Les svetielok, časť 7: Svetielko v gaštane

Na okraji čarovného lesa bolo ráno mäkké ako mach. Lili kráčala po úzkej cestičke v zelenom plášti a malých žltých čižmičkách, pri boku sa jej hompáľala listová taška. Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho okrúhle telíčko svietilo teplým zlatým svetlom, no dnes žiarilo len jemne, akoby aj on počúval ticho lesa.

„Pozri,“ zašepkal zrazu. „Tam je veľký gaštan.“

Pred nimi stál starý strom s hrubým kmeňom a koreňmi, ktoré sa ako mäkké ruky opierali o zem. Medzi listami a machom sa trblietala drobná strieborná stopa.

Lili sa zohla. „To je lesklé,“ povedala potichu. „Akoby tadiaľ niečo prešlo.“

Svetlík sa priblížil ku koreňom. Jeho svetlo na chvíľku jemne zablikalo. Potom sa pod jedným koreňom ukázalo malé svetielko. Bolo také maličké, že by sa zmestilo do dlane. Chvíľu pulzovalo a potom sa hneď schovalo hlbšie do tieňa machu.

„Videla si to?“ spýtal sa Svetlík a oči sa mu zažiarili zvedavosťou.

„Áno,“ prikývla Lili. „Ale zdalo sa mi, že sa skrýva.“

Pri koreňoch bolo ticho. Vzduch voňal zemou a lístím. Malé svetielko sa už neukázalo, len akoby sa pod zemou niečo smutne chvelo.

„Možno niečo hľadá,“ povedala Lili.

Svetlík sklopil zrak. „Ale čo?“

Vtom si dievča všimlo pri zemi drobný lesklý kamienok. Ležal medzi dvoma zelenými lístkami a odrážal svetlo ako kvapka vody. Lili sa po ňom načiahla, no skôr než ho stihla zdvihnúť, zafúkal jemný vánok a kamienok sa skotúľal pod list.

„Aha,“ šepla. „Aspoň viem, kde ho hľadať.“

Ešte skôr, než sa stihli rozhodnúť, sa z cestičky ozvalo tiché šuchotanie. V tráve sa mihol malý mravček. Niesol zrniečko, ktoré bolo preňho priveľké. Krok za krokom sa snažil prejsť cez mäkký mach, no zrniečko sa mu šmýkalo.

„Oj,“ vzdychol mravček. „Neviem ho dostať domov.“

Lili sa chvíľu hanblivo pozerala na svoje topánky. Potom si kľakla a natiahla ruku. „Môžem ti pomôcť?“

„Môžeš,“ zapípal mravček.

Dievča zrniečko jemne zdvihlo a položilo ho pred drobné mravčie nožičky. Mravček sa usmial tak veľmi, ako len mravček vie.

„Ďakujem,“ povedal. „Keď som išiel tadiaľto, videl som lesklú čiarku pri kmeni. Viedla tým smerom.“

Svetlík sa pri tom trochu rozžiaril. Jeho svetlo nezosilnelo naraz ani sa nezväčšilo, len bolo jasnejšie a pokojnejšie.

„Vidíš?“ zašepkal. „Keď pomôžeme, svetlo sa cíti lepšie.“

Lili prikývla. „Poďme teda ďalej.“

O chvíľu už kráčali pod nižšími vetvami gaštana. Listy nad nimi šušťali a mach bol ako vankúš. Z medzery medzi koreňmi sa ozvalo veselé frfľanie. Bola to veverička s huňatým chvostom, ktorá pobehovala sem a tam.

„Ach jaj, ach jaj,“ vzdychala. „Kde je môj poklad zo šišiek?“

„Poklad zo šišiek?“ zopakovala Lili.

Veverička prikývla. „Schovala som si ich sem pod strom. Lenže teraz ich neviem nájsť. Prehľadala som mach, listy aj túto malú dierku pri koreni.“

Svetlík sa vzniesol o trochu vyššie. „Možno sú blízko,“ povedal.

Lili si spomenula na lesklú stopu pri zemi. „Najprv sa pozrime tam, kde sme videli tú žiaru,“ navrhla. Hovorila ticho, ale isto.

Veverička zamyslene naklonila hlavu. Potom sa usmiala. „Dobrý nápad. Pomôžem vám.“

Spolu sa skláňali nad machom, pozerali pod listy a jemne odsunuli malú vetvičku. Zrazu pod jedným veľkým listom čosi zažiarilo.

„Tam!“ zvolala veverička.

Lili opatrne nadvihla list. Pod ním sa leskol malý kamienok. Bol hladký, sivobiely a žiaril ako kvapka mesačného svetla. Práve vtedy sa pod koreňom ozvalo tiché zavibrovanie.

Svetielko.

Malé svetielko, ktoré sa doteraz schovávalo, sa pomaly vytiahlo z machu. Nežiarilo silno, ale bolo už odvážnejšie. Akoby cítilo, že niečo dôležité je nablízku.

„To je ono,“ zašepkal Svetlík. „Jeho obľúbený kamienok.“

Lili ho zdvihla do dlaní. Bol chladný a jemný. Mravček sa pritom usmial a veverička si spokojne sadla na koreň.

„Teraz už vieme, prečo sa skrývalo,“ povedala Lili.

Keď sa veci začnú meniť

Potom sa spolu vrátili k veľkému gaštanu. Pod koreňmi bolo stále pokojné ticho. Dievča položilo kamienok presne na miesto, kde sa v machu ligotalo malé vyhĺbenie.

Najprv sa nič nestalo. Napokon však svetielko jemne zablikalo. Potom ešte raz. A zrazu sa rozžiarilo tichým, teplým svetlom.

„Aha,“ vydýchol Svetlík. Jeho vlastná žiara sa hneď prispôsobila tej malej a príjemne sa rozliala po zemi.

Gaštanové listy sa zľahka zachveli. Kôra stromu akoby prebleskla mäkkým zlatým odtieňom. Na blízkej vetvičke sa dokonca rozsvietil malý lesný lampášik, ktorý bol dovtedy len tlmený.

Mravček zdvihol tykadlá. Veverička si spokojne chytila chvost. A malému svetielku sa už nechcelo skrývať.

„Už svietim,“ povedalo tichým hlasom, akoby to bola veľká radosť.

Lili sa usmiala. „Stačilo vrátiť kamienok na miesto.“

„A pomôcť po ceste,“ dodal mravček.

„A nezabudnúť byť trpezlivý,“ pridala veverička.

Svetlík sa pritúlil bližšie k Lili. Jeho svetlo bolo pokojné a mäkké. „Keď pomôžeme tam, kde je to práve potrebné, aj svetlo si nájde cestu späť,“ povedal spokojne.

Pod gaštanom nastalo milé ticho. Nebolo prázdne, ale plné mäkkého žiarenia. Lili, Svetlík, mravček aj veverička chvíľu len stáli a pozerali, ako sa pod koreňmi ligoce malé svetielko a ako gaštan jemne žiari, akoby sa usmieval.

Potom sa Lili nadýchla čerstvého lesného vzduchu a ticho povedala: „To bolo pekné hľadanie.“

„Áno,“ súhlasil Svetlík. „A ešte krajšia pomoc.“

Na mäkkej cestičke zostalo všetko pokojné, bezpečné a teplé. A pod starým gaštanom svietilo malé svetielko už celkom spokojne, akoby sa mu konečne vrátil domov jeho najmilší kamienok.