Les svetielok, časť 5: Hniezdo z listov

Pri okraji čarovného lesa bolo ráno mäkké a tiché. Medzi stromami sa ligotala tenká niť potôčika a na machu sa trblietali kvapky rosy. Lili kráčala po cestičke vo svojej mäkkej zelenej pláštenke, v malých žltých čižmičkách a s listovou taštičkou na pleci. Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho malé okrúhle telíčko svietilo teplou zlatou žiarou a na hlave mal drobný listový klobúčik.

„Počúvaj,“ zašepkala Lili. „Akoby niekde niečo šuchotalo.“

Svetlík sa naklonil k potôčiku. „A ja cítim lístky! Možno ich vietor privial až sem.“

Práve vtedy obaja uvideli malé vtáčie hniezdo. Ležalo na machu pri vode. Bolo z mäkkých listov, ale teraz sa rozpadávalo. Niektoré listy vietor rozfúkal nabok, iné sa prehýbali a vyzerali smutne.

Lili sa prikrčila. „Och nie… to je hniezdočko.“

„Je také drobné,“ povedal Svetlík ticho. Jeho svetlo na chvíľu zjemnelo. Skúsil hniezdo podržať, ale ľahký vánok mu hneď odfúkol jeden lístok.

Dievčatku stislo srdce. „Myslíš, že ho opravíme?“

Svetlík zamihotal očami. „Možno. Ale potrebujeme tie správne listy.“

Lili si sadla na mach. „Neviem, či to zvládnem sama.“

Vtedy sa z cestičky ozval tichý hlas. „Keď je list mäkký, nešuchoce. Keď je suchý, šuští ako papierik.“

Prišla babka Malá. Niesla košík plný šišiek a na tvári mala pokojný úsmev. Jej sivé vlasy boli zapletené do vrkoča a modrý šál sa jej jemne hompáľal na pleciach.

„Babka Malá!“ potešila sa Lili. „Pozri, hniezdo sa rozpadlo.“

Babka si kľakla k machu. Najprv sa len pozrela, potom vzala do dlane jeden list. „Skúsme malú hádanku,“ povedala. „Ktorý list je mäkký a ktorý je suchý?“

Svetlík sa hneď nadchol. „Ja budem hľadať!“

Lili vzala jeden lístok z machu. Bol mäkký, chladivý a tichý. Keď ho preložila medzi prstami, takmer vôbec nešuchotal. Potom zdvihla druhý. Ten bol suchý a hlučný a keď sa ho dotkla, zašumel ako drobný papierik.

„Tento je iný,“ povedala.

„Presne tak,“ prikývla babka Malá. „Jemný list je tichý. Suchý list rozpráva nahlas.“

Chvíľu všetci traja skúšali lístky jeden po druhom. Medzitým Svetlík svietil na malé kôpky a ukazoval, ktoré listy sú dobré a ktoré nie. Niektoré boli príliš krehké. Iné sa dali pekne ohnúť bez prasknutia.

„Tento nie,“ povedal zrazu. Priniesol tri listy, ale dva z nich boli suché a tvrdé.

Lili sa na ne pozrela a na chvíľu si pomyslela, že sa im nič nepodarí. „To sú zase zlé.“

Babka Malá sa usmiala. „Nie sú zlé. Len patria inde.“

Svetlík sklonil hlavu. „Prepáč, pomýlil som sa.“ Jeho žiara na okamih pobledla.

„Aj omyl vie pomôcť,“ povedala babka pokojne. „Keď nám ukáže iné miesto, môžeme tam niečo pekné nájsť.“

A tak sa všetci vydali k vode. Cestička ich doviedla k nízkemu kríku, ktorý rástol pri potôčiku. Jeho listy boli malé, jemné a mäkké ako pohladenie. Keď ich Lili chytila do dlane, boli tiché ako spánok.

„Aha!“ zvolala. „Tu sú tie pravé!“

Svetlík sa hneď rozžiaril viac. Jeho svetlo sa zmenilo na teplú zlatú žiaru, akú mával, keď sa tešil. „Našiel som ich! Len som sa najprv pomýlil.“

„To je v poriadku,“ usmiala sa Lili. „Bez toho by sme sem neprišli.“

Potom sa pustili do práce. Babka Malá ukazovala pomaly a jednoducho. „Najprv jeden list. Potom druhý. A ruky nech sú mäkké ako obláčik.“

Lili sa nadýchla a otvorila dlane. Už nestískala lístky pevne. Teraz ich kládla jeden po druhom do malého kruhu. Každý list položila jemne, akoby prikrývala niečo, čo spí. Svetlík svietil zhora a jeho zlaté svetlo ukazovalo každé miesto. Keď sa jeden lístok zohol príliš, hneď ho opravil malým pohybom krídielok.

„Takto?“ spýtala sa Lili.

„Takto,“ prikývla babka.

O chvíľu bolo hniezdo zasa pekné. Mäkké listy sa opreli jeden o druhý, akoby sa držali za ruky. Už neležalo rozfúkané po machu. Teraz bolo útulné a tiché, pripravené pre drobného vtáčika.

Keď sa veci začnú meniť

Práve vtedy sa pri hniezde rozsvietil malý lampášik. Nebol veľký ani hlučný. Jeho svetlo bolo teplé, pokojné a jasné ako poďakovanie.

Lili sa usmiala. „Vidíš, podarilo sa.“

Svetlík sa zatočil vo vzduchu. Jeho svetlo bolo mäkké a zlaté. „A ja som pomohol tiež.“

„Aj veľmi,“ povedala babka Malá. „Niekedy stačí, keď si pomôžeme a nájdeme správne miesto.“

Všetci traja si sadli na mach a chvíľu len pozerali na hniezdo. Potôčik ticho klokotal a medzi listami sa pohupoval mäkký vánok. Les bol pokojný. Lampášik žiaril ešte chvíľu, jemne a jasne, akoby sa tešil spolu s nimi.

Zrazu sa na konáriku neďaleko objavil malý vtáčik. Chvíľu len sedel a pozeral. Potom zľahka zašvitoril, akoby povedal: „Ďakujem.“

Lili sa rozžiarili oči. „On sa vráti!“

„Keď bude chcieť,“ povedala babka Malá. „Dobré hniezdo vie počkať.“

Dievčatko prikývlo. Cítilo sa hrdé, ale aj pokojné. Nebolo treba nič uponáhľať. Hniezdo bolo pripravené.

Keď sa všetci chystali odísť, Lili si všimla niečo lesklé pri starom pni neďaleko potôčika. Bolo to drobné, úzke a strieborné. Zablýskalo sa to medzi listami ako malý pásik mesačného svetla.

„Čo je to?“ zašepkala.

Pristúpila bližšie a opatrne zdvihla maličkú striebornú stužku. Bola hladká, chladivá a veľmi pekná. Lili ju vložila do svojej listovej taštičky.

„Neviem, kto ju tu nechal,“ povedala ticho.

Babka Malá sa len usmiala. „Niektoré veci sú ako pozdrav. Prídu a počkajú, kým si ich všimneme.“

Svetlík sa zvedavo naklonil. „Myslíš, že je to pre nás?“

„Možno,“ odpovedala babka. „A možno pre niekoho, koho ešte len stretnete.“

Lili sa pozrela na stužku a potom na opravené hniezdo. V srdci mala teplo. V listovej taštičke mala malé tajomstvo a pri potôčiku zostalo útulné miesto pre vtáčika.

A tak sa všetci traja vydali domov pomaly, po mäkkej cestičke medzi stromami. Svetlík svietil jemne a zlatisto, Lili kráčala s úsmevom a babka Malá niesla svoj košík so šiškami. Za nimi ostalo tiché hniezdo a malý lampášik, ktorý žiaril ešte dlho do lesa, akoby potichu ďakoval.