Klub veľkých omylov, časť 6: Najhorší dobrý nápad

V triede to vyzeralo, akoby sa tu práve skončila súťaž v kreslení, lepení a strihaní naraz. Na laviciach ležali farebné papiere, pri okne stáli otvorené krabice s fixkami a pod tabuľou sa kotúľali dve kriedy. Na zemi boli odstrihnuté pásiky papiera, kúsky lepidla a jedna osamelá guma.

Pani učiteľka Benková si založila ruky a usmiala sa.

„Máme ešte desať minút,“ povedala pokojne. „Keď bude všetko na svojom mieste, môžeme ísť domov.“

Adamovi sa okamžite rozsvietili oči. Taký výraz mal vždy, keď sa mu v hlave objavil plán skôr, než stihol zistiť, či je dobrý.

„Desať minút?“ zvolal. „To je výborne! Ja viem, ako to stihneme za päť.“

Ela sa pozrela na hromadu papierov pri jeho topánke.

„Tvoje za päť minút býva niekedy upratovanie na pätnásť,“ poznamenala.

„Len preto, že ľudia nevedia používať skratky,“ vysvetlil Adam dôležito. „Treba niesť viac vecí naraz, kráčať po špičkách, aby nič nebúchalo, a zbytočne nerozprávať.“

Samo zdvihol malú prázdnu škatuľu.

„A dá sa tá skratka zložiť?“ spýtal sa. „Aby sa vošla sem?“

Adam na chvíľu zamrkal. Potom prikývol, akoby presne takú otázku čakal.

„Dá. Teda… obrazne. Poďme!“

Vzápätí zobral knihu, balíček fixiek a papierovú podložku. Knihu si pritisol pod pazuchu, fixky položil navrch a podložku chytil druhou rukou.

„Vidíte?“ povedal. „Jedna cesta, tri veci.“

Práve vtedy sa papierová podložka zošmykla. Fixky sa rozkotúľali medzi lavice a kniha sa otvorila presne na stránke, kde bol nalepený veľký papierový motýľ.

„Jedna cesta,“ povedala Ela, „a sedem nových zastávok.“

Adam sa zohol po fixky. „To bol len štartovací problém.“

Samo medzitým sledoval jeho postup veľmi pozorne. Potom sa rozhodol, že keď sa má robiť niečo rýchlo, treba to robiť naozaj poriadne. Naložil si do náručia tri ľahké škatule, na jednu položil košík s lepidlom a druhou rukou pridržal stoličku, ktorú chcel odniesť ku stene.

„Samo,“ ozvala sa Ela, „tá stolička nemá byť súčasťou škatúľ.“

„Ale Adam povedal viac vecí naraz,“ odvetil Samo. „Stolička je vec. Dokonca dosť veľká vec.“

Chlapec spravil opatrný krok po špičkách. Potom druhý. Pri treťom sa horná škatuľa naklonila, košík sa prevrátil a dve fľaštičky lepidla sa s mäkkým buchnutím skotúľali na koberec.

Samo sa zastavil úplne nehybne.

„Skratka je super,“ oznámil. „Len trochu padá.“

Adamovi ušlo zachichotanie. Ela sa usmiala iba kútikom úst. Aj pani učiteľka Benková sa musela otočiť k oknu, aby nebolo príliš vidieť, že sa smeje.

Potom však pomohla Samovi položiť veci na zem.

„Niekedy je najrýchlejšie niesť menej,“ povedala. „Najmä keď to potom netreba zbierať dvakrát.“

„Máme vozík,“ pripomenul Samo a ukázal na malý upratovací vozík pri skrinkách.

Adam sa narovnal. „Presne! To je ono. Vozík je skratka s kolieskami.“

O chvíľu už všetci traja vozík nakladali. Adam hádzal na spodok papiere, Samo pridával krabice a Ela sa snažila uložiť bokom handričky, aby ich nič nezašpinilo.

„Nemusíme to triediť,“ vyhlásil Adam. „Najprv to odvezieme a potom to dáme preč. Tak sa nebudeme vracať sem a tam.“

„A kam to dáme preč?“ spýtala sa Ela.

„No… preč,“ odpovedal Adam.

To mu znelo ako dostatočne presný plán. Vozík sa čoskoro naplnil papiermi, kriedami, nožnicami, krabicami, handričkami a košom na odpadky, ktorý sa na vrchu naklonil ako malá veža.

Samo položil na hromadu posledný balíček farebných papierov.

„Ešte sa tam zmestí moja desiata?“ spýtal sa.

„Desiata nie,“ povedala Ela. „Vozík už vyzerá, že si pýta vlastnú žiacku knižku.“

Adam chytil rúčku a Samo ho podoprel zboku. Vozík sa pohol. Najprv pomaly, potom trochu krivo. Jedno koliesko začalo vŕzgať: píí-píí, píí-píí.

„To koliesko protestuje,“ povedal Samo.

„Nemôže protestovať,“ namietol Adam. „Je to koliesko.“

„Tak vŕzga veľmi presvedčivo.“

Pri dverách vozík zrazu zastal. Nebol pokazený. Len sa jedna škatuľa oprela o skriňu a kôš na vrchu sa zosunul do Adamových rúk.

Keď sa veci začnú meniť

Našťastie sa nič nerozsypalo. Pani učiteľka Benková však už stála vedľa nich.

„Vidím, že sa nikto nehádal,“ povedala. „To je dobré. Ale možno sa všetci ponáhľate rýchlejšie, než stíhate premýšľať.“

Adam prikývol, no iba trošku.

„Ešte jedna skratka a bude to hotové,“ zašepkal kamarátom.

Pri skrinkách nastalo Adamovo takzvané rýchle uloženie. Čisté handričky skončili pri použitých papieroch. Kriedy sa ocitli medzi knihami. Farebné odstrižky putovali do škatule s odpadom a nožnice si sadli vedľa hobliniek z gumy.

Samo otvoril jednu škatuľu, pozrel dnu a vážne sa zamračil.

„Hráme schovávačku pre predmety?“ spýtal sa. „Lebo nožnice sa schovali medzi smeti veľmi dobre.“

Ela nič nepovedala. Len zdvihla jednu čistú handričku, na ktorej ležal malý žltý kúsok papiera. Potom ukázala na ďalšiu škatuľu s knihami, kde sa medzi zošitmi tlačili tri kriedy.

„Máme z toho miešaný šalát,“ povedala.

Adam sa poobzeral po triede. Vozík bol prázdnejší, ale trieda vôbec nepôsobila upratanejšie. Práve naopak. Veci boli rozložené na viacerých miestach a teraz bolo ťažšie zistiť, ktoré patria kam.

„Možno,“ priznal potichu, „sme sa dostali späť na začiatok.“

„Nie celkom,“ povedala Ela. „Na začiatku sme mali menej krabíc.“

Pani učiteľka Benková prikývla k stolu.

„Skúsime malý poriadok pred veľkým poriadkom? Urobíme hromádky. Papier sem, pomôcky sem, čisté veci sem, veci na umytie sem a drobnosti zvlášť.“

Tentoraz Adam neprotestoval. Spolu so Samom začali vyberať veci zo škatúľ. Ela kontrolovala, aby sa do hromady s knihami nezatúlala krieda ani lepidlo.

Medzitým Samo obrátil jednu prázdnu škatuľu a dlho na ňu hľadel.

„Keď sú škatule prázdne, nevedia, čo majú dostať,“ povedal.

„To je pravda,“ súhlasila pani učiteľka.

„A keby mali farby? Alebo obrázky? Modrá kniha pre knihy. Žlté nožnice pre výtvarné veci. Zelená handrička pre čisté handričky. A červená kvapka pre veci, ktoré treba umyť.“

Ela sa naňho pozrela cez fialové okuliare.

„To nie je zlá skratka,“ povedala.

„To ani nie je skratka,“ doplnila pani učiteľka Benková. „To je veľmi dobrý systém.“

Samo sa usmial tak široko, až sa mu kučery zatriasli nad čelom.

O chvíľu našli farebné nálepky. Na modrú škatuľu nakreslil Samo knihu. Ela na žltú starostlivo nakreslila nožnice a štetec. Adam prilepil zelenú nálepku na škatuľu pre čisté handričky a červenú na box pre veci na umytie.

„Červená je pripravená,“ oznámil. „Ale nebude sa nič hádzať naraz. Sľubujem.“

„To je pekný pokrok,“ povedala Ela.

Teraz už práca išla zvláštne rýchlo. Nie takou rýchlosťou, pri ktorej niečo padá, vŕzga alebo sa tajne schováva medzi smeti. Každý vedel, čo má v ruke a kam to patrí. Adam nosil po jednej či dvoch veciach, Samo ukazoval obrázky na škatuliach a Ela občas našla drobnosť, na ktorú ostatní zabudli.

Napokon zostala na zemi iba osamelá guma.

„Tá patrí kam?“ opýtal sa Samo.

Adam sa zamyslel. „Medzi drobnosti.“

„Správne,“ povedala Ela. „Dnes sa z teba stáva človek, ktorý pozná poradie.“

Keď zazvonilo, trieda bola čistá. Vozík stál prázdny pri stene a už nevŕzgal. Farebné škatule boli zoradené pod oknom ako malá dúha, ktorá presne vedela, čo robí.

Pani učiteľka Benková sa poobzerala okolo.

„Ďakujem vám,“ povedala. „Najrýchlejšie býva často to, čo netreba opravovať.“

Adam prikývol. „Môj geniálny nápad bol asi najhorší dobrý nápad dňa.“

„Bolo to jasné pri prvom koliesku vozíka,“ poznamenala Ela.

Samo vytiahol z batoha klubový zošit. Na obálke bolo veľkými písmenami napísané: Klub veľkých omylov.

„Máme nové pravidlo?“ spýtal sa.

Adam vzal ceruzku, ale podal ju Samovi.

„Toto si vymyslel ty.“

Samo pomaly napísal: „Skratku najprv premysli, potom ju vyskúšaj.“ Ela pod vetu nakreslila malé koliesko, ktoré sa tvárilo veľmi unavene.

Všetci traja sa naň pozreli a rozosmiali sa. Potom zavreli zošit, schovali ho do batoha a odišli z triedy popri farebných škatuliach, ktoré už presne vedeli, kam patria.