa niečo pohne, vraciame sa,“ povedala. „Žiadne hrdinstvá.“

„Hrdinstvo je dnes zrušené,“ súhlasil Ben. „Dnes máme len rozumné cúvanie.“

Filip stlačil kovovú priehlbinu. Najprv sa nestalo nič. Potom spoza steny prišlo suché škrípanie. Panel sa pohol o šírku prsta.

Studený vzduch im ovial tváre.

Spoločne zatlačili ešte raz. Stena sa odsunula na stranu po starom vedení, ktoré zadrhávalo a kvílilo. Za ňou sa otvoril úzky tmavý priestor. Bol taký tesný, že by ním museli prechádzať bokom.

Vnútri viedli popri stenách potrubia. Niektoré boli obalené popraskanou izoláciou, iné držali hrdzavé kovové držiaky. Podlaha nebola drevená, ale kovová, s matným povrchom posiatym škrabancami.

Filip pomaly vydýchol. „Takže dutý zvuk. Kovová podlaha, potrubia a priestor nad stropom. Keď sa po tom chodí, počuť to v celej izbe.“

„To vysvetľuje, prečo to znelo zhora,“ povedala Nora. „Nevysvetľuje to, kto tam chodil.“

Baterka niekoľkokrát zablikala. Na konci úzkeho priechodu sa mihol len ďalší kus tmy.

Ben sa pozrel na ostatných. „Vojdeme len pár krokov?“

„Pár,“ rozhodla Nora. „Neoddeľujeme sa. A ak sa panel začne zatvárať, hneď späť.“

Prešla prvá, otočená bokom. Za ňou išiel Filip s baterkou a napokon Ben. Kov pod ich nohami ticho zavŕzgal. Nora cítila, ako sa jej bunda občas zachytí o drsnú stenu, a preto sa pohybovala pomaly.

Po dvoch krokoch našla na podlahe známe šmuhy. Neboli to len odtlačky topánok. V prachu sa opakovali pásy, akoby niekto niečo ťažšie ťahal alebo pravidelne kládol na zem škatuľu.

„Pozrite,“ povedala.

Filip si posvietil nižšie. Stopy sa pri jednom potrubí vždy odklonili, potom sa vrátili do stredu. Opakovalo sa to niekoľkokrát.

„Niekto túto trasu poznal,“ usúdila Nora. „Vedel, kde sa treba uhnúť.“

„Možno nosil náradie,“ povedal Filip. Potom namieril svetlo na stenu. „A možno niečo iné.“

Pod potrubím bol pripevnený malý mosadzný hák. Vedľa neho sa črtala oválna kovová značka, takmer celá pokrytá prachom. Filip ju opatrne očistil rukávom.

Na značke neboli slová, len vyrytý symbol: šípka smerujúca doprava a vedľa nej malé písmeno K.

Benovi sa zmenil výraz. „K ako Klára?“

Nora zdvihla oči. To meno už raz zaznelo, keď pani Richterová hovorila o starej nájomníčke, potom však rozhovor náhle ukončila. Spomenula iba dievča, ktoré pred prestavbou domu stále niekam zapisovalo mená ľudí.

„Nevieme,“ povedala Nora, hoci si písmeno starostlivo prekreslila. „Ale zapíšeme si ho.“

O chvíľu sa priechod skončil. Pred nimi stála tehlová stena. Tehly boli tmavšie než omietka v miestnosti a medzi nimi sa tiahli hrubé nerovné pruhy malty. Niekto ich sem vložil neskôr. Bolo to jasné aj bez stavebného kurzu.

Dôležitý okamih

„Toto pôvodne nebol koniec,“ povedal Filip. Baterkou ukázal na potrubie, ktoré mizlo pod tehlami. „Trasa pokračovala ďalej.“

Pri stene ležalo niečo malé. Nora si to všimla, keď sa svetlo mihlo po podlahe. Natiahla ruku, no zastavila sa tesne nad predmetom.

„Nedotýkať sa hneď,“ pripomenula.

Bol to kovový prívesok, veľký asi ako necht. Visel na pretrhnutej šnúrke a mal tvar maličkého domčeka. Na prednej strane sa črtalo vyryté písmeno K. Zadná strana bola poškriabaná, no pod prachom sa dal rozoznať maličký obrázok okna.

Ben si kľakol vedľa nej. „To vyzerá ako detská vec.“

„Alebo menovka,“ povedal Filip.

„Nie,“ odvetil Ben ticho. „Pani Richterová raz hovorila o Kláre. Vraj stále nosila na krku niečo, čo jej vyrobil otec. Malý domček, lebo chcela mať každý byt v dome nakreslený.“

Nora sa naňho pozrela. „Prečo si nám to nepovedal skôr?“

„Lebo som si nebol istý. A ona to povedala tak potichu, akoby to nemala povedať vôbec.“

Pri zamurovanej stene sa zrazu znova ozvalo klopnutie.

Ťuk.

Všetci traja sa mykli. Tentoraz však Filip okamžite namieril baterku nad seba. Nad potrubím bol úzky kovový pás, ktorý sa pri pohybe steny chvel.

Ťuk. Ťuk.

Panel pri vstupe sa začal veľmi pomaly posúvať späť.

„Von,“ povedala Nora.

Nebolo treba to opakovať. Filip vzal prívesok cez čistú papierovú vreckovku, ktorú Nora vytrhla zo zadnej časti zápisníka. Ben cúval prvý, aby mohol držať baterku smerom k východu. Kovová podlaha pod nimi opäť zavŕzgala, no teraz už vedeli, čo počujú.

Aj tak sa im nekráčalo ľahšie.

Keď vyšli do miestnosti, panel sa zastavil. Zostal otvorený len na úzku škáru. Z nej ešte chvíľu prúdil chladný vzduch. Potom sa ozvalo posledné slabé škrtnutie a stena sa zasunula na svoje miesto.

Filip položil dlaň na tapetu. „Mechanizmus sa vracia sám. Asi pružina alebo protiváha. Možno sa pohne, keď sa zmení svetlo alebo teplota.“

„Možno,“ povedala Nora. Prívesok už ležal bezpečne zabalený medzi stranami zápisníka. Vedľa náčrtu stôp pribudla šípka, písmeno K a poznámka: Zamurovaný koniec. Trasa pokračovala.

Ben sa ešte raz zadíval na strop. Kroky ustali. Miestnosť bola opäť tichá, iba z chodby bez čísla prichádzalo slabé bzučanie neviditeľného svetla.

„Takže to nebolo strašidlo,“ povedal opatrne.

Filip si založil baterku za opasok. „Časť zvuku určite nie. Kov, rúry, dutina. To všetko sedí.“

„A tá druhá časť?“ spýtal sa Ben.

Nora zavrela zápisník. „Tá druhá časť je človek, ktorý vedel, kadiaľ ide. Možno Klára. Možno niekto iný. Ale niekto tu chodil cielene.“

Vrátili sa k dverám. Za nimi čakala bledá chodba, ktorá sa pri obyčajnom svetle vždy stratila, akoby nikdy nebola existovala. Tentoraz sa Nora neobzrela len zo strachu. Obzrela sa, aby si zapamätala každý detail.

Prasklinu pri strope. Kvietkovanú tapetu. Nenápadnú stenu, za ktorou sa skrýval kovový priechod.

Keď sa svetlá na hlavnej chodbe znovu rozžiarili, priestor bez čísla zmizol. Ostala len obyčajná stena starého domu.

No medzi stranami Norinho zápisníka ležal malý kovový domček s písmenom K. A niekde za zamurovaným koncom pokračovala cesta, po ktorej kedysi niekto pravidelne kráčal.