Tajomstvá starej školy, časť 6: Tieň v hudobnej miestnosti

Ela a Tomáš stáli pred dverami starej hudobnej miestnosti a chvíľu len počúvali. Na chodbe bolo ticho. Len niekde v diaľke bolo počuť slabý zvuk lavice, ktorú niekto presúval, a jemné kroky po drevenej podlahe. Ela držala v ruke malý papierik, ktorý našli v skrinke číslo 17. Bol na ňom nakreslený jednoduchý notový znak a pod ním malá sova.

„Tak tu by to malo byť,“ zašepkala a pozrela na Tomáša.

„Hudobná miestnosť,“ potvrdil chlapec. Na chrbte mal sivý batoh a na tvári sústredený výraz. „Ak je táto stopa pravá, sme blízko.“

Pomaly otvorili dvere. Vnútri ich privítal slabý pach prachu, staré drevo a ticho, aké býva len v miestnostiach, ktoré už dlho nikto nepoužíva. Na jednej strane stál starý klavír s mierne zažltnutými klávesmi. Pri oknách boli notové pulty a na nich ležali zaprášené noty. Cez vysoké okno padalo dnu teplé popoludňajšie svetlo, a preto miestnosť nepôsobila smutne. Skôr tajomne a pokojne.

Ela si hneď vytiahla malý zápisník. „Napíšem si, čo vidím,“ povedala.

„To je dobrý nápad,“ odvetil Tomáš. „Ja sa pozriem na klavír a na dvere.“

Najprv sa obaja pomaly rozhliadli, bez zbytočného ponáhľania. Na jednom z pultov ležala stará nota so zohnutým rohom. Pri klavíri si Ela všimla čosi zvláštne na podlahe. Neďaleko pedálov bol v dreve malý odtlačok, akoby tam niečo dávno tlačilo na dosku alebo ňou posúvalo.

„Vidíš to?“ spýtala sa a sklonila sa bližšie.

Tomáš prikývol. „Áno. Nevyzerá to ako škrabanec. Skôr ako stopa po niečom, čo sa pohybovalo.“

Dievča si odtlačok opatrne obkreslilo do zápisníka. Medzitým chlapec prezeral notový pult. Na jeho zadnej strane, pri symbole sovy, bolo vyrezané malé znamenie. Nebolo veľké. Bolo nenápadné, no veľmi presné, akoby ho niekto vyryl šikovnou rukou.

„Ela, poď sem,“ zašepkal.

Keď sa k nemu naklonila, uvidela znak a oči sa jej rozžiarili. „Sova!“ vyhŕkla potichu. „To už nie je náhoda.“

Pod pultom ležal starý zošit. Obal mal ošúchané rohy a na prednej strane bol jednoduchý symbol sovy. Vyzeral, akoby patril niekomu, kto sem chodil pred mnohými rokmi.

Tomáš ho vzal opatrne do rúk. „Bolo to tu schované schválne,“ povedal.

Otvorili ho na prvej strane. Písmo bolo trochu kostrbaté, ale stále čitateľné. Hneď prvá veta znela: „Kto patrí k Sovám, najprv počúva, až potom hovorí.“

Ela si vetu prečítala potichu. „Počúvaj skôr, než prehovoríš.“

V miestnosti sa na chvíľu rozhostilo ešte väčšie ticho. Tieto slová zneli jednoducho, ale zároveň dôležito.

„To je pravidlo klubu,“ zamyslel sa Tomáš. „Možno si bývalí žiaci pripomínali, že majú najprv počúvať, až potom hovoriť.“

Ela si sadla na nízku stoličku pri klavíri. „Alebo že majú dávať pozor na to, čo sa deje okolo nich.“

„Presne,“ súhlasil kamarát. „Možno tak našli všetky svoje tajné stopy.“

Listovali ďalej, no ďalšie strany boli takmer prázdne. Len občas sa na nich objavila drobná poznámka, niekoľko šípok a pár vyblednutých značiek. Pri tretej strane sa však Tomáš zrazu zastavil.

„Počkaj,“ povedal. „Pozri na toto.“

Na spodku strany bol nakreslený jednoduchý plán miestnosti. Pri klavíri bola malá bodka a vedľa nej šípka smerujúca k podlahe. Pod ňou stálo: „Nechoď hneď ku dverám. Pozri najprv pod dosku.“

Ela zdvihla hlavu. „Tak preto je tu ten odtlačok.“

„Možno áno,“ odpovedal Tomáš. „Nie je to znak nebezpečenstva. Je to len stopa po niečom, čo sa pohybovalo.“

Deti sa presunuli bližšie ku klavíru. V podlahe bola naozaj jedna doska trochu iná ako ostatné. Na prvý pohľad si to všimol len ten, kto sa pozeral naozaj pozorne. Okraje mala jemne ošúchané a v jednom rohu bol malý výrez.

Ela položila prst na hranu. „Skúsime ju posunúť?“

„Jemne,“ prikývol Tomáš. „Najprv len trošku.“

Spolu zatlačili. Doska sa nehýbala. Potom ju skúsili potiahnuť. Ani to nepomohlo. Chlapec sa zamračil a chvíľu vyzeralo, že budú musieť ešte viac rozmýšľať. Vtedy si však Ela spomenula na vetu zo zošita.

Keď sa veci začnú meniť

„Počkaj. Možno ju nemáme len tlačiť. Pozri, je tu malý otvor.“

Tomáš si kľakol bližšie a zistil, že vo výreze je tenká drevená palička, akoby malý poistný kolík. Zatlačil sa len vtedy, keď niečo presne dosadlo na svoje miesto.

„Tak toto je asi ten mechanizmus,“ zašepkal.

Chlapec opatrne stlačil kolík a Ela medzitým jemne posunula dosku do strany. Zrazu sa ozvalo tiché klapnutie. Nebolo strašidelné. Skôr znelo ako stará skrinka, ktorá sa po dlhej dobe konečne otvorila.

„Podarilo sa!“ usmiala sa Ela.

Pod doskou sa ukázala malá skrýša. Nebola veľká. Mala len niekoľko centimetrov do hĺbky, ale dosť na to, aby v nej niekto niečo ukryl. Vo vnútri ležal malý zložený papier a ešte jeden úzky ústrižok pergamenu.

Ela vytiahla papierik ako prvá. Bolo na ňom len niekoľko slov a šípka. Ústrižok ukazoval smer ku starému školskému archívu.

„Archív,“ prečítal Tomáš a zamyslene si pošúchal bradu. „Tak tam nás to posiela ďalej.“

„A čo je školský archív?“ spýtala sa dievčina.

„Miesto, kde sa môžu uchovávať staré záznamy, listy a možno aj mapy školy,“ vysvetlil. „Ak je tam niečo o klube Sovy, nájdeme to tam.“

Ela si všetko starostlivo zapísala. Poznačila si aj to, že doska v podlahe nebola nebezpečná, len bola súčasťou skrýše. Tomáš zatiaľ preskúmal notový pult. Na jeho zadnej strane, pri symbole sovy, našiel malú ryhu, ktorá vyzerala ako časť mapy.

„Tu je ešte niečo,“ povedal.

O chvíľu obaja naklonili hlavy bližšie k pultu. Bolo na ňom pár slabo viditeľných čiar. Slnko, ktoré presvitalo cez okno, ich na chvíľu ukázalo jasnejšie. Vyzeralo to ako mapa malej časti školy. Nie celej. Len jedného úseku.

„Pozri,“ ukázala Ela prstom. „Tu je knižnica.“

„A tu vedľa nej je niečo napísané, ale je to zmazané,“ dodal Tomáš.

Na mieste, kde boli písmená najviac rozmazané, bolo vidno len ich okraje. Mohol to byť vchod, priechod alebo malá chodba. Nikto si nebol istý.

Práve vtedy sa z chodby ozvali kroky.

Deti sa na seba pozreli. Nie s panikou, skôr s prekvapením. Ela rýchlo pozbierala mapu, starý zošit aj papier s ústrižkom. Tomáš zasunul dosku späť na miesto. Spolu urobili všetko pokojne a rýchlo, akoby to už trénovali.

„Niekto ide,“ zašepkal chlapec.

„Schovaj to,“ odpovedala kamarátka.

Vo dverách sa objavil školník Karol. Mal na sebe zelenú pracovnú bundu a v ruke držal zväzok kľúčov. Oči mal unavené, ale milé. Keď uvidel deti pri klavíri, len sa jemne usmial.

„Vy ste ale zvedavci,“ povedal ticho. „Hudobná miestnosť už dlho nevidela toľko pozornosti.“

Ela s Tomášom si vymenili pohľad. Nikto nič nepovedal o klube ani o mape. Nebolo treba. Stačilo, že si všetko uložili do pamäti.

„Len sme sa pozerali na staré noty,“ povedala Ela prirodzene.

Karol prikývol. „To je v poriadku. Staré veci niekedy prezradia viac, než sa zdá.“ Potom sa pozrel na klavír, akoby presne vedel, že pri ňom práve niečo objavili. „A niekedy treba najprv počúvať, až potom hovoriť.“

Tomáš sa mierne usmial. Bola to presne tá veta zo zošita.

„Máte tu naozaj veľa starých tajomstiev,“ poznamenal.

Školník sa len pousmial a neodpovedal hneď. Potom pomaly povedal: „Niektoré tajomstvá sa rady ukážu len tým, ktorí ich nehľadajú príliš nahlas.“

Ela si tú vetu zapamätala. Znela pokojne, ale zároveň ako ďalšia malá nápoveda.

Keď Karol odišiel, deti ešte chvíľu zostali v tichu. V miestnosti už nebolo napätie. Dvere sa normálne otvorili aj zatvorili. Nič sa nezaseklo. Žiadna záhada ich neohrozovala. Len sa pomaly skladala ďalšia časť veľkej školskej skladačky.

„Takže klub Sovy bol skutočný,“ povedala Ela potichu.

„A ich pravidlo je jasné,“ doplnil Tomáš. „Počúvať skôr, než človek povie, čo si myslí.“

Dievča prikývlo. „To sa nám ešte zíde.“

Vyšli z hudobnej miestnosti s mapou bezpečne schovanou v zápisníku a s pocitom, že sú zase o krok bližšie k pravde. Na chodbe bolo teplejšie svetlo než predtým a stará škola vyzerala opäť priateľsky. Zároveň však obaja vedeli, že ich čaká ďalšie miesto, ktoré treba preskúmať.

Dôležitý okamih

Pri knižnici sa vraj skrýva niečo nové. Možno úzky priechod. Možno tajný vstup. Možno len ďalšia stará stopa, ktorú niekto kedysi nechal pre tých správnych zvedavcov.

A tak Ela pevnejšie zovrela zápisník a Tomáš si upravil batoh na pleciach. Nepovedali veľa. Niektoré objavy si predsa vyžadujú najprv ticho. Potom už len krok za krokom pokračovali ďalej chodbou, pripravení na ďalšie tajomstvo starej školy.