Les svetielok, časť 4: Svetielko pod lístím

Lili kráčala pomalým krokom popri okraji čarovného lesa. Mala na sebe mäkký zelený pršiplášť, na nohách malé žlté čižmičky a na ramene jej visela taška v tvare lístka. Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho okrúhle telíčko dnes svietilo teplo a pokojne, len sem-tam jemne zablikalo, akoby sa usmieval.

„Dnes je v lese veľmi ticho,“ povedala Lili a pozrela na mäkký koberec lístia pod stromami.

„Ticho býva dobré,“ zamrmlal Svetlík. „Ticho počuje aj malé veci.“

Lili sa usmiala. Mala rada takéto chvíle. Les sa jej vždy zdal ako veľká knižka plná tajomstiev, ktoré sa ukazujú len tým, čo sa vedia zastaviť a počúvať.

Svetlík sa zrazu trochu rozžiaril a zamieril k hromádke lístia pri cestičke. Lili išla za ním. Lístie bolo jemné, zlaté, hnedé aj červené. Vyzeralo ako prikrývka pre malého spáča.

„Tu,“ zašepkal Svetlík.

Lili sa sklonila. Pozorne sa dívala. A vtom to uvidela. Spod lístia sa na okamih mihlo malé, slabé svetielko. Len také chvenie. Ako keď sa niekto bojí, ale ešte nechce utiecť.

Lili hneď stíchla. Ani nedýchala nahlas. Sadla si na päty a zašepkala: „Nebudeme rušiť.“

Svetlík prikývol. Jeho svetlo sa tiež stíšilo.

Pod lístím bolo niečo malé. Niečo živé. Ale čo?

Lili sa opatrne pozrela na Svetlíka. Ukázal jej na maličký kúsok lístia a potom sa odtiahol, aby bolo všetko pokojné.

„Môžeme?“ spýtala sa Lili veľmi potichu.

„Len trošku,“ odpovedal Svetlík.

Lili dvoma prstami jemne rozhrnula pár listov. Nie viac. A tam pod nimi sedelo drobné lesné svetielko. Bolo menšie než oriešok. Malo okrúhle telíčko, slabé zlaté svetlo a veľké bojazlivé očká. Jeho malé svetlo sa chvelo ako plamienok vo vetre.

„Ach,“ zašepkala Lili. „Ty si sa skrývalo.“

Svetielko sa ešte viac pritiahlo k lístiu. Nevyšlo von. Len sa trochu zachvelo.

„Neboj sa,“ povedal Svetlík, ale tak potichu, že to znelo ako mäkký vánok. „My sme kamaráti.“

No svetielko sa stále triaslo.

Lili si spomenula, že vietor dnes ráno medzi stromami silnejšie zahučal. Možno sa ho svetielko zľaklo. Možno sa potom schovalo a čakalo, kým bude opäť ticho.

„Nevadí,“ povedala Lili jemne. „Nemusíš hneď vyletieť.“

Vtom za ich chrbtom zapraskala vetvička. Lili sa otočila a uvidela babku Malú. Kráčala pomaly s košíkom šišiek a usmievala sa tým svojím pokojným úsmevom. Sivé vlasy mala zapletené do vrkoča a na pleciach sa jej ligotal modrý šál.

„Čo tu šepkáte?“ spýtala sa ticho.

Lili ukázala na lístie. „Je tu malé svetielko. Zľaklo sa.“

Babka Malá si kľakla vedľa nich. Nepýtala sa veľa. Len sa pozrela, prikývla a povedala: „Keď sa svetielko skrýva, netreba ho volať nahlas. Treba mu dať teplo, pokoj a čas.“

Potom otvorila dlaň. Ležali na nej tri teplé gaštany. Les sa v ich lesku zdal ešte mäkší.

„Gaštany?“ čudovala sa Lili.

Babka Malá sa usmiala. „Teplé gaštany v dlani, pomalý dych a tichá pesnička. To je malá lesná pomoc.“

Ukázala im, ako si majú dať gaštany do dlaní. Lili to urobila hneď. Svetlík si tiež vzal gaštan do svojich drobných rúčok. Babka Malá si priložila prsty k perám a ukázala im, ako pomaly dýchať.

Nádych. Výdych.

Lili sa nadýchla tak pomaly, až sa jej zdalo, že listy na zemi sú ešte tichšie.

„Ako mäkký vánok,“ šepla.

„Presne tak,“ povedala babka Malá.

Lili sa potom naklonila k svetielku a začala veľmi potichu spievať. Bola to krátka uspávanka, ktorú jej kedysi spievali doma.

„Spi, listík malý, spi,

v teplom lese zaspíš,

keď sa ráno prebudíš,

svetlo sa ti objaví.“

Svetlík sa nehýbal. Len držal gaštan v dlaniach a dýchal pomaly, ako ho učila babka Malá.

Babka Malá jemne rozhrnula lístie ešte o trochu viac. Len tak, aby svetielko videlo mach, malé konáriky a mäkký lesný deň. Žiadny hluk. Žiadny zhon. Len bezpečný priestor.

Keď sa veci začnú meniť

Svetielko zažmurkalo.

Potom ešte raz.

Jeho svetlo sa najprv zablyslo slabšie, potom o chĺpok jasnejšie. Akoby si povedalo: „Aha. Tu je pokoj.“

Lili sa usmiala. „Vidíš? Si v bezpečí.“

Svetlíkovi sa rozžiarili oči. „Už sa nebojíš?“

Svetielko sa zatriaslo len trošku, ale nie od strachu. Skôr od radosti. Jeho svetlo sa rozlialo do teplého zlata a pod lístím sa rozžiarilo ako malá hviezda.

Babka Malá spokojne prikývla. „Teraz vie, že ho nikto netlačí.“

Lili pomaly odsunula ruku. Svetielko sa už neskrývalo tak hlboko. Pomaličky sa zdvihlo z lístia. Najprv len kúsok. Potom ešte kúsok. A napokon sa vznieslo nad mach.

„Ahoj,“ zašepkala Lili.

Svetielko sa raz zakrúžilo nad ich hlavami, akoby im ďakovalo. Potom preletelo medzi mäkkými konárikmi, ponad zelený mach a späť medzi stromy. Už nesvietilo bojazlivo. Svietilo pokojne. Pekne. Bez strachu.

Svetlík zažiaril tak jasne, že na chvíľu osvetlil celý kút lesa. Lili sa zasmiala. Aj babka Malá sa zasmiala. Nebol to hlasný smiech. Bol to mäkký smiech, ktorý sa hodí do lesa.

„Les si pamätá láskavosť,“ povedala babka Malá a zdvihla košík so šiškami.

Lili sa pozrela za svetielkom, ktoré sa strácalo medzi stromami. Potom sa obrátila k babke Malej.

„Takže aj malé svetlo sa môže schovať a potom znova vyjsť?“ spýtala sa.

„Áno,“ povedala babka Malá. „Keď sa bojí, svetlo nezmizne. Len čaká, kým príde pokoj.“

Lili si tú vetu zapamätala. Bola jednoduchá a krásna.

Cestou domov kráčala vedľa babky Malej. Svetlík poletoval nad nimi a svietil mäkko ako lampášik. Listy šušťali pod nohami a večerný les bol pokojný. Na vetvách sa trblietali drobné svetielka, akoby aj ony počúvali tichú pesničku.

Ešte raz sa Lili obzrela. Les svietil jemne a bezpečne. Bolo v ňom teplo, hoci bol jesenný večer. A niekde medzi listami sa už ani to malé svetielko vôbec nebálo.

Lili sa usmiala, chytila svoju tašku v tvare lístka a vykročila domov. V dlaniach jej ešte zostalo trochu tepla z gaštanov a Svetlík sa nad ňou niesol ako malý lampášik. Les za nimi ostal tichý, milý a rozžiarený.