Mína a hviezdny kľúč, časť 7: Vietor, čo zabudol fúkať

Večer sedela Mína pri okne a pozerala na záhradu. Listy na kríku sa ani nepohli. Vzduch bol tichý ako perina.

Zrazu sa vo vrecku jej horčicovožltého svetríka niečo jemne zachvelo.

„Kľúčik?“ zašepkala.

Vytiahla malý strieborný hviezdny kľúč. Na jeho špičke sa ligotala maličká modrá iskra. Piko, drobný zlatý motýlik-hviezda, vyletel spoza záclony a sadol si jej na plece.

„Dvierka čakajú,“ pípol.

Za komodou pri dverách sa objavili malé okrúhle dvierka. Mali farbu mäkkej zelenej trávy. Mína do nich vložila kľúč, otočila ním a ticho kliklo.

Za dvierkami bola lúka.

Dievčatko prekročilo prah v červených čižmičkách. Tráva pod nohami bola mäkká a voňala po mede. Medzi steblami viseli dlhé stužky. Žlté, modré a zelené. Lenže takmer vôbec sa nehýbali.

„Kde je vietor?“ spýtala sa Mína.

Piko zamával priesvitnými krídelkami. „Tamto. Krúži.“

Uprostred lúky sa tráva točila v malých kolieskach. Raz doľava, raz doprava. Bol to vietor, ale akoby nevedel, kam patrí. Trošku pohol jedným lístkom, potom druhým, a zasa sa vrátil do svojho kruhu.

Mína pristúpila bližšie. „Vietor, poď sem! Stužky na teba čakajú!“

Nič sa nestalo. Len jedna modrá stužka sa zachvela a hneď stíchla.

Preto skúsila zavolať znova.

„Vietor! Fúkaj, prosím!“

Malý vír sa na okamih zdvihol, no potom sa zatočil ešte rýchlejšie. Tráva okolo neho sa napäla. Stužky ostali visieť rovno dolu.

Mína si dala ruky na boky. „Asi ma nepočuje.“

„Možno počuje až príliš,“ povedal Piko potichu.

Dievčatko sa zamračilo, ale len na malú chvíľku. Potom si všimlo, že keď Piko hovoril ticho, vietor sa prestal točiť. Iba na jedno krátke nadýchnutie. Akoby počúval.

Mína si kľakla do trávy. „Čo mu máme povedať?“

Piko sa usadil na žltej stužke. Jeho teplé zlaté svetielko sa v nej jemne odrazilo.

„Najprv ticho,“ pípol.

A tak boli obaja chvíľu ticho.

Lúka nebola prázdna. V mäkkej tráve šušťali drobné semienka. Kdesi pod listom cvrkol maličký chrobáčik. A medzi tým všetkým bolo počuť slabunké: fúú, fúú. Vietor sa snažil nájsť cestu.

Mína prešla prstami po dlhej žltej stužke. Bola hladká a mäkká. Keď ju nadvihla, malý vír sa k nej naklonil. Pri modrej stužke sa zastavil ešte dlhšie. Zelená sa mu zavlnila celkom pri nose, ak mal vietor nos.

„Stužky sa mu páčia,“ povedala Mína.

Piko prikývol. „Ukazujú. Neťahajú.“

To sa Míne zapáčilo. Nechcela vietor chytať ani mu rozkazovať. Veď možno len zabudol, ktorým smerom má ísť.

Najprv položila žltú stužku na trávu. Za ňu dala modrú. Potom pridala zelenú. Vytvorili krátku cestičku, ale vietor sa iba pohojdal na jej začiatku a znovu sa otočil do kruhu.

„Hm,“ vydýchla Mína. „Tá cesta je príliš rovná.“

Pozrela na vietor. Netlačil sa dopredu. Rád sa točil, obzeral a hľadal.

Preto stužky opatrne posunula. Žltú položila do mäkkého oblúka. Modrá pokračovala trochu ďalej a zelená sa stratila medzi kvietkami pri malom kopčeku. Cesta už nevyzerala ako šípka. Vyzerala ako pozvanie.

„Môžeš tadiaľto,“ povedala Mína celkom ticho.

Práve vtedy sa vietor dotkol žltej stužky.

Stužka sa nadvihla.

Potom sa pohla modrá.

Vietor sa ešte raz malinko zatočil, akoby sa lúčil so svojím kruhom. Napokon sa vydal za zelenou stužkou. Najprv pomaly. Fúú. Potom o trochu ľahšie. Fúúú.

Tráva sa rozvlnila v dlhých mäkkých pásoch. Listy sa veselo otočili rubom nahor. Drobné semienka sa zdvihli zo stebiel a plávali vzduchom ako maličké padáčiky.

Piko sa rozosmial. „Už vie!“

„Áno,“ usmiala sa Mína. „Spomenul si.“

Vietor nebežal prudko. Len prechádzal lúkou, hladil stužky a jemne čechral kvety. Žltá, modrá i zelená sa vlnili za ním. Každá mu ukazovala kúsok ďalšej cesty.

O chvíľu sa lúka rozprúdila tak, ako mala. Tráva šepkala, listy tancovali a semienka si našli nové mäkké miesta, kam mohli sadnúť.

Mína sa postavila a oprášila si kolená. Vietor jej na líci nechal ľahučký bozk.

Keď sa veci začnú meniť

„Dovidenia, vietor,“ povedala.

„Fúú,“ odpovedal vietor a odplával ponad kopček.

Pri dvierkach sa Piko schúlil Míne pri krku. „Dobrá cestička.“

Dievčatko sa pozrelo na svoj rukáv. Zachytila sa na ňom drobná zelená stužka. Bola tenká ako steblo trávy a na konci sa ticho ligotala.

„Táto šla so mnou?“ spýtala sa.

Piko žmurkol. „Možno si ťa pamätá.“

Mína ju neodlepila. Nechala ju tam, kde bola.

Potom prekročila dvierka späť do svojej izby. Malé zelené dvierka sa za ňou potichu zavreli. Strieborný hviezdny kľúč sa jej sám skĺzol do vrecka.

Mama stála vo dverách s úsmevom. „Už si pripravená na spanie?“

„Už áno,“ povedala Mína a pohladila zelenú stužku na rukáve.

V posteli sa prikryla až po bradu. Vonku sa pohol jeden list na kríku. Potom druhý.

A drobná stužka na jej rukáve sa v mesačnom svetle ligotala, akoby potichu mávala na ďalší večer.