Les svetielok, časť 6: Svetielko v lastúre

Pri okraji čarovného lesa bolo jedno tiché ráno. Vzduch voňal po machu a vode. Potôčik si mäkko bublal medzi kamienkami a na hladine sa trblietali malé svetlá ako drobné hviezdičky. Lili kráčala pomaly po úzkom chodníčku. Mala na sebe mäkkú zelenú pláštenku, na nohách maličké žlté čižmičky a cez plece jej visela taška v tvare lístka. Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho guľaté telíčko svietilo teplým zlatým svetlom, no dnes akoby bolo trochu mäkšie než zvyčajne.

„Počúvaš?“ spýtala sa Lili a zastala.

Svetlík naklonil hlavičku. „Počujem,“ zašepkal. „Niečo jemne cinká.“

Dievčatko sa usmialo. Aj ona to počula. Bolo to tiché, mäkké cinknutie, akoby sa v diaľke dotkol jeden drobný kamienok druhého. Lili sa zohla nižšie k brehu a medzi hladkými kamienkami zbadala malú lastúru. Bola drobná, svetlá a pekná ako perlička z mora, ktorá zablúdila do lesa. Vo vnútri sa chvelo slabé svetielko.

„Pozri, Svetlík,“ povedala potichu. „Niečo tu svieti.“

Malý kamarát priletel bližšie. Jeho priesvitné krídelká len trošičku zašumeli. „Áno,“ povedal a očká sa mu roztvorili. „To svetlo je unavené. A smutné.“

Lili si k lastúre kľakla. Nechcela ju vyplašiť, preto hovorila veľmi jemne. „Ahoj, lastúra. Čo sa stalo?“

Chvíľku bolo ticho. Potom lastúra slabo zablikala. Raz. Dvakrát. A svetielko sa na okamih schovalo, akoby sa hanbilo. Medzitým si Svetlík všimol niečo zvláštne. Okolo lastúry boli v piesku malé priehlbinky, ale chýbali v nich drobné okrúhle kamienky. Akoby niekto odniesol kamienky, ktoré držali svetlo na mieste.

„Aha,“ povedal. „Tieto kamienky tu chýbajú.“

Lastúra sa znova jemne zatriasla. Bolo na nej vidieť, že je smutná. Keď sa pod vodou alebo pri brehu niečo rozkotúľa, niekedy je ťažké nájsť to hneď. A táto lastúra bez svojich drobných kamienkov nedokázala svietiť pekne a pokojne.

„Neboj sa,“ šepla Lili. „Pomôžeme ti.“

Potom sa obrátila k Svetlíkovi. „Ako ich nájdeme bez ponáhľania?“

Svetlík sa na chvíľku zamyslel. Jeho svetlo sa rozžiarilo len trošku, ako mäkká lampa pod listami. „Pomaly,“ povedal. „Počúvame. Pozeráme sa. A nehlučme.“

To sa Lili páčilo. Zhlboka sa nadýchla a obaja sa pustili do hľadania. Neprebehli ani krok. Nezavolali nahlas. Len sa spolu dívali medzi mach. Potom sa sklonili k plytkým jamkám pri brehu. O chvíľu pozreli medzi hladké kamienky, ktoré sa leskli od vody. Svetlík lietal nízko nad zemou a svietil len maličko jasnejšie tam, kde bolo niečo ukryté.

„Tu je jeden!“ ozvala sa Lili po chvíli a zodvihla drobný kamienok prstami, akoby držala malú kvapku. „A tam ďalší.“

„Výborne,“ zašepkal Svetlík. „Si veľmi opatrná.“

Dievčatko ich kládlo vedľa seba do dlane. Každý kamienok držala jemne, aby sa nestratil. Medzitým Svetlík počúval tiché cinknutia. Keď sa niekde ozvalo slabé zacinkanie, hneď vedel, kam pozrieť. Pri jednom kúsku machu našli tri malé kamienky spolu. Jeden bol schovaný pri korienku trávy. Ďalší sa odrážal v mláčke. A napokon jeden drobnučký kamienok ležal priamo pod listom.

Lili sa usmievala čoraz viac. „Už ich máme veľa.“

„Ešte nie všetky,“ pripomenul jej kamarát pokojne.

Preto pokračovali ďalej. Hľadanie nebolo rýchle, ale bolo pokojné. Voda ďalej bublala. Vietor sa pohrával s lístkami. A lastúra zatiaľ čakala ticho a trpezlivo, so slabým svetielkom vo vnútri.

Napokon Lili našla posledné dva kamienky pri malom oblúku z piesku. Jemne ich zdvihla a povedala: „Myslím, že teraz ich máme všetky.“

Svetlík sa priblížil k lastúre. „Skúsme ich vrátiť na miesto,“ navrhol.

Najprv položili prvý kamienok tam, kde chýbal. Potom druhý. A potom tretí. Lili ukladala malé kúsky jeden po druhom, presne a opatrne. Svetlík sledoval lastúru svojimi svetlými očami. S každým ďalším kamienkom sa jej svetielko trošku upokojilo. Najprv len jemne preblesklo. Potom zažiarilo o kúsok viac.

„Vidíš?“ povedal Svetlík veselo, ale stále potichu. „Páči sa jej to.“

Keď bol na mieste ďalší kamienok, lastúra sa jemne zachvela. Jej svetlo sa zlatisto rozlialo po mokrom kameni. Voda vedľa nej sa rozjasnila ako hladké sklo. Lili sa naklonila bližšie a usmiala sa. Cítila, že lastúra už nie je smutná.

Keď sa veci začnú meniť

Zostával posledný kamienok. Lili ho položila úplne najopatrnejšie, akoby ukladala malý poklad do kolísky. Práve vtedy lastúra vydala tiché, mäkké cink a celý jej svetelný stred sa rozžiaril.

„Podarilo sa,“ zašepkala Lili.

Svetlík spokojne zažmurkal. „Teraz svieti pokojne.“

Lastúra svietila ako drobná hviezdička pri vode. Nebolo to silné, oslepujúce svetlo. Bolo to jemné, teplé svetlo, ktoré hladilo oči aj srdce. A pri potôčiku zrazu bolo akosi tichšie a krajšie.

Lili si sadla na kamienok a chvíľu len pozerala. „Keď niečo stratí svoje malé časti,“ povedala pomaly, „pomôcť mu chvíľu trvá. Ale dá sa to.“

Svetlík prikývol. „A keď pomáhame spolu, svetlo sa často vráti rýchlejšie.“

Lastúra zablysla raz, akoby povedala ďakujem. Potom sa jej svetielko ustálilo a svietilo pekne, pokojne a isto. Lili cítila v hrudi teplý, dobrý pocit. Nebolo treba nič oslavovať nahlas. Stačilo, že všetko bolo v poriadku.

Zrazu sa však z lesa ozvalo veľmi mäkké cinkanie. Nebolo hlasné. Nebolo strašidelné. Bolo len zvedavé, ako keď sa dve maličké veci jemne dotknú.

Lili zdvihla hlavu. „Počuješ to?“

„Počujem,“ povedal Svetlík. Jeho očká sa zablysli. „Akoby niekto presúval drobné kamienky z jedného miesta na druhé.“

Dievčatko sa pozrelo smerom medzi stromy. Potom sa usmialo. Nebála sa. Dnes sa naučila, že aj keď sa niečo stratí, pokojné hľadanie a láskavé ruky môžu pomôcť. A ak je v lese nové tajomstvo, môže počkať do ďalšieho dňa.

Od potôčika sa vzďaľovali pomaly. Lili mala v taške len malú hŕstku voľných kamienkov, ktoré cestou zodvihli pri brehu, aby ich neskôr mohli vrátiť na správne miesto, a Svetlík svietil jasnejšie než predtým. Za nimi lastúra ticho žiarila pri vode a jej svetielko sa trblietalo ako spokojný sen.

A niekde hlbšie v lese sa znova ozvalo jemné cinknutie. Tentoraz celkom potichu, akoby niekto len pozdravil.