Nultý signál, časť 2: Prvý impulz

Lea spala možno tri hodiny. Aspoň tak jej to pripadalo, keď ráno kráčala ulicou smerom ku škole a každé auto na mokrom asfalte znelo príliš nahlas.

Mesto po včerajšom výpadku fungovalo. Semafory zasa striedali farby, električky sa vliekli po koľajniciach a z pekárne pri zastávke svietilo teplé žlté svetlo. Napriek tomu niečo nesedelo.

Popri stĺpoch s vedeniami videla tenké cyanové čiary. Neboli jasné ako lampy ani ostré ako blesk. Skôr slabé vlákna, ktoré sa držali pri kábloch a rozvodných skrinkách, akoby elektrina po výpadku zabudla úplne odísť.

Lea si pritiahla čiernu džínsovú bundu bližšie ku krku. Včera si nahovorila, že jej oči sú unavené. Že po tme, sirénach a panike si mozog domýšľa veci. Lenže dnes ráno tie vlákna stále videla.

Telefón vo vrecku zavibroval.

Vytiahla ho tak rýchlo, až jej skoro vypadol z ruky. Displej sa na sekundu rozsvietil zvláštnou obrazovkou. Žiadna správa, žiadne upozornenie. Iba čas.

21:17:43.

Presne ten istý čas, keď včera počas výpadku všetko na okamih stíchlo.

Pod číslami prebehla krátka cyanová čiarka. Taká rýchla, že ju mohla považovať za chybu displeja. Potom sa ukázala normálna zamknutá obrazovka.

„Super,“ zamrmlala. „Telefón má flashbacky.“

Keď ho odložila, všimla si, že sa jej prsty jemne trasú. Nevedela, či od zimy, alebo od niečoho horšieho.

V triede bolo dusno, hoci radiátor ešte ani poriadne nekúril. Tami sedela pri okne v tmavozelenej mikine, slúchadlá mala zavesené okolo krku a neobvykle často si poťahovala rukávy cez dlane. Denis o dve lavice ďalej kreslil do zošita niečo, čo určite nebola poznámka z dejepisu. Viktor si pod stolom kontroloval mobil, akoby čakal, že mu každú chvíľu príde dôležitá správa.

Lea sa posadila a snažila sa nepozerať na nich príliš dlho. Všetci boli včera pri výpadku. Všetci sa tvárili, že sa nič nestalo. To predsa ešte nič neznamenalo.

Tami odtrhla kúsok papiera zo zošita, rýchlo naň niečo napísala a posunula ho po lavici smerom k Denisovi. Papier sa zastavil pri okraji.

„No tak,“ zašepkala.

Denis sa načiahol, ale práve vtedy sa na chodbe ozvali kroky učiteľky.

Tami zmeravela. Ruka jej ostala vo vzduchu.

Potom zmizol zvuk.

Nebolo to ticho ako cez prestávku, keď nikto nehovorí. Bolo to prázdne miesto. Škrípanie stoličky v zadnej lavici sa uprostred pohybu vytratilo. Šepot pri dverách sa premenil na nemý pohyb pier. Dokonca aj vzdialený šum chodby sa odrazu stratil.

Lea cítila tlak v ušiach. Na stole pred ňou zavibroval telefón, no bez jediného tónu.

Tami sa chytila za hlavu.

O sekundu neskôr sa zvuk vrátil naraz. Stolička doškrípala, niekto v zadnej lavici hlasno zakašľal a učiteľkine kroky dopadli na podlahu presne pred dverami.

„Čo to bolo?“ vydýchol Denis.

„Moja charizma,“ povedala Tami prirýchlo. „Ľudia pri nej niekedy strácajú reč.“

Nikto sa nezasmial. Ani ona.

Učiteľka otvorila dvere, pozrela na triedu a na chvíľu sa zamračila. „Prečo je tu také ticho?“

„Učíme sa samostatne,“ odvetil Denis.

„Ešte som vám ani nezadala prácu.“

Tami sklopila zrak. Lea medzitým pozrela na vlastný mobil. Na čiernej obrazovke svietil čas posledného záznamu: 08:12:06. Hneď pod ním bola sotva viditeľná cyanová bodka.

Po druhej hodine sa Denis vyvalil na školský dvor, akoby potreboval čo najrýchlejšie dostať triedu z hlavy. Chladný vzduch mu rozstrapatil krátke hnedé vlasy. Viktor stál pri zábradlí, jedno slúchadlo mu viselo pri golieri, druhé mal v uchu.

„Tak čo, dnes všetkým odchádza softvér?“ spýtal sa Denis.

„Tami nevypla triedu,“ povedal Viktor opatrne. „Len zvuk. Myslím.“

„To je ešte lepšie. Máme vlastný školský bug.“

Lea vyšla za nimi, ale zostala o pár krokov ďalej. Nechcela začínať rozhovor, na ktorý nemala dôkaz.

Denis si kopol do prázdnej plastovej fľaše pri lavičke. Fľaša sa zakotúľala k mláke. Chlapec sa za ňou rozbehol, možno len preto, aby nemusel riešiť pohľady ostatných.

Keď sa veci začnú meniť

V polovici kroku sa jeho telo trhlo.

Nebolo to zmiznutie. Skôr ako keď sa vo videu preskočia dve sekundy a obraz sa objaví o kúsok ďalej. Denis sa náhle ocitol pri mláke, s nohou už vo vzduchu, hoci pred chvíľou bol ešte skoro meter za ňou.

Dopadol nešikovne, mávol rukami a narazil ramenom do lavičky.

„Au,“ povedal. Potom sa okamžite narovnal. „Presne takto to malo vyzerať.“

Viktor naňho pozrel. „Ty si tam nebol.“

„Bol. Len rýchlo.“

„Nie. Bol si tamto.“ Viktor ukázal za seba. „A potom zrazu pri mláke.“

Denis sa pousmial, ale úsmev mu nevydržal. „Možno si ty zase nevidel dobre.“

„Videl som.“

Lea si všimla, že Denis bledne. Na chvíľu sa chytil okraja lavičky a žmúril, akoby sa dvor okolo neho pohol nesprávnym smerom.

Jej telefón zavibroval. Tentoraz ho vytiahla okamžite.

08:29:41.

Pod časom sa mihla tá istá čiarka.

„To nie je náhoda,“ povedala skôr, než sa stihla zastaviť.

Denis na ňu pozrel. „Čo nie je?“

„Nič.“ Lea zhasla displej. „Zatiaľ nič.“

Viktor však sledoval svoj displej. „Mne sa práve uložil divný záznam. Krátky výkyv signálu.“

„Výborne,“ odsekol Denis. „Takže mám superrýchlosť a ty máš graf.“

„Nemáš superrýchlosť,“ povedala Lea. „Zakopol si.“

„Vďaka za podporu.“

„Nemáš za čo.“

Neskôr Viktor zišiel po schodoch pri školskej dielni. Tam býval slabší ruch, len pach kovu, starého dreva a čistiaceho prostriedku. Chcel si v pokoji porovnať údaje z mobilu s tým, čo zachytil ráno. Nečakal, že ho Lea bude nasledovať.

„Ty si tiež videla ten čas,“ povedal bez pozdravu.

„Možno.“

„To znamená áno.“

Chlapec položil telefón na parapet. Vedľa neho otvoril poznámky. Na obrazovke mal tri časy a pri každom krátku neznámu značku.

„Počas výpadku som si pustil záznam zvuku,“ vysvetlil. „Myslel som, že tam bude len šum. Ale v strede je impulz. Veľmi krátky. Nie tón, skôr… prázdne miesto v signále.“

Lea si prezerala displej. Okolo telefónu videla tenký cyanový obrys. Vlákna sa tiahli po kovovom parapete a mizli v stene, kde viedli káble.

„Vidíš to?“ spýtala sa.

Viktor zdvihol oči. „Čo?“

Zadržala odpoveď. Ešte nie. Povedať niekomu, že vidí elektrinu, znelo horšie, keď to vyslovila nahlas.

Viktor spojil dva záznamy na obrazovke. Práve vtedy sa prudko nadýchol a ustúpil o krok. Rukou sa chytil zábradlia.

„Viktor?“

„Je ich priveľa.“

„Čoho?“

„Signálov.“ Zavrel oči. „Wi-Fi. Mobily. Bluetooth. Všetko je… natlačené na sebe. Ako keby som stál uprostred davu, ale ten dav je neviditeľný a všetci naraz kričia.“

Lea zobrala jeho telefón z parapetu a displej zhasol. Cyanové vlákna pri ňom na okamih zoslabli.

Viktor sa niekoľkokrát nadýchol. „Nie je to len v telefónoch,“ povedal ticho. „Niečo sa drží v okolí. A keď sme pri tom my… je to silnejšie.“

Na voľnej hodine Lea rozložila na parapet štyri telefóny. Tami jej ten svoj dala až po dlhom pohľade. Denis ho položil na stôl s poznámkou, že ak sa mu vymaže playlist, niekto zomrie od nudy. Viktor mlčal.

Lea porovnávala časové pečiatky. Záznam z výpadku. Ranné zavibrovanie. Tamiino ticho. Denisov zvláštny posun. Viktorov výkyv pri schodoch.

Časy nesedeli úplne rovnako. Medzi nimi bolo niekoľko sekúnd. Lenže všetky sa opakovali v rovnakom krátkom okne po impulze.

Na obrazovke jej mobilu sa rozsvietil záznam z včerajška. Pri 21:17:43 sa zvuková vlna na okamih prepadla do rovnej čiary.

Lea prešla prstom nad displejom. Cyanové vlákna sa zachveli a stiahli sa k sebe. Cítila jemné pichnutie v dlani. Skúsila ich nasmerovať späť do telefónu, iba nepatrne, aby zistila, či sa jej to nezdá.

Displej zablikal.

Hneď nato sa jej ruka začala triasť. Za očami sa jej usadil tupý tlak, ako pred silnou bolesťou hlavy. Rýchlo dlaň odtiahla.

Nemohla energiu vytvoriť. To už chápala. Dokázala ju iba na okamih presmerovať. A ani to nie zadarmo.

Dôležitý okamih

„Takže?“ spýtala sa Tami. Snažila sa znieť ľahko, no prstami stískala šnúrku na mikine.

Lea sa nadýchla. „Každému z nás telefón zachytil ten istý impulz počas výpadku. A potom sa pri každej dnešnej… veci objavil zasa. Nie rovnaký, ale podobný. V presnom čase.“

Denis sa oprel o stenu. „Chceš povedať, že som sa skoro rozbil o lavičku kvôli mobilu?“

„Nie kvôli mobilu. Mobil to len zachytil.“

„To je oveľa upokojujúcejšie,“ poznamenala Tami.

Viktor si pozrel časy ešte raz. „Ak je to vzorec, môžeme ho sledovať.“

„Ale netestovať na ľuďoch,“ dodala Lea.

Denis sa usmial tým spôsobom, pri ktorom bolo jasné, že presne to už plánuje.

V jedálni bolo po tretej hodine plno. Podnosy cinkali, pri automate sa tvoril rad a niekde pri okne niekto pustil hudbu z mobilu tak potichu, že ju aj tak počul celý priestor.

Tami s Denisom stáli pri dverách do chodby. Lea s Viktorom boli o pár metrov ďalej pri stole s príborom.

„Len sekundu,“ povedala Tami. „Úplne malú. Potrebujem vedieť, či to viem zastaviť.“

„A ja potrebujem vedieť, či sa viem nevyváľať v mláke,“ dodal Denis.

Pri výdaji jedla sa rozliala voda. Upratovačka práve hľadala handru a Denis chcel preskočiť mokré miesto, aby sa jej vyhol.

„Toto je zlý nápad,“ povedala Lea.

„Už to vieme,“ odvetil Denis a vykročil.

Tami sa sústredila na otvorené dvere. Lea videla, ako dievča zadržalo dych.

Zvuk z chodby zmizol.

Tentoraz však ticho nezostalo pri dverách. Rozšírilo sa cez najbližšie stoly, pohltilo cinkanie príborov aj hlasný smiech skupiny prvákov. Ľudia sa začali otáčať, lebo zrazu počuli iba vlastné dýchanie.

Denis sa odrazil od mokrej podlahy.

Jeho telo sa trhlo dopredu, presne ako na dvore. Preskočil krátky úsek, lenže dopadol príliš blízko stola. Bokom narazil do podnosu plného pohárov.

Podnos sa naklonil.

V úplnom tichu sa tri plastové poháre zvalili na zem. Nikto nepočul ich dopad, a práve preto to vyzeralo ešte divnejšie.

Denis sa chytil stola. Tvár mal skrivenú od závratu.

Tami pustila ruky od hlavy. Zvuk sa vrátil tak náhle, až niekoľko žiakov vykríklo.

Práve vtedy vošla do jedálne zástupkyňa riaditeľky, pani Kováčová. Zastala pri dverách a prešla pohľadom po stoloch, rozliatej vode a Denisovi, ktorý sa tváril, že sa o stôl opiera úplne bežne.

„Čo sa tu stalo?“ spýtala sa.

„Fyzika,“ vyhŕkol Denis.

„To vidím. Pýtam sa na okolnosti.“

Lea chytila Tami za lakeť a pohľadom kývla na Viktora. „Poďte,“ zašepkala. „Hneď.“

Na chodbe za jedálňou ich zastavila pri skrinkách. Tami si pritisla dlane na uši. „Píska mi v hlave.“

„Mne sa točí celá budova,“ povedal Denis, potom sa zamračil. „Nie doslova. Dúfam.“

Viktor držal telefón pred sebou. „Počas toho ticha tam bol obrovský výkyv. Všetky pripojenia v okolí na sekundu poskočili. Ako keby niekto stlačil jedno tlačidlo na celej sieti.“

Lea cítila, ako jej prsty znovu jemne trhnú. „Dosť. Žiadne ďalšie testy. Nie kým nevieme, čo robíme.“

„A čo vlastne robíme?“ opýtala sa Tami. Prvýkrát neznela vtipne. „Lebo ja som nechcela vypnúť jedáleň. Ja som chcela len, aby nebolo počuť chodbu.“

Denis sklopil zrak na tenisky. „Ja som nechcel naraziť do podnosu.“

„To sa ti, mimochodom, podarilo,“ povedala Lea.

„Vďaka.“

Na okamih stáli bez slov. Chodba bola prázdna, iba za rohom bzučal automat s nápojmi. Lea okolo neho videla slabé cyanové vlákna. Tentoraz ich už neignorovala.

„Našla som spojenie,“ povedala napokon. „Včerajší impulz. Naše telefóny. Dnešné veci. Nie je to náhoda.“

Tami si odhrnula kučeru z tváre. „Takže čo? Máme si robiť skupinový chat pre divné poruchy reality?“

„Možno,“ odpovedal Viktor. „Ale bez testovania pri obede.“

„To je dosť rozumné pravidlo na dnes,“ povedal Denis.

Lea sa na nich pozrela. Stále jej bolo nepríjemné hovoriť nahlas o tom, čo videla. O vláknach, o energii pod kožou starých káblov, o bolesti, ktorá prišla po dotyku telefónu. Kontrola jej vždy pripadala jednoduchšia, keď sa nemusela o nikoho opierať.

Čo sa ukáže neskôr

Lenže Tami sa triasli ruky. Denis sa síce usmieval, ale stál príliš nehybne. Viktor mal stále bledú tvár po preťažení signálmi.

„Keď sa to stane znovu,“ povedala Lea, „napíšeme ostatným. Hneď. Bez toho, aby sa niekto hral na vtipného alebo nezničiteľného.“

Denis zdvihol obočie. „To bolo na mňa?“

„Ak sa v tom nájdeš, tak áno.“

Tami sa slabo pousmiala. „Dobre. Najprv si to potvrdíme medzi sebou. Veľké dramatické prejavy si necháme, keď budeme mať aspoň manuál.“

Viktor prikývol. „A ja skúsim zistiť, čo presne ten impulz je. Bez toho, aby som si odpálil zmysly.“

„To by bolo užitočné,“ povedala Lea.

Na konci chodby sa otvorili dvere kancelárie. Pani Kováčová stála vo svetle pri dverách jedálne. Nevolala na nich. Len ich pozorovala.

Jej pohľad sa zastavil na Tami, potom na Denisovi a napokon na štyroch telefónoch, ktoré Viktor stále držal v rukách.

Lea si všimla, že zástupkyňa si niečo zapisuje do malého notesu.

Cyanové vlákno pri automate zablikalo.

A všetkým štyrom telefónom naraz zavibroval displej.