Tajomstvá starej školy, časť 8: Šepot v knižnici

V starej škole bolo to ráno také ticho, až sa zdalo, že aj steny počúvajú. Ela kráčala s Tomášom chodbou do starej školskej knižnice a v ruke pevne držala svoj malý zápisník. Tomáš mal na chrbte sivý batoh a pozeral sa pred seba svojím pokojným, sústredeným pohľadom.

„Myslíš, že tu naozaj nájdeme ďalšiu stopu?“ spýtala sa potichu.

„Ak je tam znak sovy, určite,“ odvetil Tomáš. „Len musíme pozerať pozorne.“

Knižnica voňala prachom, starým papierom a drevom. Na vysokých policiach stáli knihy v presných radoch, no niektoré boli trochu nakrivo, akoby ich niekto dávno uložil len narýchlo. Svetlo sem prenikalo cez úzke okno a na podlahe kreslilo tenké prúžky.

Ela sa hneď obzrela. Medzi dvoma policami si všimla niečo zvláštne. Jeden regál stál príliš blízko pri stene. Bol akoby zasunutý, no nie celkom rovno. Medzi ním a stenou zostal len úzky otvor, ktorým prechádzal tenký lúč svetla.

„Pozri!“ zašepkala.

Tomáš sa priblížil a našpicatil uši. Aj jemu sa zdalo, že z toho miesta prichádza čosi zvláštne. Zastavili sa tesne pri polici a nahliadli do škáry. Za zasunutým regálom sa črtali malé dvierka. Boli nízke, staré a na okraji mali vyblednutý štítok.

Na štítku bola sova.

„To je ono,“ vydýchla Ela a hneď si to zapísala. „Ďalší znak sovy.“

Tomáš sklonil hlavu. „A tie dvierka… sú schované tak, aby si ich nikto hneď nevšimol.“

Chvíľu len stáli a pozerali. Ničoho sa nedotýkali, nič neposúvali. V starej knižnici bolo také ticho, že bolo počuť aj jemné šuchotanie stránok, keď sa niekde v rohu pohla záclona.

Potom sa Ela natiahla k polici. Medzi dvoma hrubými knihami niečo trčalo. Opatrne vytiahla starý zošit. Bol zaprášený, no zachovalý. Na obale mal tenkú linku a v rohu ďalšiu malú značku sovy.

„To je zošit,“ povedal Tomáš. „A nie hocijaký.“

Ela ho otvorila. Strany mäkko zašuchotali, akoby si pamätali ruky, ktoré ich kedysi obracali. Vnútri bol zoznam mien. Niektoré boli preškrtnuté, pri iných stáli drobné poznámky.

Ela prešla prstom po prvom riadku. „Tu je meno… a pri ňom je napísané: prvá úloha pri okne.“

„A tu: stretnutie po zvonení,“ doplnil Tomáš. „To vyzerá ako tajné správy.“

Zošit bol plný mien bývalých žiakov. Pri niektorých boli malé značky: sova, kruh, trojuholník alebo drobná šípka. Občas bol pri mene len krátky odkaz, napríklad „priniesť lampu“, „čakať potichu“ alebo „ísť za modrou knihou“.

„Niekto si to všetko zapisoval veľmi starostlivo,“ povedala Ela a stránku si zapamätala aj zapísala do svojho zápisníka. „A ukryl to sem naschvál.“

„Možno chcel, aby to našiel len ten, kto vie čítať stopy,“ zamyslel sa Tomáš.

Medzitým si všimli ďalšie značky na policiach. Boli to malé nálepky, niektoré už takmer odpadnuté. Jedna ukazovala na hornú poličku s knihami, ktoré mali červené chrbty. Druhá smerovala nižšie ku knihám so zelenými obalmi. Ela si najprv myslela, že ide o bežné poradie podľa písmen.

„Skúsime tú červenú poličku,“ navrhla.

Našli tam však knihy, ktoré spolu vôbec nesúviseli. Jedna bola o vtákoch, druhá o maľovaní a tretia o matematike. Nič nepôsobilo ako správna stopa.

Tomáš pokrútil hlavou. „Niečo tu nesedí. V tejto knižnici to asi nie je zoradené podľa abecedy.“

Ela sa zamračila. „Tak podľa čoho?“

Nad nimi sa rozhostilo krátke ticho. Deti sa prestali ponáhľať a začali poličky pozorovať znova. Jedna značka vyzerala ako krídlo. Druhá pripomínala pazúriky. A sova sa vracala stále znova, na štítkoch, na obaloch aj na okrajoch starých kníh.

Práve vtedy sa za ich chrbtom ozvali tiché kroky.

Bol to školník Karol. Stál vo dverách s rukami založenými za chrbtom a jeho sivé vlasy sa v mäkkom svetle zdali ešte svetlejšie. Pokojne sa na deti usmial, akoby ich tajné hľadanie nebolo nič nové.

Keď sa veci začnú meniť

„Našli ste niečo zaujímavé?“ spýtal sa.

„Zošit so zoznamom mien,“ povedala Ela a ukázala mu otvorenú stranu. „A malé dvierka za regálom.“

Karol prikývol. „Tak ste sa dostali k starej žiackej knižnici.“

Obaja sa naňho prekvapene pozreli.

„Žiackej knižnici?“ zopakoval Tomáš.

„Áno,“ odvetil Karol. „Kedysi tu bolo malé miesto len pre pár detí. Používali ho členovia klubu Sovy. Niekedy si sem chodili požičiavať knihy, inokedy si tu nechávali odkazy. Nebolo veľké, ale bolo veľmi šikovne schované.“

Ela si hneď zapísala každé slovo. „A tie knihy? Prečo sú tak zvláštne zoradené?“

Karol sa pousmial. „Podľa starého systému. Nie podľa abecedy. Triedili ich podľa farieb, značiek a symbolov. Pre nich to dávalo zmysel.“

Tomáš prešiel pohľadom po regáli. „Takže musíme nájsť správne poradie.“

„Presne tak,“ povedal školník. „A len jemne. Tieto staré knihy si zaslúžia opatrné ruky.“

Deti prikývli. Ela sa postavila k zošitu a začala si zapisovať farby chrbtov kníh, ktoré mali značku sovy. Tomáš medzitým porovnával drobné obrázky a symboly na obaloch. Boli pokojní, sústredení a navzájom sa počúvali.

„Táto s modrým chrbtom má značku kruhu,“ povedala Ela.

„A tá zelená patrí pred ňu,“ ozval sa Tomáš. „Pozri, na okraji má rovnaký znak ako štítok pri dvierkach.“

Postupne skladali správne poradie. Niekedy sa pomýlili a museli sa vrátiť o krok späť. Potom sa znovu pozreli na znak, farbu a malý obrázok, až potom knihu jemne premiestnili. Bolo to ako skladať tichú hádanku, ktorú pred mnohými rokmi pripravil niekto veľmi trpezlivý.

Keď posledná kniha zapadla na miesto, v polici sa ozvalo mäkké cvaknutie.

Ela skoro zadržala dych. „Počuješ to?“

Tomáš sa usmial. „Počujem.“

Pred nimi sa časť police pohla o kúsok do strany. Nie prudko ani strašidelne. Len dosť na to, aby sa odhalil malý skrytý mechanizmus a za ním úzky priestor. Karol odstúpil nabok a nechal deti nazrieť dnu.

„Výborne,“ povedal ticho. „Bez poškodenia, presne tak, ako má byť.“

Za posunutou policou boli malé dvierka. Stačilo ich opatrne pootočiť a otvorili sa len na šírku ruky. Za nimi nebola tmavá prázdnota, ale úzky, čistý skrytý priestor. Bol nižší než bežná miestnosť a pôsobil ako staré tiché zákutie školy.

Vo vnútri stála malá lavička. Pri nej boli úzke poličky a na jednej z nich ležalo niekoľko zviazaných zošitov. Na stene visel vyblednutý znak sovy. Vedľa neho bol už sotva čitateľný nápis: žiacka čitáreň.

„Tak toto bolo miesto klubu Sovy,“ zašepkala Ela.

Tomáš sa nahol dopredu. „A tu si asi odkladali svoje zošity.“

Karol prikývol. „Presne. Sem chodili potichu, keď nechceli byť na chodbe. Písali si úlohy, schovávali odkazy a plánovali stretnutia. Bola to ich malá tajná miestnosť.“

Ela otvorila jeden zošit. Na prvej strane bol zoznam mien bývalých žiakov. Pri menách boli drobné poznámky o tom, kto mal priniesť kriedu, kto mal strážiť dvere a kto mal pripraviť lampu. Všetko bolo čisté, stručné a veľmi poriadne.

„Toto je dôkaz, že klub Sovy naozaj existoval,“ povedal Tomáš.

Ela pomaly prevrátila ďalšiu stranu. Zrazu sa zarazila. Medzi poznámkami bol malý odkaz: stretnutie pri zvonici.

„Karol,“ povedala potichu, „tu je poznámka o ďalšom stretnutí pri zvonici.“

Školník sa na ňu pozrel s miernym úsmevom. „Áno. A táto časť ešte nie je celkom vysvetlená. Na to budeme potrebovať ešte trochu času.“

Deti si vymenili pohľad. Zistili dôležitú vec, no zároveň sa objavila nová otázka. To ich vôbec nevyplašilo. Naopak, ešte viac ich to zaujalo.

„Nezničili sme nič,“ povedala Ela s úľavou a zavrela svoj zápisník. „A všetko sme našli opatrne.“

„A spolu,“ doplnil Tomáš.

Karol spokojne prikývol. „Presne tak sa riešia dobré záhady.“

Keď sa chystali odísť, Ela sa ešte raz obzrela na policu. Medzi starými knihami zbadala malý lesklý znak sovy, ktorý tam predtým nevidela. Bol drobný, ale jasný.

Dôležitý okamih

„Pozri,“ ukázala.

Tomáš sa naklonil bližšie. „To je ďalšia stopa.“

„A vedie opäť niekam k zvonici,“ dodala Ela a stisla svoj zápisník.

V starej knižnici sa znovu rozhostilo ticho. Nebolo prázdne. Bolo plné odpovedí, ktoré už našli, aj otázok, ktoré ich ešte čakali. Keď deti odchádzali, cítili sa odvážne a pokojné zároveň. A hoci jedna záhada bola vyriešená, ďalšia už na nich potichu čakala.