Medzi nami, časť 10: Ospravedlnenie nestačí

Prestávka sa začala hlasnejšie než zvyčajne. Niekto pri okne púšťal z mobilu krátke video, pri zadných laviciach sa riešilo, kto zabudol priniesť fixky na projekt, a cez to všetko bolo počuť šuchot desiatových papierov.

Nela si ukladala zošit do tašky pomalšie, než musela. V skutočnosti len čakala, kým sa pri jej lavici prestane motať toľko ľudí.

Práve vtedy sa vedľa nej objavila Kaja.

„Môžeme na chvíľu?“ spýtala sa ticho.

Nela zdvihla oči. Kaja mala na sebe farebnú mikinu, akú nosila skoro stále, no dnes si nervózne naťahovala rukáv cez dlaň. To nerobila často.

„Tu?“ opýtala sa Nela.

Kaja pozrela smerom ku dverám. „Možno pri okne. Tam je trochu menej… všetkých.“

Prešli len o pár krokov ďalej, ale ruch triedy sa za nimi akoby rozmazal. Medzi oknom a skriňou s pomôckami bolo miesto, kam si nikto bežne nesadal. Vonku bolo sivé ráno a na skle zostali drobné kvapky po nočnom daždi.

Kaja sa chvíľu pozerala na parapet.

„Chcela som ti povedať prepáč,“ začala. „Za to, čo som vtedy povedala. Aj za to, že som sa potom tvárila, že vlastne neviem, prečo sa hneváš.“

Nela mlčala.

„Viem, že som to prehnala,“ pokračovala Kaja rýchlejšie. „A že som sa skôr bránila, než aby som ťa počúvala. Nemala som hovoriť tie veci pred ostatnými. Bolo to hnusné.“

Slovo hnusné zostalo medzi nimi visieť. Nela si spomenula na hádku, na pár viet vyslovených príliš nahlas a na to, ako sa vtedy niektorí spolužiaci zrazu prestali tváriť, že nepočúvajú. Najhoršie nebolo ani to, čo Kaja povedala. Horšie bolo, že to povedala tak, akoby Nela nebola priamo pri nej.

„Dobre,“ ozvala sa napokon.

Kaja sa na ňu pozrela s malou nádejou. „Dobre ako…?“

Nela stisla okraj zošita, ktorý držala pri hrudi. „Dobre, že si to povedala.“

„A už je to v pohode?“

Tá otázka vyšla z Kaje tak rýchlo, že ju asi ani nechcela položiť presne takto. Hneď nato sklopila zrak.

Nela cítila, ako sa jej v hrdle tlačia slová, ale žiadne nechceli vyjsť v správnom poradí. Mohla by prikývnuť. Bolo by to jednoduchšie. Kaja by sa usmiala, obidve by si sadli vedľa seba ako predtým a nikto by sa už nepýtal.

Lenže jej žalúdok sa pri tej predstave stiahol.

„Potrebujem si to premyslieť,“ povedala potichu.

Kaja zamrkala. „Jasné. Dobre. Myslím… jasné.“

Zazvonilo. Nela sa pohla k lavici skôr, než z toho vznikne ďalšia otázka. Keď si sadala, cítila Kajin pohľad na chrbte, ale neotočila sa.

Počas matematiky pani učiteľka vysvetľovala rovnice a písala na tabuľu takým tempom, akoby sa nič na svete nemohlo stať dôležitejším než x a y. Nela si odpisovala príklady, no čísla sa jej miestami zlievali.

Kaja sedela o lavicu ďalej pri okne. Normálne by sa počas hodiny aspoň raz otočila, zdvihla obočie nad nejakým zvláštnym príkladom alebo Neliným smerom posunula pokrčený papierik. Teraz sa neotočila ani raz.

Ticho si všimli aj ostatní.

Mobil zavibroval niekde pod lavicou. Potom ďalší. Nela sa snažila nepozerať, ale keď si Lea pri susednej lavici položila telefón na stehno, na sekundu sa na displeji objavil triedny chat.

8.B bez paniky

Lea: Dnes je tu nejako ticho.

Filip: To je tým, že máme matiku.

Adam: Alebo tým, že niektorí ľudia zrazu nešepkajú každých päť sekúnd.

Pod správou pribudla smejúca sa reakcia. Hneď nato ju niekto odstránil.

Nela si znovu sklopila zrak k zošitu. Vedela, že Adamova poznámka možno nemala byť zlá. Aj tak jej však tvár na okamih ohriala nepríjemná hanba, akoby celá trieda dostala správu o niečom, čo mala mať len ona s Kajou.

O pár lavíc ďalej Kaja zbadala chat tiež. Prsty jej zovreli pero tak silno, až jej z neho zostala modrá čiarka na boku ruky.

Keď sa veci začnú meniť

Pani učiteľka sa otočila od tabule. „Kaja, vypočítaš druhý príklad?“

Dievča sa strhlo. „Ja? Áno. Teda… áno.“

Postavila sa a prečítala čísla tak potichu, že ich učiteľka musela zopakovať. Niekoľko spolužiakov sa po sebe pozrelo. Nikto sa nezasmial. To bolo skoro horšie. Každý sa tváril, že sa nič nestalo, a zároveň bolo cítiť, že si všetci všimli všetko.

Keď konečne zazvonilo, Nela vyšla z triedy medzi prvými. Na chodbe bolo chladnejšie a od automatov pri schodoch voňalo kakao. Prešla k veľkému oknu na konci chodby, kde sa cez prestávky väčšinou tlačili prváci, no teraz tam nikto nebol.

Otvorila svoj zošit so samolepkami na obale. Medzi poznámkami z biológie mala niekoľko prázdnych strán, ktoré nepatrili žiadnemu predmetu.

Najprv napísala:

Počula som ju.

Chvíľu sa na vetu dívala. Potom pod ňu dopísala:

Ale neviem, čo s tým mám spraviť hneď.

Pero sa jej zastavilo nad papierom. V hlave jej znela Kajina otázka: A už je to v pohode?

Nie, pomyslela si. Ešte nie. A to neznamená, že jej chcem ublížiť.

Dvere na chodbu sa otvorili a von vyšla Lea s fľašou vody.

„Ty tu píšeš tajný román?“ opýtala sa s úsmevom.

Nela zošit trochu privrela. „Nie. Len si zapisujem veci.“

„Aha.“ Lea sa oprela o parapet vedľa nej. Na chvíľu bolo počuť len ruch zo schodiska. Potom sa spolužiačka opatrne spýtala: „Je to medzi tebou a Kajou fakt zlé?“

Nela sa nadýchla. Všetko v nej chcelo povedať nič sa nedeje, aby sa nemusela vysvetľovať. Tá veta však teraz znela príliš podobne klamstvu.

„Neviem,“ odpovedala. „Len to nechcem riešiť cez chat a cez každého, kto sa spýta.“

Lea prikývla. „To chápem. V našej triede sa aj ticho niekedy tvári ako seriál.“

Nela sa takmer usmiala.

„Nebudem sa pýtať,“ dodala Lea. „Len… keby niečo.“

Keď odišla, Nela si do zošita napísala ešte jednu vetu, tentoraz menšími písmenami:

Nemusím odpovedať hneď len preto, aby som bola slušná.

Medzitým Kaja stála pri skrinkách a bezcieľne posúvala prstom po displeji mobilu. Adam sa opieral o skrinku vedľa nej. Mal prehodený čierny batoh cez jedno rameno a tváril sa, že len čaká na ďalšiu hodinu.

„Ty si dnes nejaká mimo,“ povedal po chvíli.

„Nie som.“

„Jasné.“

Kaja pretočila oči. „Čo je? Všetci si dnes musíte všímať úplne všetko?“

Adam odlepil pohľad od svojho mobilu. „Nie. Len keď niekto trieska dvierkami od skrinky tak, že sa bojím o svoje učebnice.“

Kaja si všimla, že dvierka naozaj drží príliš silno. Pustila ich a zavrela ich pomalšie.

Na chate pribudla nová správa.

Filip: Kto má fotku zadania na prírodopis?

Lea: Ja pošlem.

Adam: Vidíte? Svet sa točí ďalej.

Kaja si prečítala Adamovu poslednú správu dvakrát. „To si písal kvôli mne?“

„Skôr kvôli všetkým,“ povedal. „Trieda má taký talent. Keď sa dvaja ľudia nebavia, ostatní hneď začnú dopĺňať titulky.“

„Ja som sa ospravedlnila,“ vyhŕkla Kaja. „Normálne. Bez výhovoriek. A ona povedala, že si to potrebuje premyslieť.“

Adam na ňu chvíľu pozeral. „No tak si to asi potrebuje premyslieť.“

„Vďaka, to by mi nenapadlo.“

„Nemyslel som to blbo.“

Kaja si schovala mobil do vrecka. „Len neviem, čo mám teraz robiť. Sedieť a čakať, kým sa rozhodne, či som hrozný človek?“

„Asi nie. Ale možno tiež nemusíš hneď vedieť, ako to dopadne.“

„To sa ľahko povie.“

Adam pokrčil ramenami. „Ja tiež nemám rád čakanie. Lenže keď na niekoho stále tlačíš, aby ti dal odpoveď, tak mu ju vlastne už ani nedovolíš vymyslieť.“

Kaja chcela odseknúť, že ona na Nelu netlačí. Potom si spomenula na svoju otázku pri okne. A už je to v pohode?

Bola to len jedna veta. Aj tak v nej bolo všetko: Prosím, povedz áno. Prosím, nech sa už nemusím cítiť zle. Prosím, nech je zase všetko normálne.

Dôležitý okamih

„Možno som chcela, aby sa to rýchlo skončilo hlavne kvôli sebe,“ povedala nakoniec.

Adam sa netváril víťazne ani múdro. Len prikývol. „To vie byť dosť bežné.“

Po poslednej hodine sa chodby rýchlo vyprázdňovali. Dvere búchali, niekto sa cez polovicu schodiska lúčil príliš nahlas a školníčka pri vchode už zbierala z podlahy mokré stopy od topánok.

Nela si pri skrinke zapínala bundu, keď za sebou začula Kajin hlas.

„Nela?“

Otočila sa. Kaja stála o krok ďalej než ráno. Tentoraz sa nepribližovala.

„Môžem sa niečo spýtať?“

„Môžeš.“

Kaja sa nadýchla. „Bolo to ospravedlnenie málo?“

Tá otázka znela inak než predtým. Nebola v nej nádej, že dostane správnu odpoveď. Skôr strach, že ju nedostane vôbec.

Nela si upravila popruh tašky na pleci. „Nebolo málo.“

Kaja sa trochu narovnala.

„Len nebolo… všetko,“ dopovedala Nela. „To, že si povedala prepáč, je dobré. Fakt. Ale ja ešte neviem byť hneď ako predtým.“

Na Kajinej tvári sa mihlo sklamanie. Tentoraz ho však nezakryla smiechom ani nehodila rukami do vzduchu.

„Takže nechceš, aby sme boli kamarátky?“

Nela rýchlo pokrútila hlavou. „To som nepovedala.“

„Ale možno si to myslíš.“

„Možno neviem, čo si myslím celé.“ Nela sa pozrela na rad skriniek, nie priamo na ňu. „Keď sa stalo to, čo sa stalo, cítila som sa fakt blbo. A potom si sa so mnou pár dní bavila, akoby to nebolo dôležité. Teraz nechcem predstierať, že to zrazu nie je dôležité len preto, že sa ospravedlníš.“

Kaja pomaly prikývla.

„Ja ťa neignorujem ako trest,“ dodala Nela. „Len potrebujem trochu pokoj. Aby som vedela, či ti zasa budem veriť rovnako. Alebo inak. Neviem.“

„Dobre,“ povedala Kaja.

Nela na ňu prekvapene pozrela. Čakala ďalšiu otázku, možno obranu. Nič také však neprišlo.

„Nie je to úplne dobre,“ opravila sa Kaja a zhlboka vydýchla. „Je to dosť na nič. Ale rozumiem, asi. Aspoň trochu.“

„Ja tiež neviem, ako to robiť správne,“ priznala Nela.

„To je super,“ zamrmlala Kaja. „Takže sme dve.“

Obe sa na okamih usmiali. Nebol to starý, ľahký úsmev, po ktorom sa všetko vráti na miesto. Skôr malý priestor, ktorý sa medzi nimi otvoril.

Potom Kaja ustúpila k schodom. „Nebudem na teba tlačiť. Aspoň sa o to pokúsim.“

„Vďaka,“ povedala Nela.

„A keď budeš chcieť hovoriť…“ Kaja pokrčila ramenami. „Som tu. Aj keď budem asi dosť zle znášať čakanie.“

„To som si všimla,“ odpovedala Nela tichšie.

Tentoraz sa Kaja naozaj zasmiala, len krátko. „Hej. Na tom pracujem.“

Večer sedela Nela doma pri stole. Lampa osvetľovala zošit, pohár s ceruzkami a kúsok rohu z učebnice dejepisu, ktorú mala mať otvorenú. Za dverami niekto v kuchyni umýval riad. Mobil ležal vedľa nej obrazovkou dolu.

Triedny chat už riešil fotku zadania na prírodopis, zajtrajší telocvik a otázku, či je školská jedáleň schopná pripraviť normálne cestoviny. Medzi správami nebolo nič o nej ani o Kaji.

O pár ulíc ďalej Kaja sedela na posteli, s mobilom v ruke. Niekoľkokrát otvorila konverzáciu s Nelou. Napísala: Si v pohode?

Potom správu zmazala.

Napísala: Fakt prepáč.

Aj tú vymazala.

Nakoniec položila mobil vedľa seba a pozrela sa z okna na tmavé strechy. Čakanie jej stále liezlo na nervy. Lenže prvý raz si nemyslela, že ticho musí znamenať koniec.

Nela otočila v zošite na čistú stranu. Chvíľu držala pero nad papierom, potom napísala jednu vetu.

Prepáč potrebuje čas.