Strážcovia malých zázrakov, časť 6: Chodba, ktorá sa tvárila inak

Po poslednom zvonení zostala chodba na treťom poschodí skoro prázdna. Zo schodiska bolo počuť len klopkanie niečích topánok a z otvoreného okna voňal mokrý chodník po daždi.

Sára si pevnejšie pritlačila tajný zošit k modrému svetru. Od minulej výpravy ho nosila opatrnejšie než desiatu. Vedeli totiž, že pán Tieňo sa o zošit zaujíma.

„Mali by sme ísť spolu,“ povedal Tobi a upravil si okuliare.

„Veď ideme spolu,“ odvetil Leo. Zelený ruksak mu poskakoval na chrbte. „A ak sa objaví nejaký problém, pozriem cez stenu a hotovo.“

Ema sa zachichotala. „Len aby si sa pri tom netváril ako detektív z televízie.“

Leo otvoril ústa, že niečo povie, no práve vtedy si všetci všimli tabuľku vedľa dverí. Ešte pred chvíľou na nej bolo napísané 3.B. Teraz na nej stálo 8.K.

Sára žmurkla. Písmená sa zase zmenili.

„To nie je naša trieda,“ zašepkala.

Dvere oproti nim boli tiež iné. Mali žltú kľučku, hoci všetky kľučky na ich poschodí bývali strieborné. Keď sa na ne Leo zadíval, žltá farba pomaly zmizla.

„Chodba sa hrá na niečo, čím nie je,“ povedala Ema.

„Alebo sa s nami hrá niekto,“ doplnil Tobi tichšie.

Všetci si spomenuli na mäkký fialový kabát pána Tieňa a na jeho zvláštny úsmev. Nebol to úsmev, ktorý by kričal: Pozor! Skôr taký, ktorý nútil človeka pochybovať, či si náhodou nezabudol obuť topánky.

Vydali sa dopredu vedľa seba. Po troch krokoch sa však chodba čudne zúžila. Steny sa netriasli ani nepraskali. Len sa akosi posunuli, takže medzi skrinkami vznikli štyri úzke cestičky.

„Držme sa spolu,“ stihla povedať Sára.

Zrazu sa medzi nimi natiahli dvere. Tobi ostal pri blikajúcej nástenke, Ema pri skrinkách, Leo pri dverách s obrázkom smiešneho klobúka a Sára pri starej lavičke. Všetci sa ešte videli, ale každý stál na vlastnom krátkom kúsku chodby.

„To je hlúpy trik!“ zavolal Leo.

Jeho hlas sa vrátil od steny ako šepot: Hlúpy trik… hlúpy trik…

Pri Sáre niečo cinklo. Pod lavičkou ležal malý kľúčik, celý zaprášený. Dievča ho zdvihlo, no nič sa nestalo. Potom si všimla dvere pred sebou. Za matným sklom sa črtali lavice. Vyzeralo to ako ich trieda, ale na každej lavici sedela Sára s červenými ušami.

„Zase si ukázala zlý smer!“ ozvalo sa z dverí.

Dievča stislo kľúčik tak silno, až ju zaboleli prsty. Čo ak by sa to naozaj stalo? Čo ak by kamarátov zaviedla niekam, odkiaľ sa nedá vrátiť?

Medzitým Leo nakukol na dvere s klobúkom. Z druhej strany zaznel smiech. Za sklom stáli akoby všetci žiaci zo školy a ukazovali naňho.

„Pozrite, pán Všetko-Viem!“ posmieval sa tenký hlas.

Chlapec cítil, ako mu horia líca. Najradšej by otvoril dvere a ukázal im, že sa nikomu nepredvádza. Lenže to by presne vyzeralo, ako keby sa predvádzal.

Ema si sadla na päty pri skrinke. Na kovových dvierkach sa objavil obrázok nakreslený jej vlastnou ceruzkou: krivá mačka, príliš veľká šípka a škvrna, ktorá mala byť asi slnkom.

„Poplietla si to,“ zamrmlal obrázok jej hlasom. „Ako vždy.“

„Nie vždy,“ ohradila sa Ema, ale jej hlas znel maličko.

Tobi zbadal pri sebe rozmazaný tieň. Kĺzal sa po stene, hoci svetlo nad nimi svietilo pokojne. Tieň sa natiahol smerom k Eme.

„Nechaj ju!“ vyhŕkol Tobi a postavil sa pred kamarátku.

Ruky mu zrazu zateplali. Prsty mal pevné a silné, akoby dokázali zdvihnúť celú skrinku. Lenže chlapec ich nezdvihol. Roztiahol ramená pred Emou a zostal stáť.

Tieň sa zastavil pri jeho teniskách, zavlnil sa ako para z čajníka a odplazil sa späť.

„Tobi?“ zavolala Ema.

„Som tu,“ odpovedal. „Nevojde k tebe.“

Sára sa zahľadela na kľúčik vo svojej dlani. Nepotrebovala dokázať, že sa nikdy nepomýli. Potrebovala nájsť kamarátov.

„Chcem im pomôcť,“ povedala potichu. „Naozaj.“

Kľúčik sa rozžiaril mäkkým zlatým svetlom. Nebolo ostré ako baterka. Skôr pripomínalo drobnú hviezdu, ktorá sa rozhodla bývať v dlani. Svetielko ukázalo tenkú čiaru po podlahe. Viedla späť k ohybu chodby.

Keď sa veci začnú meniť

„Vidím cestu!“ zavolala Sára. „Ale musíme sa stretnúť pri starej stene!“

Leo sa postavil bližšie k svojim dverám. Tentoraz sa nenapriamil ako hrdina z filmu. Len sa trikrát zhlboka nadýchol.

Prvý nádych.

Druhý nádych.

Tretí nádych.

Na krátku chvíľu videl cez dvere. Za nimi nebola trieda plná smejúcich sa detí. Bol tam sklad s nakopenými stoličkami, mopom a krabicou na staré zošity.

„Je to len sklad!“ zvolal. „Tie dvere klamú!“

Ema vytiahla z peračníka modrú ceruzku a kúsok papiera. Ruka sa jej trochu triasla. Najprv chcela nakresliť obrovský most, potom lietajúci koberec a napokon dokonca robota so štyrmi rukami.

„Nie,“ povedala si. „Malé a užitočné.“

Nakreslila jednoduchý smerovník: paličku, šípku doprava a maličkú hviezdičku. Pod obrázok dopísala: K kamarátom.

Papier sa jemne nafúkol. O chvíľu stál na podlahe malý skutočný smerovník, veľký asi ako školská fľaša na vodu. Šípka sa otočila k ohybu chodby.

Dvere medzi deťmi zašuchotali. Niektoré sa odsunuli, iné sa premenili na obyčajné steny. Tobi šiel prvý pri Eme, no neťahal ju. Len kráčal tak blízko, aby vedela, že je pri nej.

Napokon sa všetci štyria stretli pri starej stene, kde opadával kúsok béžovej farby. Na chvíľu bolo ticho.

„Mne sa nepáčilo, čo som videl,“ priznal Leo a pošúchal si kučeravé vlasy. „Bál som sa, že sa mi budú smiať.“

Sára pozrela na žiariaci kľúčik. „Ja som sa bála, že vás zavedem zle.“

„Ja som sa hanbila za svoje kresby,“ povedala Ema. „Niekedy sú fakt krivé.“

Tobi sklopil oči ku svojim rukám, ktoré už boli zase obyčajné. „A ja som sa bál, že nestihnem niekomu pomôcť.“

Keď posledné slová dozneli, blikajúce svetlá nad nimi prestali poblikávať. Chodba sa nerozšírila ani nezažiarila veľkou mágiou. Iba sa prestala tváriť inak.

Zo starej steny sa ozvalo tiché kovové cinknutie. Pod olupujúcou sa farbou sa ukázala malá mosadzná tabuľka. Bola zašlá, no v jej strede sa leskol znak: štyri drobné hviezdy okolo otvorenej dlane.

„To vyzerá ako náš klub,“ zašepkala Ema.

Pod znakom boli vyryté slová: Klub malých zázrakov. A pod nimi stálo meno, napísané ozdobnými, trochu vyblednutými písmenami.

ELIÁŠ VELÍN.

„Kto je Eliáš Velín?“ spýtal sa Tobi.

Nikto nevedel odpovedať.

Práve vtedy sa na konci chodby objavili dvojité dvere. Sárin kľúčik zablikal a svetlo sa natiahlo priamo k nim.

V skle vedľa dverí sa mihol fialový odraz. Vysoká postava v kabáte sa usmiala, no keď Tobi spravil krok k Eme, odraz sa rozplynul.

„Späť,“ zašepkal akýsi hlas. „Za dverami môže byť chyba.“

Sára sa nadýchla. „Možno. Ale nepôjdeme tam sami.“

Kľúčik ukázal svetlo, Leo si pripravil svoje tri nádychy a Ema podržala malý smerovník. Tobi stál pri nej ako pokojná stráž.

Leo sa trikrát nadýchol a pozrel cez dvojité dvere. „Za nimi je koniec chodby,“ povedal. „Skutočný. A tá tabuľka pokračuje aj tam.“

Ema nakreslila ešte maličkú hviezdu s čiarou pod ňou. Prilepila sa nad správne dvere a na pár okamihov sa zmenila na jasnú značku.

Potom deti otvorili dvere spoločne.

Za nimi bolo svetlejšie miesto pri vysokom okne. Na stene visela väčšia verzia starej značky. Pod ňou sa v prachu črtalo niekoľko ďalších mien, no prečítať sa dalo iba jedno: Eliáš Velín.

Sára si všimla, že jej svetlo už nesvieti silno. Stačilo mu, že našlo cestu. Leo sa netváril dôležito, hoci odhalil pravdu za dverami. Ema si opatrne vložila ceruzku späť do peračníka a Tobi sa usmial, keď zistil, že na pomoc neprišiel neskoro.

Neskôr si sadli do tichého kúta pri schodisku. Sára otvorila tajný zošit na čistej strane. Všetci sa nad papierom naklonili.

„Napíšeme to spolu?“ spýtala sa.

Do zošita potom pribudlo nové pravidlo: Strach sa zmenší, keď ho pomenujeme nahlas a podelíme sa oň s kamarátmi.

Keď Sára dopísala poslednú bodku, z konca chodby zaznelo slabé cinknutie. Stará značka sa na okamih rozžiarila. Meno Eliáš Velín zablikalo zlatým svetlom a zasa pohaslo.

Dôležitý okamih

Štyria Strážcovia malých zázrakov sa na seba pozreli. Chodba už bola obyčajná. No neznáme meno v nej zostalo ako malý kľúčik k ďalšiemu tajomstvu.