Medzi nami, časť 8: Prvé pozvanie

V pondelok večer sa v triednom chate 8.B objavila správa od Zuzky, ktorá mala na starosti plagáty.

„Pripomínam: v piatok je školský večer talentov. Kto pomáha pri stánkoch, nech príde o štvrtej. Kto sa chce len pozerať, môže prísť normálne o šiestej.“

Pod správou sa najprv ukázalo jedno srdiečko. Potom palec hore. O chvíľu Kaja napísala: „A kto ide s kým? To je predsa najdôležitejšia organizačná otázka.“

Nasledovali tri smejúce sa emoji, jedna odpoveď od niekoho z béčky a potom krátke ticho. To ticho netrvalo ani minútu, ale Filip sa naň pozeral, akoby malo vlastnú váhu.

Sedel na posteli v športovej bunde, ktorú si po tréningu ešte nestihol vyzliecť. Vedľa neho ležala taška, z ktorej trčal zošit z fyziky. Mobil držal tak blízko pri tvári, že mu svetlo displeja svietilo do očí.

Kaja zasa napísala: „Ja idem s hranolkami. Najstabilnejší vzťah v mojom živote.“

Chat sa znovu rozbehol. Niekto poslal gif s tancujúcim zemiakom. Adam reagoval iba palcom hore, čo pri ňom mohlo znamenať čokoľvek od veľkého súhlasu po to, že už nechcel písať.

Filip otvoril súkromný chat s Nelou.

Napísal: „Ideš v piatok na talenty?“

Chvíľu si vetu čítal. Potom ju vymazal.

„Nechceš ísť v piatok na školský večer?“

Aj to vymazal. Zrazu to znelo, akoby jej ponúkal lístok na niečo vážne. Pritom šlo len o školské podujatie v telocvični, kde bude hrať deviatacká kapela, v bufete sa budú predávať koláče a učitelia budú stáť pri dverách, aby nikto nevyšiel von bez bundy.

Lenže Nela tam mala byť.

Pri nej sa Filipovi nikdy nechcelo hovoriť príliš nahlas. Nemusel vymýšľať vtip, aby sa okolo neho stále niečo dialo. Stačilo, že sedela vedľa neho pri skupinovej práci alebo že mu po hodine podala zabudnuté pero. Bolo to obyčajné. A práve preto ho to trochu mýlilo.

Napokon napísal: „Ahoj. Ideš v piatok na talenty? Ak chceš, mohli by sme ísť spolu. Teda akože prísť spolu. Ak už s niekým nejdeš.“

Prst držal nad šípkou na odoslanie.

V triednom chate sa objavila ďalšia správa.

„Filip, ty tam budeš určite pri vchode rozdávať autogramy,“ napísal ktosi.

Chalan sa skoro usmial, no nezasmial sa. Namiesto toho správu Nele odoslal. Mobil položil na posteľ displejom dole, akoby sa tým dalo zastaviť všetko, čo sa po odoslaní mohlo stať.

Ráno prišiel do školy skôr než zvyčajne. Na chodbe bolo cítiť mokré bundy a sladký čaj z automatu. Pred triedou sa tlačilo pár ôsmakov, ktorí sa porovnávali, komu viac premokli tenisky.

Nela stála pri skrinke s otvoreným zošitom v rukách. Dlhé hnedé vlasy mala prehodené cez jedno plece a na rukáve mikiny jej ostala malá mokrá škvrna od dažďa. Keď si ho všimla, na okamih sa usmiala.

Filip si vtedy uvedomil, že večer nepozeral na mobil preto, lebo by čakal odpoveď. Čakal na toto ráno.

„Ahoj,“ povedal.

„Ahoj,“ odvetila Nela. „Napísala som ti.“

„Videl som.“

To bola hlúpa odpoveď. Samozrejme, že videl. Jej správa mu svietila na displeji skoro do polnoci.

„Takže…“ začal a opravil si popruh na batohu. „Myslel som to normálne. Že by sme tam proste šli spolu. Keď chceš.“

Nela sa pozrela na otvorený zošit, hoci v ňom očividne nič nehľadala. „A čo znamená normálne?“

Filip sa nadýchol, ale popri nich práve prešla Kaja s Adamom. Kaja sa na nich pozrela, potom na Filipov mobil v ruke, a jej obočie sa zdvihlo presne tým spôsobom, ktorý znamenal, že si niečo všimla.

„Dobré ráno, tajomní ľudia,“ zahlásila. „Nela, máme matiku. Ak ju dnes prežijeme, večer talentov bude hračka.“

Adam sa len krátko usmial a pokračoval ďalej. Kaja už bola pri dverách, keď sa ešte raz obzrela.

Nela si pritiahla zošit k hrudi. „Napíšem ti potom, dobre?“

Keď sa veci začnú meniť

„Jasné,“ povedal Filip príliš rýchlo. „Úplne v pohode.“

Keď vošla do triedy, zostal chvíľu pri skrinke sám. Tváril sa, že hľadá niečo vo vrecku bundy, hoci presne vedel, že tam má iba žuvačky a kľúče.

Na prvej hodine si Nela otvorila zápisník, ktorý bol zvonka polepený nálepkami. Medzi nimi bol malý modrý mesiac, pes s okuliarmi a slovo POHODA, z ktorého sa už odlepovalo písmeno O.

Učiteľka vysvetľovala niečo o vetných členoch. Nela si robila poznámky, ale na okraji stránky sa jej namiesto príkladov objavili dve krátke vety.

Pozval ma, lebo nechce ísť sám.

Pozval ma, lebo nechce ísť so mnou len tak ako priatelia.

Pozerala na ne tak dlho, až sa jej písmená začali zlievať. Potom dopísala otáznik za obe možnosti.

Nebolo jej nepríjemné, že ju pozval. To vedela. Nepríjemné bolo, že keď si predstavila piatok, raz sa jej chcelo usmiať a o chvíľu najradšej zmiznúť za niečí chrbát. Čo ak si Filip myslí niečo iné? Čo ak si ona myslí niečo iné? A čo ak sa na nich bude pozerať celá trieda, aj keď to nikto nepovie nahlas?

Pri prestávke si Kaja prisadla k jej lavici bez opýtania.

„Tak?“ povedala potichu.

Nela zavrela zápisník. „Tak čo?“

„Prosím ťa. Filip na chodbe vyzeral, akoby mu niekto povedal, že písomka bude ústne.“

„Len sa ma niečo pýtal.“

„Aha.“ Kaja sa natiahla po Nelinom pere. „A tá vec, na ktorú sa pýtal, mala náhodou termín v piatok o šiestej?“

Nela jej pero vzala späť. „Kaja.“

„Dobre, dobre. Nič nehovorím.“ Kamarátka sa uškrnula, ale tentoraz nie úplne posmešne. „Len… ak chceš ísť, tak choď. A ak nechceš, tak nechoď. Nemusíš z toho robiť maturitu.“

To sa ľahko povie, pomyslela si Nela. Nahlas však povedala iba: „Ja z toho nerobím maturitu.“

Práve vtedy zavibroval mobil, ktorý mala položený v lavici pod zošitom. V triednom chate pribudla nová správa.

Kaja, sediaca rovno pred ňou, si ju prečítala tiež.

„No nie,“ vydýchla.

Správu poslal Patrik: „Tak kto už má dvojicu na piatok? Nech viem, komu nemám kaziť romantickú atmosféru pri automate.“

Pod tým sa rýchlo objavili reakcie. Smiech. Oči. Srdce. Niekto napísal: „Niektorí ľudia sú dnes podozrivo ticho.“

Filipov mobil o niekoľko lavíc ďalej zavibroval tiež. Chalan sa na displej pozrel a jeho úsmev, ktorý práve venoval Adamovi, sa trochu zasekol.

Kaja potichu zamrmlala: „Patrik je fakt talent. Na večere talentov by mohol vystupovať v kategórii zbytočné poznámky.“

Nela nič nepovedala. Zrazu mala pocit, že jej odpoveď Filipovi už nie je len odpoveď. Že ju budú vidieť aj ľudia, ktorým do nej vôbec nič nie je.

O chvíľu napísala do súkromného chatu: „Prepáč, že som ráno neodpovedala normálne.“

Tri bodky sa objavili skoro hneď.

„V pohode,“ prišla odpoveď. „Aj ja som sa nepýtal normálne.“

Nela sa na to zadívala. Chcela napísať, že to nebola jeho chyba. Potom chcela napísať, že možno ani ona nevie, čo chce. Nakoniec mobil zamkla a položila ho displejom dole.

Ticho v chate bývalo niekedy horšie než veľa správ. Tentoraz však bolo ticho aj v nej.

Po poslednej hodine sa trieda vyvalila na chodbu. Niekto sa ponáhľal na autobus, niekto riešil zabudnutú mikinu a Kaja pri dverách hlasno presviedčala Adama, že dobrovoľná pomoc pri predaji koláčov sa ráta ako záslužný čin.

Nela si pomaly ukladala veci do tašky. Čakala, kým sa trieda trochu vyprázdni, no zároveň nevedela, na čo vlastne čaká.

Keď vyšla von, Filip stál pri okne na konci chodby. Za sklom bolo sivé popoludnie a na mokrom asfalte pred školou sa leskli svetlá áut. Chalan sa opieral o parapet a vyzeral, akoby tam bol náhodou. Lenže tašku mal stále na pleci a ešte neodišiel.

„Ahoj,“ povedala Nela.

„Ahoj.“ Pozrel sa smerom ku schodom, kde sa ozývali kroky. Potom späť na ňu. „Môžem sa ťa niečo spýtať? Tentoraz bez divného formulovania?“

Dôležitý okamih

Nela sa neubránila krátkemu smiechu. „Skús.“

„Chceš ísť so mnou v piatok na tie talenty?“

Povedal to jednoducho. Bez dodatkov, bez toho, aby sa tváril, že ide o úplne náhodnú vec. Práve preto jej odpoveď neprišla hneď.

„Ja…“ začala a pozrela na koniec chodby. „Neviem, či viem odpovedať tak rýchlo.“

Filip prikývol. Nevyzeral urazene. Skôr unavene, ale pokojnejšie než ráno.

„To je v poriadku,“ povedal. „Len som nechcel, aby to vyzeralo, že som to napísal zo srandy. Alebo že sa to pýtam, lebo niekto v chate bude mať poznámky.“

„Tie poznámky by mali aj keby si pozval automat na nápoje,“ povedala Nela.

Tentoraz sa zasmial naozaj. „Automat by ma asi odmietol. Nemám drobné.“

Na chodbe sa na chvíľu rozhostilo príjemnejšie ticho. Nie prázdne. Také, v ktorom nikto nemusí narýchlo niečo zachraňovať.

„Mňa nemýli to, že si ma pozval,“ povedala Nela potichu. „Skôr… neviem, čo si o tom myslím ja. Nie o tebe. Teda aj o tebe, ale nie zle. To znelo hrozne.“

„Nie, neznelo.“ Filip si posunul tašku vyššie na plece. „Myslím, že tomu rozumiem. Trochu.“

„A čo si o tom myslíš ty?“ spýtala sa skôr, než sa stihla zastaviť.

Chvíľu sa díval von oknom. „Že pri tebe nemusím robiť zo všetkého vtip. A že som ťa chcel pozvať. To je asi celé.“

Nebola to veľká veta. Práve preto v nej nebolo nič, pred čím by sa musela schovať.

Nela pomaly prikývla. „Dobre. Môžem ti odpísať večer?“

„Môžeš.“ Usmial sa. „A môžeš aj zajtra. Pozvanie má celkom dlhú výdrž.“

„Tak to je praktické.“

„Som veľmi praktický človek,“ zahlásil a konečne sa v jeho hlase objavil známy ľahký humor.

Zišli spolu po schodoch, ale pred vchodom sa rozišli každý na inú stranu. Nešli vedľa seba až na zastávku. Nedržali sa za ruky. Len sa pri bráne ešte raz obzreli, akoby si chceli overiť, či sa ten rozhovor naozaj stal.

Večer Nela sedela pri stole vo svojej izbe. Mobil ležal vedľa lampy a zatiaľ neukazoval žiadne nové správy. V triednom chate sa medzitým riešilo, či sa na večere talentov bude dať kúpiť pizza. Patrik poslal ďalší vtip, tentoraz o romantickej atmosfére pri školských radiátoroch. Nikto mu už veľmi neodpovedal.

Nela otvorila zápisník na čistej strane. Dlho krúžila perom nad papierom. Potom napísala Filipovi krátku správu.

„Dobre. Pôjdem s tebou. Ale ak bude zlá hudba, môžeme sa tváriť, že sme tam kvôli pizze.“

Odpoveď prišla o chvíľu.

„Dohodnuté. A keby nebola pizza, budeme tvrdiť, že sme tam kvôli kultúre.“

Usmiala sa, mobil odložila bokom a do zápisníka napísala ešte jednu vetu.

„Áno aj nie môžu byť rovnako ťažké, keď ešte len zisťuješ, čo si naozaj praješ.“