Medzi nami, časť 7: Skupinový projekt

Keď pani učiteľka položila na stôl farebnú krabicu s kartónmi, polovica 8.B prestala šušťať zošitmi. Druhá polovica sa ešte stále tvárila, že sa jej to netýka.

„Máme pred sebou projekt na niekoľko dní,“ povedala a na tabuľu napísala veľkými písmenami: MESTO, V KTOROM SA DÁ ŽIŤ. „Budete pracovať v štvorčlenných skupinách. Každá skupina navrhne časť mesta a pripraví krátku prezentáciu. Nejde len o pekné obrázky. Zaujíma ma, ako ste sa dohodli a ako rozdelíte prácu.“

V triede to zašumelo.

„To znamená, že budeme aj normálne pracovať?“ ozval sa Filip zo zadnej lavice.

Niekoľkí sa zasmiali. Pani učiteľka sa naňho pozrela ponad okuliare.

„Predstav si to.“

Filip si položil ruku na hruď. „Ťažký deň pre umenie.“

Nela si otvorila zápisník, ten so samolepkou malého satelitu na obale. Medzi poznámky z matematiky napísala: Skupiny sa tvária ako náhoda, ale nikdy nie sú úplne náhoda.

Okolo nej sa už začali presúvať stoličky. Niekto potichu volal na kamarátku cez dve lavice, niekto sa tváril, že mu je jedno, s kým bude, hoci sa pritom pozeral len na jednu konkrétnu partiu. Adam si prehodil čierny batoh z jedného pleca na druhé a sledoval triedu, akoby si v hlave rátal možnosti.

Pani učiteľka však zdvihla ruku skôr, než sa trieda stihla rozdeliť sama.

„Skupiny určím ja. Aspoň raz nebudete bojovať o to, kto s kým sedí.“

Zadné lavice zareagovali nespokojným povzdychom. Kaja sa narovnala a potichu povedala: „To bude zaujímavé.“

Potom učiteľka čítala mená. Keď zaznelo Nelino, nasledovalo Kajino, Filipovo a Adamovo, všetci štyria sa na seba na chvíľu pozreli.

Nebolo to zlé zloženie. Aspoň tak to navonok vyzeralo.

Kaja si hneď prisunula stoličku bližšie k Nelinmu stolu. „Dobre. To dáme. Mestský park, doprava, nejaké bývanie… môžeme mať fakt dobrú prezentáciu.“

„A ja budem morálnou podporou,“ dodal Filip.

„To sa dá známkovať?“ spýtal sa Adam.

„Ak to spravíš presvedčivo, možno áno,“ usmial sa Filip.

Nela sa usmiala tiež, len trochu. Už v tej chvíli však cítila, ako sa veci rozbiehajú rýchlejšie, než stíha premýšľať.

Kaja vytiahla čistý papier. „Takže ja navrhnem celé mesto. Nela, ty vieš robiť tie pekné veci v prezentáciách, nie? Mohla by si spraviť slajdy. Filip nájde obrázky a Adam…“

Na okamih sa odmlčala.

„Adam môže vymyslieť dopravu,“ dokončila. „Lebo prišiel z iného mesta, tak bude mať porovnanie.“

Adam pokrčil plecami. „Môžem.“

„Super,“ povedala Kaja rýchlo. „A zdroje si nejako rozdelíme cestou.“

Nela sa pozrela na papier. Slajdy. Zdroje. Možno aj poskladanie celej prezentácie, ak sa ostatní pošlú len obrázky a nápady. Chcela povedať, že by si mali presne určiť, kto čo urobí. Lenže Kaja už písala nadpis a Filip vedľa nej kreslil malý mrak s nápisom Mesto bez pondelkov.

„To tam nedáme,“ povedala Kaja.

„Ešte nevieš. Môže to byť hlavná myšlienka.“

Nela zavrela zápisník. Možno sa to vyjasní neskôr, pomyslela si.

Po vyučovaní vznikla skupina v triednom chate. Názov vymyslel Filip: Urbanisti 8.B, ale normálni. Kaja ho po minúte zmenila na Projekt – mesto.

Nela ležala večer na posteli s mobilom nad tvárou. Vedľa nej svietila stolná lampa a na koberci zostala otvorená taška, z ktorej trčal roh zošita.

Kaja: Ja zajtra donesiem návrh, ako by to mohlo vyzerať.

Filip: Ja donesiem energiu a možno aj obrázky.

Kaja: Nie možno. Obrázky.

Filip: Dobre, dobre. Obrázky. Aspoň päť. Nech sa naše mesto nehanbí.

Adam: Pozriem dopravu.

Kaja: A Nela spraví kostru prezentácie? Aby sme mali kam dávať veci.

Nele zostal palec nad klávesnicou. Napísala: Môžem, ale potom by bolo dobré, keby ste mi poslali všetko do stredy.

Prečítala si vetu trikrát. Znela jej príliš prísne. Alebo príliš ako od dospelej. Vymazala ju.

Namiesto toho poslala: Dobre.

O pár sekúnd pribudlo pod správou Kajino srdiečko. Filip poslal palec hore. Adam nič.

Keď sa veci začnú meniť

V hlavnom triednom chate medzitým niekto napísal, že skupina pri okne sa už háda o tému. Niekto iný poslal fotku troch spolužiakov, ktorí sedeli v knižnici nad papiermi. Pod ňou sa objavila správa: My už máme polku hotovú.

Nela si predstavila, ako všetci sledujú, kto je pozadu. Nie priamo. Nikto nenapísal: Vy nič nerobíte. Stačilo však pár správ, fotka a čas odoslania.

Otvorila znova skupinový chat. Chcela napísať, že kostra prezentácie nie je len pár prázdnych slajdov. Že ak ju bude robiť sama, potrebuje vedieť, čo má vlastne skladať. Nakoniec mobil položila displejom dolu.

Na druhý deň sa mali stretnúť po škole v knižnici. Kaja prišla prvá, s papiermi založenými v priesvitnej fólii. Mala nakreslený pôdorys mesta: park, bytovky, cyklotrasy, malé námestie a dokonca aj komunitné centrum.

„Pozrite,“ povedala spokojne. „Toto je centrum. Sem dáme park, lebo nechcem, aby bol niekde medzi panelákmi ako zabudnutý kvetináč. A tu budú obchody. Žiadne obrovské nákupné centrum, to je nudné.“

„A kam dáme stánok s hranolkami?“ spýtal sa Filip, keď si sadol oproti nej.

„Filip.“

„Dobre, dobre. Beriem to vážne. Možno len malý stánok.“

Adam prišiel o pár minút neskôr. Sadol si bokom a vytiahol mobil. „Našiel som mapu cyklotrás z môjho starého mesta. Sú tam celkom dobré nápady.“

„Výborne,“ prikývla Kaja. „Takže dopravu máš ty. Filip obrázky a nejaké zaujímavosti. Nela spraví prezentáciu. Ja pripravím, čo budeme hovoriť.“

„A zdroje?“ spýtala sa Nela skôr, než si to stihla rozmyslieť.

Všetci traja sa na ňu pozreli.

Nebolo to nepríjemné dlho. Len sekundu. Aj tak mala pocit, že sa jej tvár zohriala.

„No… každý si dá svoje, nie?“ povedal Filip.

„Lenže keď mi pošlete obrázok bez ničoho, nebudem vedieť, odkiaľ je ani kam ho dať,“ vysvetlila tichšie. „A keď mám robiť celú prezentáciu, potrebujem mať jasné, čo tam bude.“

Kaja sa oprela o stoličku. „Veď to nejako poskladáme. Máme ešte čas.“

„Máme dva dni,“ povedala Nela.

„Dva dni sú večnosť,“ vyhlásil Filip.

Adam sa pozrel z mobilu na stôl. „Asi by sme si to mohli napísať presne.“

Kaja si povzdychla, nie nahnevane, skôr netrpezlivo. „Dobre. Tak presne. Ja: návrh mesta a text, čo budeme hovoriť. Adam: doprava. Filip: obrázky. Nela: slajdy. Hotovo?“

Nela sa zahľadela na papier. Nebolo hotovo. Stále tam chýbalo, kto dá dokopy zdroje, kto skontroluje text, kto rozhodne, čo sa vôbec dostane do prezentácie. Napriek tomu prikývla.

Cestou domov ju hnevalo hlavne to, že prikývla. Nie Kaja. Nie Filipov úsmev. Nie Adamovo tiché „asi“. Ona sama.

V stredu poobede sa skupinový chat znova rozsvietil.

Kaja: Posielam návrh. Potrebujem, aby ste mi do večera poslali veci.

Priložila fotku svojho papierového plánu. Vyzeral dobre. Dokonca veľmi dobre.

Filip: Ja mám tri obrázky a jeden obrázok mačky pri fontáne. Neviem, či sa to ráta.

Kaja: Neráta.

Filip: Mesto bez mačky nie je mesto.

Adam: Mám dopravu, ale ešte to musím prepísať.

Kaja: Do kedy?

Adam: Večer asi.

O chvíľu pribudla správa od Kaje: Nela, máš už tie slajdy?

Nela sa na displej pozerala tak dlho, až obrazovka stmavla. Nemala. Mala otvorenú prázdnu prezentáciu s názvom Naše mesto. Pod ním svietil kurzor. Všetko ostatné bolo v správach, vo fotkách, v neurčitých sľuboch.

Napísala: Čakám na podklady.

Kaja odpísala takmer hneď: Veď ich posielame.

Filip: Technicky vzaté, všetci niečo máme. To je pokrok.

Kaja: Toto nie je vtipné.

Filip: Dobre, prepáč.

V hlavnom triednom chate niekto poslal otázku, či už ostatní majú prezentácie. Začali sa objavovať odpovede: My áno. My skoro. My máme aspoň tému. Potom niekto označil Filipa.

Filip: Náš tím tvorí pod tlakom. Tak vznikajú diamanty.

Nela cítila, ako sa jej stiahne žalúdok. Nebola to veľká hanba. Nikto ich priamo nevysmial. Len zrazu vedela, že ich skupina je viditeľná. Že ich malé meškanie sa dá poslať ďalej jedným vtipom.

Dôležitý okamih

Nasledujúce ráno sa stretli pred prvou hodinou pri voľnom stole na chodbe. Kaja položila na stôl vytlačený plán trochu prudšie, než chcela.

„Tak čo máme?“ spýtala sa.

Filip vytiahol mobil. „Obrázky. Sedem. Dve som fakt vybral podľa témy.“

„A ostatné?“

„Jedna je mačka.“

Kaja zavrela oči. Adam jej podal papier s dopravou. Bol krátky, ale uprataný. Cyklochodníky, autobusové zastávky, pešia zóna. Nela si ho prečítala a vedela, že sa to dá použiť.

„Toto je dobré,“ povedala Adamovi.

Chlapec len prikývol. „Mohol som spraviť viac. Nevedel som, či to chceš do slajdov alebo len ako poznámky.“

Práve vtedy Kaja pozrela na Nelin notebook. „Tak to tam dajme. Nela, ty už to môžeš poskladať, nie?“

Niečo v nej sa zastavilo.

Doteraz čakala, že Kaja si všimne, koľko toho na ňu zostáva. Čakala, že Filip sa sám prestane skrývať za vtipy. Čakala, že Adam povie viac než jednu opatrnú vetu. Lenže všetci čakali na niečo iné.

Nela položila dlane na okraj notebooku.

„Takto nie,“ povedala.

Nebolo to hlasné. Napriek tomu Filip prestal listovať v mobile. Kaja sa zamračila a Adam zdvihol pohľad.

Nela prehltla. „Nechcem robiť prezentáciu sama z toho, čo mi pošlete na poslednú chvíľu. To nie je rozdelená práca. Ja potom musím vybrať, prepísať, poskladať a ešte zistiť, čo kam patrí.“

Na chodbe niekto prešiel okolo a hlasno sa zasmial. Ich stôl však zostal na chvíľu úplne tichý.

„Ja som nepovedala, že to máš robiť sama,“ odvetila Kaja. Jej hlas znel ostro, no hneď potom sa pozrela na papier pred sebou. „Len som chcela, aby sme sa pohli.“

„Ja viem,“ povedala Nela. „Len sa pohýname tak, že niektorí stoja a niekto beží.“

Filip sklopil mobil. Tentoraz sa neusmial. „Dobre. To je asi aj o mne. Tie obrázky som mohol vybrať normálne včera, nie posielať mačku do fontány.“

„Tá mačka bola celkom dobrá,“ zamrmlal Adam.

Filip sa naňho pozrel. „Ďakujem za podporu, ale teraz mi nepomáhaš.“

Kaja si prešla rukou po krátkych vlasoch. „Fajn. Spravíme to inak. Každý teraz vyberie jednu časť priamo do prezentácie. Nela nebude len skladať všetko po nás. Ja dám plán mesta a hovorený text. Adam dopravu. Filip obrázky a… čo ešte?“

„Zdroje,“ povedala Nela.

„Áno. Zdroje,“ prikývla Kaja. „A ty spravíš úvod a záver. Ale ak budeš potrebovať s niečím pomôcť, napíš normálne. Nie iba ,dobre‘.“

Tá posledná veta ju trochu pichla. Nebola vyslovená zle. Skôr pravdivo.

„Dobre,“ povedala Nela automaticky, potom sa opravila. „Myslím… napíšem.“

Tentoraz sa Filip pousmial, ale iba krátko. „To znie sľubne. A ja pošlem zdroje skôr, než ich bude musieť hľadať archeológ.“

Práca potom nebola zázračne ľahká. Kaja dvakrát chcela zmeniť celý plán, lebo sa jej zdalo, že park je príliš malý. Filip poslal jeden obrázok bez názvu stránky a musel ho hľadať znova. Adam dlho mlčal, kým napokon sám dopísal, že pri škole by mohlo byť viac stojanov na bicykle.

Nela však už nenechala veci visieť vo vzduchu. Keď niečo nebolo jasné, spýtala sa. Keď chýbal text, označila v chate meno človeka, ktorý ho mal doplniť. Ruky sa jej pri tom netriasli menej než predtým, len už nečakala, kým to prejde samo.

Večer mali prezentáciu hotovú. Nebola dokonalá. Na jednom slajde zostala trochu nakrivo fotografia stromov a Filipova mačka sa napokon objavila malá v rohu pri návrhu parku. Kaja nad tým pretočila očami, ale nechala ju tam.

V skupinovom chate sa naposledy objavila správa od Adama: Vyzerá to dobre.

Potom Filip napísal: Úprimne, vyzerá to až podozrivo dobre na ľudí, čo sa ráno skoro pohádali.

Kaja odpovedala: Skoro nie je pohádali.

Po chvíli pridala: A díky, že ste to dokončili.

Nela sa na správu zadívala. Nebolo to ospravedlnenie. Nebola to ani veľká dohoda, ktorá by všetko napravila. Aj tak jej to stačilo na to, aby sa jej ramená trochu uvoľnili.

Čo sa ukáže neskôr

Pred spaním otvorila zápisník. Na čistú stranu nepísala dlho. Atrament sa jej na okamih zastavil pri hrote pera, akoby aj veta potrebovala nabrať odvahu.

Napokon napísala: Ticho v skupine tiež niečo hovorí.