Les svetielok, časť 10: Svetielko pre babku Malú

Na okraji čarovného lesa bolo podvečer vždy ticho ako v mäkkej perinke. Lili tam chodila rada, pretože pri domčeku babky Malej bolo všetko pokojné, čisté a milé. Dnes kráčala po chodníčku so Svetlíkom, ktorý sa vznášal vedľa nej a svietil jemne ako malá hviezda v medovom svetle.

Práve vtedy sa pred nimi zjavila babka Malá. Mala modrý šál, sivé vlasy zapletené do vrkoča a v rukách drobný košík s niekoľkými šiškami. Chystala sa na svoj večerný zvyk. Pred zotmením ich vždy pozbierala do košíka, aby bolo pri dome upratané a všetko na svojom mieste. Lenže zrazu sa jej košík jemne prevrhol a šišky sa rozsypali po úzkom chodníčku.

„Oj, dnes si šišky chceli spraviť prechádzku,“ povedala babka Malá pokojne a usmiala sa.

Lili sa zastavila. Jej hnedé oči sa trochu rozšírili a ruky si pritlačila k zelenému plášťu. Najprv nevedela, či má hneď priskočiť. Bola trošku nesmelá. No keď videla babkin pokojný úsmev a kotúľajúce sa šišky, v hrudi sa jej rozlialo malé odhodlanie. Urobila krok dopredu a potichu povedala: „Pomôžeme?“

„Ale áno, dievčatko,“ prikývla babka. „Tichá pomoc je najkrajšia.“

Svetlík sa zablysol trochu jasnejšie, lebo mal radosť, že sa bude pomáhať. Potom poletoval nad chodníčkom a svietil Lili pod nohy. Lenže občas sa mu to poplietlo. Namiesto šišky si všimol list. Potom kamienok. Neskôr zasa malý konárik.

„Tam je šiška!“ zvolal raz, ale ukázalo sa, že to bola len hnedá hrudka machu.

Lili sa potichu zachichotala. Nebolo to hlasno, len tak, aby sa v lese nerozplynula tichá chvíľa. Babka Malá sa usmiala ešte viac.

„Nech sa vám neponáhľa ani ruka, ani oko,“ povedala. „Jedna šiška, potom druhá. Ako kvapky dažďa do vedierka.“

A tak sa Lili zohla a zdvihla prvú šišku. Bola malá, hladká a voňala lesom. Položila ju do košíka. Neskôr našla druhú. Potom tretiu. Keď držala šišku v malej dlani, cítila sa už istejšie. Jej prsty pracovali opatrne a oči sa pozorne dívali po zemi.

Medzitým Svetlík svietil mäkko, aby bolo vidieť aj pod listy. Raz, keď sa trochu priklonil bližšie k tráve, jeho svetlo na chvíľu zahrialo jeden žltý lístok. Vyzeral ako maličké slniečko.

„Tu je ďalšia,“ povedal a ukázal na miesto pri koreni stromu.

Babka Malá prikývla. „Výborne. Vždy pomôže, keď sa pozrieme spolu.“

Košík sa pomaly plnil. Lili už nebola taká nesmelá. Každá nová šiška jej pripadala ako malý úspech. Keď ich nazbierali už veľa, babka nazrela dnu a potom sa zamyslene obzrela okolo seba.

„Ach,“ povedala ticho. „Zdá sa, že nám chýba jedno svetielko.“

Lili sa rozhliadla. Na zemi boli šišky, listy, mach aj pár drobných vetvičiek. No malé svetielko nikde nevidela. Svetlík sa vzniesol vyššie a svietil len trošku, aby nikoho nevyplašil.

„Kde sa schovalo?“ zašepkal.

Babka Malá sa usmiala svojím pokojným úsmevom. „Čo sa stratí, to sa niekedy rado schová do mäkkého miesta,“ povedala hádankovo. „Tam, kde sú listy, mach alebo šišky.“

Lili sa naklonila k zemi. Pozorne hľadala medzi listami pri koreni stromu. Všade bolo mäkko a teplo. Vôbec tam nebolo nič strašidelné. Len pokojný les, tichý chodníček a jemný večerný vzduch.

Potom sa zrazu niečo zablyslo. Iba na okamih. Malý odlesk, drobný ako bodka.

„Vidím ho!“ šepla Lili.

Svetlík prestal poletovať a priblížil sa len o kúsok. Jeho svetlo bolo jemné, nie silné. Presne také, aké sa hodilo na hľadanie strateného svetielka. Pri koreni stromu medzi hnedými listami sa naozaj schovávalo maličké svetielko. Trblietalo sa ako kvapka medu a vyzeralo trošku hanblivo.

„Aha, ty malý šibal,“ povedal Svetlík láskavo.

Lili natiahla dlaň. Svetielko sa chvíľku neodvážilo pohnúť. Potom ucítilo pokoj, ticho a jemnú ruku. Pomaličky sa presunulo na jej dlaň a rozžiarilo sa o čosi viac. Nebol to veľký jas. Bol to drobný, teplý svit, ktorý potešil oko aj srdce.

Keď sa veci začnú meniť

„Vidíte?“ povedala babka Malá. „Keď niekto pomáha bez hluku a bez náhlenia, svetielko sa ukáže rýchlejšie.“

Lili prikývla. Teraz už držala drobné svetielko celkom smelo. Cítila, aké je ľahučké. Ako pierko. Ako svit na konci dňa.

Spolu išli k malému večernému lampášiku pri babkinom domčeku. Lampášik stál na drevenom stolíku a čakal, kým sa rozsvieti. Babka Malá si len veľmi jemne odkašľala, aby nevznikol hluk, a otvorila jeho dvierka.

„Teraz,“ povedala.

Lili opatrne podala svetielko babke. V tom okamihu sa drobná žiara ešte viac rozliala po dlani a potom vklzla do lampášika. Zrazu sa celý lampášik rozžiaril teplým svetlom. Nebolo to silné svetlo. Bolo mäkké, zlatisté a veľmi príjemné.

Svetlík sa potešil tak veľmi, že jeho vlastné svetlo zohrialo celý kút okraja lesa. Na chvíľku sa zdalo, že aj listy na stromoch svietia zvnútra.

„To je krásne,“ vydýchla Lili.

„Je,“ súhlasila babka. „A pomohli ste mi obaja.“

Keď babka postavila košík na svoje miesto, Lili si na jeho boku všimla niečo nové. Zablyslo sa tam niečo drobné, tvarom ako list. Nie veľký list, len maličký znak, tenký a lesklý. Lili sa sklonila bližšie.

„Babka, čo je to?“ spýtala sa.

Babka Malá sa pozrela na košík a potom na ňu. Jej oči boli teplé a pokojné.

„Niektoré znaky sa ukážu vtedy,“ povedala ticho, „keď je pomoc jemná, dobrá a tichá.“

Lili znova pozrela na ten malý listový znak. Nevedela, odkiaľ sa vzal. No cítila, že je to niečo pekné. Niečo, čo si les pamätá.

Potom sa babka usmiala, zdvihla ruku a zamávala im na rozlúčku. Lampášik svietil vedľa nej ako malé domáce slniečko. Lili si pritiahla svoj listový batôžtek a spolu so Svetlíkom sa vybrali chodníčkom späť domov.

Cestou už nehovorili veľa. Nebolo treba. Lili kráčala pokojne a v srdci mala hrejivý pocit. Bola hrdá, že pomohla, aj keď sa najprv hanbila. Svetlík letel vedľa nej a jeho žiarivé telíčko svietilo teplejšie než predtým.

A niekde za ich chrbtom zostal na košíku babky Malej malý listový znak. Tichý. Lesklý. Ako sľub, že v lese svetielok čaká ešte ďalšia jemná záhada.