Les svetielok, časť 9: Lampášik v šiške

Lili si to ráno vykročila po cestičke na okraji čarovného lesa. Na pleci jej jemne hopkala malá listová taška a v očiach mala zvedavé iskričky. Vedľa nej poletoval Svetlík. Jeho guľaté telíčko svietilo teplým zlatým svetlom, dnes trochu pokojnejším než zvyčajne.

Les bol mäkký a tichý. Ihličie pod nohami šušťalo ako jemná pesnička a medzi koreňmi rástol zelený mach. Lili sa usmievala, lebo mala rada, keď ju les niekam zavolá. A dnes ju volal naozaj. Pri cestičke sa čosi zalesklo.

„Vidíš to?“ spýtala sa potichu.

Svetlík sa vzniesol vyššie. „Vidím! Niečo malé a lesklé!“ zašvitoril.

Obaja sa sklonili k zemi. Medzi ihličím ležala veľká šiška. Bola otvorená, hnedá a pekná, no vo vnútri sa čosi trblietalo. Keď sa Lili naklonila bližšie, zbadala maličký lampášik. Nebol ani väčší než orech. Lenže nesvietil.

„Aha!“ vyhŕkla Lili. „Malý lampášik! Rozsvieť sa, prosím!“

Jemne naň fúkla, potom ho opatrne pohladkala prstom. Nič.

Svetlík sa priblížil a jeho svetlo sa na chvíľku rozžiarilo. Nadvihol obočie, akoby chcel povedať: Ešte nie.

Lili sa zamračila. „Prečo sa nerozsvieti? Veď je taký milý.“

Znovu sa pozrela na šišku. A vtedy si všimla, že je plná drobných ihličiek a maličkých kamienkov. Niektoré boli zakliesnené hlboko medzi šupinami.

„Možno je unavený,“ povedal Svetlík ticho. „Alebo mu niečo prekáža.“

Lili chcela lampášik hneď prebudiť. Natiahla ruku, no šiška bola príliš plná neporiadku. Keď sa dotkla jedného kamienka, len sa jemne pohol a zostal na mieste.

Vtom Svetlík zablikal len slabučko, slabulinko. Akoby šeptal: „Pomaly, pomaly.“

Dievčatko sa zastavilo. Počúvalo. Okolo nich zavial mäkký vánok. V korunách stromov zašumelo a niekde ďalej sa ozval vtáčik. Les sa neponáhľal. Les vedel čakať.

„Asi to nechce ísť rýchlo,“ povedala Lili a sadla si na päty. „Ale čo teraz?“

Práve vtedy sa z chodníčka ozvalo tiché cupitanie. Prišla babka Malá. Na hlave mala sivý vrkoč, na pleciach modrý pletený šál a v ruke niesla košík plný šišiek. Usmievala sa tak pokojne, až sa aj vzduch okolo nej akoby upokojil.

„Dobrý deň, deti,“ pozdravila. „Čo to tu máte za malé tajomstvo?“

Lili ukázala na šišku. „Našli sme lampášik, ale nechce svietiť.“

Babka Malá si k nej čupla. Chvíľku mlčky pozerala, potom sa usmiala ešte viac.

„Poviem vám hádanku,“ povedala mäkko. „Čo sa prebudí, keď ho umyjeme bez vody a uložíme do mäkkého lôžka?“

Lili zamyslene nakrčila nos. Svetlík si položil ručičky na líca a tiež rozmýšľal.

„Slniečko?“ tipla si Lili.

Babka Malá sa zasmiala. „Nie, ale je to blízko.“

„Kvietok?“ skúsil Svetlík.

„Ani kvietok. Je to malý lesný poklad.“

Potom babka Malá ukázala na šišku. „Najprv ju treba jemne očistiť. Pozri, medzi šupinami je veľa ihličia a kamienkov. Lampášik sa tam tlačí. Keď mu urobíme miesto, bude sa cítiť lepšie.“

„A potom sa rozsvieti?“ spýtala sa Lili.

„Keď bude pripravený, áno,“ povedala babka Malá. „Niektoré poklady sa prebúdzajú pomaly. To je v poriadku.“

Lili prikývla. Už sa necítila netrpezlivá. Skôr zvedavá. A trochu pyšná, že môže pomôcť.

Babka Malá položila košík na zem. Vedľa neho bola mäkká hrudka zeleného machu. „Najskôr očistíme, potom uložíme do bezpečia,“ povedala. „A keď treba, počkáme.“

Tak sa všetci traja pustili do práce. Lili opatrne vyberala ihličky jednu po druhej. Prstami sa pohybovala veľmi jemne, aby šišku nepichla ani nestlačila. Svetlík medzitým podsvietil tmavšie miesta, aby bolo lepšie vidieť. Jeho svetlo bolo tiché a teplé. Babka Malá vyberala drobné kamienky z otvorov šišky a kládla ich bokom, aby sa nikde nemotali.

„Tento je už vonku,“ povedala Lili.

„A tento tiež,“ šepol Svetlík.

„Výborne,“ pochválila ich babka Malá. „Keď si pomáhame, všetko sa robí ľahšie.“

O chvíľu bola šiška čistejšia. Už nevyzerala taká ťažká. V jej vnútri sa čosi maličko zablyslo, len na chvíľku, ako kvapka svetla.

Keď sa veci začnú meniť

Lili sa usmiala. „Videli ste to?“

„Áno,“ zažmurkal Svetlík. Jeho svetielko sa rozžiarilo o čosi viac.

Potom babka Malá ukázala na mäkký mach pri koreňoch stromu. „Tu bude dobré lôžko. Mäkké, tiché a bezpečné.“

Lili opatrne zdvihla šišku oboma rukami. Bola ľahšia, ako čakala. Spolu s babkou Malou ju položili do machu. Mach ju jemne objal ako perinka. Svetlík si prisadol vedľa a jeho svetlo sa odrážalo od zelených vlásočníc machu.

„Teraz?“ zašepkala Lili.

„Teraz počkáme,“ povedala babka Malá.

A tak čakali. Nie dlho, len tak akurát. Les medzitým dýchal pokojne. Vetvičky sa jemne pohupovali. V diaľke zapískal vtáčik. Všetko bolo tiché, ale nie prázdne. Bolo to ticho, ktoré hovorilo: Všetko je v poriadku.

Lili sedela vedľa machu a pozerala na šišku. Už sa neponáhľala. Zistila, že čakanie nemusí byť nudné. Niekedy je to práve ten čas, keď sa niečo dôležité pripravuje.

Zrazu sa vnútri šišky zablyslo znova. Potom ešte raz. A napokon sa malý lampášik prebudil. Najprv len slaboučkým svetielkom, potom jasnejším a teplejším. Rozlial po machu jemnú zlatú žiaru.

„Hurá!“ zvolala Lili potichu, aby ho nevystrašila.

Svetlík sa rozžiaril celý. Jeho guľaté telíčko svietilo tak jasne, až sa zdalo, že sa usmieva aj celý les.

Babka Malá spokojne prikývla. „Vidíte? Keď sa o niečo staráme pomaly a jemne, vie sa to krásne prebudiť.“

Lampášik v šiške zažmurkal svetlom ako malé dieťa, ktoré práve otvorilo oči. Jeho svit bol mäkký, pokojný a krásny.

Lili sa naklonila bližšie. V tom okamihu si všimla niečo nové. Pri machu ležala maličká natrhnutá stužka. Bola na nej drobná nota, nakreslená takmer neviditeľne.

„Čo je to?“ spýtala sa.

Babka Malá vzala stužku do prstov a pozrela na ňu s milým úsmevom. „Ach,“ povedala ticho. „To vyzerá ako kúsok stratenej lesnej piesničky.“

Lili otvorila ústa dokorán. „Piesničky sa tiež strácajú?“

„Niekedy áno,“ odvetila babka Malá. „Ale vždy vedia, kam sa vrátiť, keď ich niekto hľadá s tichým srdcom.“

Svetlík sa na stužku zadíval a jeho svetlo sa jemne zavlnilo. Akoby aj on počul malú melódiu, ktorá sa ešte len schovávala niekde medzi stromami.

Lili si stužku ani lampášik nevzala. Nechali ich tam, kde boli, v bezpečnom machu. To bolo správne miesto. Malý poklad svietil, šiška oddychovala a les sa tešil z nového svetielka.

„Dnes sme sa naučili čakať,“ povedala Lili spokojne.

„A čistiť jemne,“ dodal Svetlík.

Babka Malá sa usmiala. „A počúvať, kedy treba pomôcť a kedy len chvíľku postáť.“

Keď sa slnko sklonilo nižšie medzi konáre, pri cestičke sa v machu leskla zlatá bodka. Lili sa ešte raz pozrela na lampášik, potom na Svetlíka a nakoniec na babku Malú.

Cítila sa pokojne. A silnejšie ako ráno. Lebo zistila, že nie všetko treba vyriešiť hneď.

Stačí byť jemný. A chvíľu počkať.