Chodba bez čísla, časť 1: Dvere na konci chodby

Dom pani Richterovej stál na konci tichej ulice, trochu bokom od ostatných domov. Mal vysoké okná, ošúchanú zelenú fasádu a železnú bránu, ktorá sa pri každom pohybe ozvala dlhým zavŕzganím.

„To je vítací zvuk?“ spýtal sa Filip, keď brána zakvílila ešte raz.

„Nie,“ povedal Ben a pevnejšie si pritiahol popruh tmavého batoha. „To je zvuk, ktorý hovorí: radšej sa otočte.“

Nora sa usmiala, hoci jej bolo trochu chladno. Nebolo to len večerným vetrom. Dom mal zvláštny spôsob, ako pôsobiť staršie, než naozaj bol. Akoby si v tmavých oknách niečo pamätal.

Pani Richterová im otvorila takmer hneď. Mala strieborné vlasy ostrihané po bradu, tmavý bordový sveter a v ruke zväzok mosadzných kľúčov. Pri pohybe jemne zacinkali.

„Tak vy ste tí odvážlivci, čo tu chcú prespať,“ povedala. „Poďte ďalej, kým vám nezmoknú veci.“

V predsieni bolo teplo, no svetlo zo stropnej lampy bolo slabé a žlté. Na stenách viseli čiernobiele fotografie ľudí, ktorých deti nepoznali. Pod schodmi stál starý stojan na dáždniky a vedľa neho komoda s vyblednutým mramorovým vrchom.

Keď Nora položila batoh na zem, vytiahla z predného vrecka malý papierový notes a ceruzku.

Filip nadvihol obočie. „Ty si si ho vzala aj na prespávačku?“

„Je to praktické,“ odpovedala pokojne. „Mobil môže mať vybitú batériu. Notes nie.“

„Notes tiež nemá baterku,“ namietol.

„Práve preto vydrží dlho.“

Ben sa potichu zasmial. Pani Richterová sa na notes chvíľu zadívala, potom sa otočila ku schodom.

„Vaša izba je hore. Kúpeľňa je na konci chodby. A keby ste niečo potrebovali, zavolajte na mňa. Tento dom občas…“ Zarazila sa a kľúče v jej ruke stíchli. „Občas vydáva zvuky. Je starý.“

„Aké zvuky?“ spýtala sa Nora presne.

Staršia pani sa na ňu pozrela. „Také, aké vydávajú staré domy.“ Potom dodala tichšie: „Má aj časti, ktoré už dlho nikto poriadne nepoužíva. Ale vy sa držte tam, kde je svetlo.“

Na poschodí ich čakala hosťovská izba s dvoma posteľami, rozkladacím kreslom a veľkou lampou pri okne. Filip si hneď vybral kreslo, vraj preto, že má najlepší výhľad na dvere. Ben tvrdil, že to znie skôr ako najhorší výhľad na dvere.

Nora si sadla na posteľ a položila notes na prikrývku. Vonku za oknom sa rozsvietila pouličná lampa. Jej svetlo kreslilo na stenu tenký bledý pás.

„Staré domy praskajú, hučia a v noci znejú divne,“ vysvetľoval Filip, keď si pripínal malú baterku k opasku. „Potrubie sa ochladí, drevo sa pohne, elektrina zabliká. Nič záhadné.“

„Pani Richterová nepovedala len to,“ pripomenul Ben. Stál pri dverách a počúval chodbu. „Povedala, že sú tu staré časti, ktoré nikto nepoužíva.“

„Možno stará komora,“ odvetil Filip. „Alebo zamknutá práčovňa. Ľudia znejú tajomne aj vtedy, keď hovoria o metle.“

Nora si poťukala ceruzkou o koleno. „Kde presne je na prízemí najstaršia časť?“

„Prečo?“

„Lebo ak tam niečo hučí alebo sa hýbe, chcela by som vedieť, odkiaľ.“

Ben ukázal smerom dolu. „Pri schodoch je malý priestor s kreslom. A potom chodba ku kuchyni. Tam boli tie fotografie.“

„Večer sa tam pozrieme,“ rozhodla Nora. „Len sa nebudeme tváriť, že všetko je strašidelné, keď to možno nie je.“

„Dohodnuté,“ povedal Filip. „Ja budem odborník na obyčajné veci.“

„A ja?“ spýtal sa Ben.

„Ty budeš odborník na to, čo pani Richterová nepovedala,“ usmiala sa Nora.

Neskôr zostúpili na prízemie po schodoch, ktoré pod nohami ticho vzdychali. Pani Richterová bola v kuchyni a nalievala čaj do hrnčekov. Z chodby sem prenikala vôňa starého dreva, čistiaceho prostriedku a niečoho sladkého, možno sušených jabĺk.

Nora sa zastavila pri poslednom schode. Pred nimi bola krátka chodba s vešiakom, dverami do kuchyne a stenou, na ktorej viselo zrkadlo. Nič viac.

Práve vtedy svetlo zhaslo.

Nebolo to pomalé stmavnutie. Lampa nad nimi jednoducho cvakla a všetko sa ponorilo do hustej tmy.

Keď sa veci začnú meniť

Nora zadržala dych.

Pred malou chvíľou tam bola stena vedľa zrkadla. Teraz však stena nebola na svojom mieste.

Namiesto nej sa otvárala úzka chodba. Viedla rovno dopredu, ďalej, než by sa do domu mohlo zmestiť. Jej podlaha nebola z rovnakých tmavých dosiek ako predsieň. Tvorili ju malé štvorce zo zažltnutých dlaždíc, poskladané do vzoru tmavozelených a krémových kosoštvorcov.

Na konci chodby stáli zatvorené dvere.

Nemali číslo ani menovku. Pri ľavej strane zárubne sa však črtala malá vyblednutá značka, možno kruh, možno písmeno. Nora ju nestihla rozoznať.

Za dverami niečo bolo.

Nie jasná postava. Skôr tmavší tieň v tenkej medzere pod dverami, akoby tam niekto stál a nehýbal sa.

Potom sa svetlo vrátilo.

Žltá lampa znovu zažiarila. Pred Norou bola stena, zrkadlo a vešiak. Žiadna dlhá chodba. Žiadne dvere.

„Čo sa stalo?“ ozval sa Ben veľmi potichu.

Nora sa ani nepohla. „Bola tam chodba.“

Filip zapol baterku, hoci svetlo už svietilo. Kužeľom prešiel po stene, po ráme zrkadla aj po podlahe. „Kde?“

„Tam. Za zrkadlom. Teda nie za ním. Namiesto tej steny.“

Chlapec naklonil hlavu. „Nora, oči sa v tme chvíľu prispôsobujú. Mohla si vidieť odraz alebo tieň.“

„Nevidela som tieň.“ Hlas sa jej zachvel, no pokračovala pokojne. „Videla som dlaždice. Boli zelené a krémové. A na konci boli dvere.“

Z kuchyne sa ozval štrngot lyžičky. Pani Richterová stála vo dverách s hrnčekmi v rukách.

„Výpadok?“ spýtal sa Filip.

„Staré vedenie,“ odpovedala prirýchlo. „Občas sa to stane.“

Nora sa otočila k nej. „Bola tu niekedy chodba za zrkadlom?“

Pani Richterová sa zadívala na stenu. Jej tvár zostala pokojná, ale prsty sa jej pevnejšie zovreli okolo ucha hrnčeka.

„V tomto dome bolo kedysi všeličo,“ povedala napokon. „Teraz si dajte čaj.“

Pri malom stolíku vedľa schodov sa nikomu veľmi nechcelo piť. Filip stále skúmal zásuvku pri lampe, akoby v nej mohol nájsť odpoveď. Ben si sadol tak, aby videl na chodbu aj na pani Richterovú v kuchyni.

Nora otvorila notes na prvej čistej strane.

„Čo píšeš?“ spýtal sa Filip.

„Iba to, čím som si istá.“ Ceruzka zaškrípala po papieri. „Prízemie. Krátky výpadok svetla. Chodba sa objavila na pár sekúnd.“

„A zelené dlaždice,“ dodal Ben.

Dievča naňho prekvapene pozrelo. „Ty si ich videl?“

„Nie. Ale povedala si to hneď. Nevyzeralo to, že si si to vymyslela.“ Na chvíľu stíšil hlas. „A ja som tu už niečo počul. Ešte predtým, keď sme vykladali veci.“

„Čo?“

„Také tlmené zavŕzganie. Ako keby niekto pomaly odsúval ťažkú stoličku po podlahe. Lenže odtiaľ, kde som to počul, žiadna izba nie je.“

Filip sa prestal hrabať pri lampe. „Zvuk sa v starých domoch prenáša všelijako.“

„To viem,“ povedal Ben. „Ale aj tak som ho počul.“

Nora zatvorila notes. „Nebudeme sa hádať. Počkáme. Ak svetlo zhasne znova, postavíme sa sem. Nikto nikam nepôjde a nikto nebude otvárať žiadne dvere. Len sa pozrieme.“

Filip po chvíli prikývol. „To je rozumné. A mám baterku.“

„Baterku nezapínaj počas tmy,“ povedala Nora. „Najprv chceme vidieť, čo sa stane.“

„Dobre. Ale držím ju pripravenú.“

Čakanie bolo horšie než prvý výpadok. Minúty sa vliekli. Z kuchyne občas prišiel zvuk vody v potrubí. Niekde hore puklo drevo. Medzitým pani Richterová odniesla prázdne hrnčeky a tvárila sa, že deti pri schodoch vôbec nepozoruje.

Potom lampa cvakla druhý raz.

Tma.

Tentoraz stáli všetci traja vedľa seba.

Chodba sa objavila presne tam, kde ju Nora videla. Dlaždice sa matne leskli v slabom svetle z okna. Na konci boli tie isté dvere bez mena. Pri zárubni žiarila vyblednutá značka ako špinavá strieborná bodka.

A ozvalo sa zavŕzganie.

Bolo nízke, pomalé a krátke. Neprišlo zhora ani z kuchyne. Zdalo sa, že prichádza spoza steny, presne z miesta, kde začínala nemožná chodba.

Ben stisol Norin rukáv. „To je ono.“

Dôležitý okamih

Filipova baterka zostala vypnutá v jeho dlani. „Počul som to,“ zašepkal. „A chodbu tiež vidím.“

Pri dverách do kuchyne sa zjavila silueta pani Richterovej. Kľúče v jej ruke cinkli. Na okamih sa pozrela priamo na koniec chodby.

Svetlo naskočilo.

Všetko zmizlo tak rýchlo, až Nora žmurkla. Stena bola späť. Zrkadlo ukazovalo iba ich tri bledé tváre.

„To nebola porucha, čo robí obyčajné tiene,“ povedal Filip. Snažil sa znieť vecne, no hlas mal tichší než predtým.

„Nie,“ súhlasila Nora.

Ben sa obrátil k pani Richterovej. „Vy ste tú chodbu poznali.“

Staršia žena sa nezamračila. Len sa unavene nadýchla. „Poznala som príbehy o nej.“

„Aké príbehy?“ vyhŕkol Filip.

„Také, ktoré sa v domoch držia dlhšie než tapety.“ Pozrela na prízemie, potom na deti. „Nechcem, aby ste sa báli. Ale nechcem ani, aby ste sa hrali na hrdinov. Prízemie nie je celkom obyčajné. Nikdy nebolo.“

Nora si všimla, že pani Richterová pri tých slovách pohľadom skĺzla ku dverám vedľa kuchyne. Boli nízke, sivé a zamknuté mosadzným zámkom.

„Čo je tam?“ spýtala sa.

„Sklad. Staré veci.“

Filip sa pozrel na zámok. „A možno staré časti domu?“

Pani Richterová neodpovedala hneď. „Možno.“

V skladovom kúte bolo vidieť zopár škatúľ, zvinutý koberec, rám bez obrazu a drevenú debničku s kovovými štítkami. Nora sa však nepohla bližšie. Chodba už nebola viditeľná a pani Richterová jasne povedala, aby sa nepúšťali do ničoho bez rozmyslu.

„Tá značka pri dverách,“ povedala Nora. „Vyzerala trochu ako kovový štítok. Alebo značka pri starom zámku.“

Filip prikývol. „Ak sú tie dvere skutočné, možno k nim niečo patrí. Kľúč, tabuľka, kus mechanizmu… niečo, čo sa dalo oddeliť.“

„V starých veciach bývajú veci, ktoré vyzerajú nepodstatne,“ povedal Ben. „Až kým nezistíte, kam patria.“

Pani Richterová sa naňho zahľadela zvláštnym, skúmavým pohľadom. Potom zdvihla zväzok kľúčov. „Nie všetky kľúče otvárajú dvere. Niektoré iba pripomínajú, že dvere existujú.“

„Tak nám pomôžete hľadať?“ spýtal sa Filip.

„Dnes už nie.“ Jej tón bol pevný, ale nie prísny. „Dnes si len zapamätajte, čo ste videli. Ráno sa pozrieme na veci, ktoré sa dajú preskúmať za svetla.“

To znelo rozumne. Zároveň to bolo trochu sklamanie. Nora však vedela, že ak sa chcú vrátiť k dverám na konci chodby, nemôžu len skočiť do tmy a dúfať, že všetko dobre dopadne.

Sadla si ešte raz ku stolíku pri schodoch. Svetlo nad ňou tentoraz svietilo pokojne. Do notesu napísala pomaly a čitateľne: Chodba sa objavuje iba po krátkom výpadku svetla. Iba na prízemí. Trvá len pár sekúnd. Pri objavení počuť zavŕzganie.

Pod to pridala: Dvere bez mena. Vyblednutá značka pri zárubni.

Filip sa naklonil ponad jej rameno. „Dobre. Už nehovorím, že to bol len optický klam.“

„To je pokrok,“ povedal Ben.

„Nehovorím, že je to duch,“ dodal Filip rýchlo.

„Ani ja,“ odvetila Nora. „Hovorím len, že tam niečo je.“

Pri dverách do kuchyne pani Richterová na okamih zastala. Pozerala smerom k tmavej časti prízemia, akoby počúvala zvuk, ktorý ostatní ešte nepočuli. Potom kľúče schovala do vrecka svetra.

Nora zavrela notes a prstom prešla po jeho obálke. Strach stále sedel niekde v nej, malý a chladný. Už však nebol sám. Vedľa neho sa usadila zvedavosť.

Niekde v starom dome čakal predmet, ktorý sa hodil k dverám bez mena.