Klub veľkých omylov, časť 5: Keď projekt začal smrdieť

Na zadnom stole v triede stál pohár s nalepeným štítkom: OVOCIE – POZOROVANIE.

Vedľa neho ležal Adamov zošit, Elina ceruzka a Samov obrázok jablka, ktorý mal ukázať, ako vyzeralo ovocie na začiatku pokusu. V pohári boli kúsky jablka, banánu a hrušky. Už nevyzerali tak sviežo ako v pondelok.

„Máme to skoro hotové,“ povedal Adam spokojne. „Dnes dopíšeme posledné pozorovanie, zajtra to ukážeme a potom bude náš projekt najzaujímavejší v triede.“

Ela si upravila okrúhle fialové okuliare. „Ak bude najzaujímavejší, nemusí to byť vždy dobrá správa.“

Samo sa naklonil k poháru. Opatrne nad ním mávol rukou, ako to videl robiť pani učiteľku pri vôni z kuchyne. Potom si k ruke privoňal.

Tvár sa mu zvláštne skrútila.

„Niečo tu zaváňa ako veľmi unavené jablko,“ oznámil.

Adam sa zasmial. „Jablká sa neunavia.“

„Tak potom je veľmi unavené niečo iné.“

Všetci traja sa sklonili nad pohár. Ela privrela oči. Adam sa zamračil. Samo cúvol o malý krok.

„Dobre,“ povedal Adam rýchlo. „Máme problém. Ale ja už mám plán. Len trošku pohneme vzduchom a bude po zápachu.“

„Najprv zistíme, či je to naozaj z pohára,“ navrhla Ela. „Možno niekto zabudol desiatu v skrinke.“

„Alebo desiata zabudla niekoho v sebe,“ dodal Samo vážne.

Adam už však vyťahoval spod lavice malý stolový ventilátor. Používali ho minulý týždeň pri výrobe papierových veterníkov. Chlapec ho položil vedľa pohára a natiahol kábel k zásuvke.

„Len trochu vzduchu,“ sľúbil. „Úplne jemne. Ako keď motýľ kývne krídlom.“

Ventilátor zavrčal.

Najprv sa nepohlo nič. Potom sa pohol Elin papier. Následne sa pohol Samov obrázok jablka. A napokon sa po triede pohol aj zvláštny pach z pohára.

Zrazu ho bolo cítiť pri okne, pri tabuli aj pri kvetináči, ktorý za to vôbec nemohol.

„Motýľ má asi traktor,“ povedala Ela.

Adam ventilátor okamžite stíšil. „Dobre, tak pohol vzduchom viac. To sa dá opraviť.“

„Otvoríme okno,“ navrhla Ela. „Pohár dáme bližšie k nemu a zakryjeme ho čistou utierkou.“

Samo prikývol tak horlivo, až sa mu kučery zatriasli. „Zakryť. Rozumiem.“

Kým Ela otvárala okno a Adam odpojil ventilátor, Samo sa rozbehol ku skrinke s pomôckami. O chvíľu sa vrátil s veľkou mapou Slovenska, pruhovaným zošitom, plastovým tanierom a papierovou krabicou od pasteliek.

„Našiel som kryty,“ povedal hrdinsky.

Ela sa pozrela na kopu vecí. „To je mapa, zošit, tanier a krabica.“

„Všetko niečo zakrýva,“ vysvetlil Samo. „Mapa zakrýva krajinu. Zošit zakrýva lavicu. Tanier zakrýva stôl, keď na ňom leží. Krabica zakrýva pastelky.“

Adam sa na chvíľu zamyslel. „To je vlastne prekvapivo presné. Ale potrebujeme len utierku.“

Medzitým ventilátor ešte chvíľu dobiehal. Nasal roh mapy, rozfúkal pár pracovných listov a vtiahol ľahkú utierku, ktorú Ela práve vybrala zo skrinky. Utierka sa zachytila o mriežku. Mapa sa jej prilepila na bok. Plastový tanier sa roztočil po stole ako pomalý kolotoč.

„Nič sa nehýbte!“ zvolal Adam.

„To býva zvyčajne veta tesne predtým, než sa niečo pohne ešte viac,“ povedala Ela.

Samo chytil tanier, Adam vypol ventilátor a Ela opatrne vyslobodila utierku. Po chvíli zostal stôl síce pokrytý papiermi, ale aspoň už nič nekrúžilo vo vzduchu.

„Teraz citrón,“ vyhlásil Adam.

Ela sa naňho pozrela. „Teraz čo?“

Z vrecka červenej mikiny vytiahol malú fľaštičku s citrónovou vôňou. „Keď niečo vonia po citróne, ľudia si myslia, že je všade čisto. To je známy fakt.“

„To je známy omyl,“ odpovedala Ela.

Lenže Adam už stlačil rozprašovač.

Psííít.

Do vzduchu vyletel jemný citrónový obláčik. Adam stlačil fľaštičku ešte raz. A potom ešte raz, lebo prvé dva obláčiky mu pripadali malé.

Trieda zavoňala po citróne.

A zároveň stále trochu po pokuse.

Samo sa nadýchol, zamyslel sa a spýtal sa: „Keď niečo vonia po citróne, je to aj naozaj čisté?“

„Nie,“ povedala Ela. „Keby áno, mohli by sme umývať ponožky limonádou.“

Keď sa veci začnú meniť

Chlapec sa nad tým úprimne zamyslel. „To by asi nebolo praktické. Boli by lepkavé.“

Pri otvorenom okne sa miešal studený vzduch, citrónová vôňa a nešťastný pach z pohára. Adam si zakryl nos rukávom.

„Teraz to vonia ako koláčik, ktorý sa pokazil v telocvični,“ uznal.

„Problém nezmizol,“ povedala Ela. „Len si dal citrónový klobúk.“

Práve vtedy sa vo dverách objavila pani učiteľka Benková. Mala v ruke zošit s prípravami a na tvári pokojný výraz. Zastala, nadýchla sa a zdvihla jedno obočie.

„Cítim, že prírodoveda dnes pracuje veľmi usilovne,“ povedala.

Všetci traja stuhli.

„Prepáčte,“ vyhŕkol Adam. „My sme to chceli opraviť, ale ventilátor to rozfúkal a potom Samo priniesol mapu, čo nebola chyba, len nebola správna mapa, teda bola správna, ale nie na toto, a potom bol citrón…“

„Zastav,“ povedala pani učiteľka mierne. „Nadýchni sa. Ak sa dá.“

Adam stíchol.

Učiteľka pristúpila bližšie k stolu. „Pokus o rozklade ovocia môže mať aj vôňu. To nie je katastrofa. Je to časť pozorovania.“

„Aj tak sme ho rozvoniavali po celej triede,“ priznala Ela.

„To už je skôr časť vašej vlastnej metódy,“ povedala pani učiteľka a usmiala sa.

Samo držal plastový tanier. „Mám ešte kryt. Ale asi nie ten najlepší.“

„Správny kryt je čistá utierka,“ pripomenula Ela.

Chlapec položil tanier bokom a zobral veľkú plastovú misku. Opatrne ňou prikryl pohár. Lenže pod miskou si nevšimol kábel od ventilátora. Keď sa chcel Adam rýchlo natiahnuť a misku zdvihnúť, kábel sa napol.

Stôl sa nebezpečne zachvel.

„Nerob to rýchlo,“ povedala Ela.

Adam zastal s rukou vo vzduchu. „Ja viem robiť aj pomaly.“

„Ukáž.“

Pomaly odsunuli ventilátor, uvoľnili kábel a až potom misku zdvihli. Nič nespadlo. To bolo také malé víťazstvo, že sa na seba všetci traja na chvíľu usmiali.

Pani učiteľka sa pozrela na hodiny. „O pár minút príde pani riaditeľka. Chcela sa pozrieť na rozpracované projekty.“

Úsmevy zmizli.

„Môžeme pohár schovať do skrinky!“ navrhol Adam.

„Ale potom bude skrinka smrdieť,“ namietol Samo.

„Môžeme ho dať na chodbu!“

„A potom bude smrdieť chodba,“ povedala Ela.

„Môžeme povedať, že je to projekt o citrónoch!“

Ela sa nadýchla. „Adam.“

„Čo?“

„Skúsme prvýkrát neurobiť ďalší problém.“

To ho zarazilo. Potom prikývol. „Dobre. Čo teda?“

Dievča ukázalo na stôl. „Odložíme všetko, čo sem nepatrí. Vyvetráme. Pohár zakryjeme utierkou. A povieme pravdu.“

Samo sa pozrel na pohár. „Že sa ovocie zmenilo, lebo pokus funguje?“

„Presne,“ povedala Ela. „Len naše vylepšenia nefungovali.“

Spoločne upratali mapu, zošit, tanier aj krabicu od pasteliek. Adam odniesol ventilátor na policu. Samo otvoril okno dokorán a potom skontroloval, či vonkajší vietor nie je silnejší než ventilátor. Ela položila cez pohár čistú utierku tak, aby ho bolo stále bezpečne vidieť.

Napokon si nacvičili vysvetlenie.

„Ja poviem, čo sme pozorovali,“ navrhla Ela.

„Ja poviem, že ovocie sa časom mení,“ pridal sa Samo.

Adam prehltol. „A ja poviem, že ventilátor a citrón boli môj nápad. Teda náš nápad na opravu. Ale nebol dobrý.“

„Bol aj môj nápad držať ventilátor pri stole,“ povedal Samo. „Takže to povieme spolu.“

O chvíľu sa pri dverách objavila pani riaditeľka. Trieda už vyzerala upratane. Vo vzduchu však zostal slabý, tajomný citrónový obláčik.

Adam sa napol ako pravítko. Ela si pevnejšie chytila zošit. Samo sa usmial na pohár, akoby mu potichu želal veľa šťastia.

Pani učiteľka Benková predstavila projekt pokojne. „Toto je pokus o tom, čo sa stane s ovocím, keď ho necháme dlhšie v pohári. Dnes nám pripravil aj malé aromatické prekvapenie.“

Pani riaditeľka sa usmiala. „To teda cítim.“

Potom začala Ela. Jasne povedala, čo si zapisovali každý deň. Samo vysvetlil, že kúsky ovocia už nevyzerajú rovnako ako na začiatku. Adam sa nadýchol.

„A my sme sa zľakli zápachu,“ povedal. „Skúsili sme ventilátor a citrónovú vôňu. Lenže ventilátor zápach rozfúkal a citrón ho nezrušil.“

Dôležitý okamih

„Citrón mu dal klobúk,“ doplnila Ela.

Pani riaditeľka sa zasmiala, ale nie posmešne. „To je veľmi presné vedecké pozorovanie.“

„Nabudúce budeme najprv vetrať,“ povedal Samo.

„A potom premýšľať,“ dodal Adam.

„To znie ako výborný plán,“ povedala pani riaditeľka. „Páči sa mi, že ste pokus neschovali. A že ste po sebe upratali.“

Keď návšteva odišla, všetci traja si vydýchli. Vonku za oknom šušťali listy a v triede už bolo cítiť hlavne čerstvý vzduch.

Adam vytiahol klubový zošit. Na novej stránke Ela napísala veľkými písmenami: „Keď niečo smrdí, najprv vetraj, potom vysvetľuj a až potom striekaj citrón.“

Samo si vetu prečítal dvakrát. „A čo ak nemáme citrón?“

Adam zavrel zošit. „Tak sme zachránení.“

Tentoraz sa smiali všetci traja, dokonca aj pani učiteľka Benková pri svojom stole.