Mína a hviezdny kľúč, časť 6: Spiaci zvonček

Večer bol doma mäkký a tichý. Na stole už čakala malá lampička, za oknom sa hojdali konáre a Mína si zapínala žltý svetrík.

Pri malých dvierkach pri stene však niečo nesedelo.

Visel tam drobný strieborný zvonček. Zvyčajne sa skoro ráno sám trochu pohol. Cinkol raz, potom ešte raz, a ranné svetlo sa začalo plaziť po podlahe ako zlatá stužka.

Dnes zvonček mlčal.

Mína si k nemu čupla. Jeho malé kladivko viselo celkom nehybne.

„Si ospalý?“ zašepkala.

Na jej pleci zažiaril Piko. Jeho okrúhle telíčko svietilo teplým zlatom a priesvitné krídla len maličko zabzučali.

„Možno spí až do rána,“ povedal.

„Ale ráno je až zajtra,“ zamyslela sa Mína.

Piko naklonil hlavičku. „Ráno začína niekde skôr.“

To bola presne tá malá nápoveda, ktorú Mína potrebovala. Vytiahla z vrecka svoj strieborný hviezdny kľúč. Kľúčik bol chladný, no o chvíľu sa v jej dlani rozžiaril.

Pri dvierkach, ktoré predtým vyzerali celkom obyčajne, sa ukázala tenká hviezdna dierka.

„Skúsime nájsť začiatok rána,“ povedala Mína.

Kľúč jemne otočila.

Klik.

Dvierka sa otvorili bez vŕzgania. Za nimi nebola chodba ani izba. Rozprestieralo sa tam ranné šero, také svetlé, aké býva tesne predtým, než vyjde slnko. Nebo malo farbu marhuľovej šupky a tráva sa leskla drobnými kvapkami.

Mína vykročila dnu v červených čižmičkách. Piko jej poletoval pri uchu.

Vzduch voňal po mokrom machu a čerstvých listoch. Nikde nebolo hlučno. Tráva sa iba ticho šuchotala. Svetlo sa nad lúkou pomaly rozťahovalo, akoby sa práve zobúdzalo a naťahovalo si ruky.

Zrazu sa odkiaľsi ozvalo celkom maličké: cink.

Mína zastala.

Potom bolo zasa ticho.

„Počul si to?“ spýtala sa.

„Ráno má svoj zvuk,“ zašepkal Piko. „Malý. Ako kvapka v šálke.“

Dievča sa započúvalo ešte lepšie. Medzi steblami trávy sa ozývalo jemné ššš. Z kríka kvaplo: tik. A ďaleko na lúke niečo ticho cinklo.

Za okrúhlym kopčekom našli machovú hojdačku. Dve mäkké stonky ju držali medzi nízkymi stromčekmi. Na hojdačke spal malý zvonček.

Bol guľatý, zlatistý a pod okrajom mal dve zatvorené očká. Jeho kladivko sa pri pokojnom dýchaní pohupovalo sem a tam.

„To je on,“ povedala Mína veľmi potichu.

Piko sadol na list vedľa hojdačky. „Spinká poriadne.“

Mína najprv natiahla ruku. Mohla by hojdačku celkom jemne potlačiť. Možno by sa zvonček prebudil.

No prsty zastavila vo vzduchu.

„Keď ma niekto zobudí príliš rýchlo, nemám to rada,“ povedala.

Hojdačku teda nepohla. Naklonila sa len bližšie.

„Zvonček,“ zašepkala, „už je skoro ráno.“

Malý zvonček sa ani nepohol. Iba si spokojne vydýchol a mach pod ním mäkko zašuchotal.

Mína si sadla do trávy. Chvíľu čakala. Potom ešte chvíľu.

Nič.

Na tvári sa jej objavila malá vráska. „Možno nepočuje.“

„Pozeraj,“ poradil Piko. „Najprv pozeraj.“

Preto sa dívali spolu.

O chvíľu Mína zbadala kvapku vody, ktorá visela na tráve. Keď sa jej dotkol slabý vánok, kvapka spadla na hladký kamienok.

Cink.

Nebolo to hlasné. Bol to len maličký, čistý zvuk.

Zvončekovi sa pod okrajom mihlo jedno viečko.

„Aha,“ zašepkala Mína.

Opatrne našla ďalšiu kvapku na širokom liste. Prstom list iba naklonila. Kvapka skĺzla dolu a dopadla vedľa prvej.

Cink.

Tentoraz sa kladivko zvončeka pohlo o kúsoček.

„Kvapky vedia cestu,“ zašepkal Piko.

Mína sa usmiala, ale neponáhľala sa. Vedľa hojdačky rástla jemná vysoká tráva. Dlaňou ju pomaly prešla zľava doprava.

Ššš-ššš.

Tráva odpovedala rovnakým tichým šuchotom.

Vtedy sa na lúke rozsvietilo jedno drobné svetielko. Potom druhé. Neboli ostré ani veľké. Plávali okolo hojdačky ako zlaté omrvinky zo slnka.

Zvonček pootvoril jedno očko.

Mína sa k nemu naklonila. Už nešepkala slovami. Namiesto toho zaspievala krátku pesničku, ktorú si práve vymyslela.

„Tik a cink,

tráva šuští,

ranné svetlo

cestu púšťa.“

Spievala ticho, skoro ako keď uspáva bábiku.

Piko sa pridal malým bzučaním krídel. Nebol to veľký spev. Len drobný rytmus: tik, ššš, cink.

Keď sa veci začnú meniť

Najprv sa nič nestalo.

Mína sa na okamih zahryzla do pery. Nechcela zvonček zobudiť nasilu. Zároveň vedela, že ranné svetlo čaká.

Tak si znova sadla a počúvala.

Kvapka dopadla na kamienok.

Tráva zašuchotala.

Piko jemne zabzučal.

Mína potichu zaspievala posledný riadok.

Práve vtedy zvonček otvoril obe očká.

Pozrel na Mínu. Pozrel na Pika. Potom sa na machovej hojdačke veľmi pomaly narovnal.

„Dobré ráno,“ povedala Mína.

Zvonček sa usmial malým ligotavým úsmevom.

A zacinkal.

Cink.

Zvuk bol čistý a teplý. Rozbehol sa po lúke, preskočil cez kvapky, pohladil trávu a vyletel až k pastelovému nebu.

Ranné svetlo sa hneď pohlo. Nebehlo rýchlo. Rozlialo sa pokojne medzi stromčekmi, po kopčekoch a cez machovú hojdačku. Zlaté svetielka sa na chvíľu zatočili okolo Míny a jedno z nich jej pristálo na rukáve.

„Ďakujem,“ povedal zvonček jemným cinknutím.

„Nemuseli sme ho rozhojdať,“ potešila sa Mína.

Piko zakýval krídlami. „Ráno nemá rado dupanie.“

Za nimi sa otvorené dvierka začali pomaly privierať. Svet za nimi už nebol tmavý. V ich domácej izbe sa na podlahe objavil tenký pásik ranného zlata, hoci vonku bol stále večer.

Mína zamávala zvončeku. „Cinkaj, keď bude čas.“

„Cink,“ odpovedal.

Napokon prešla spolu s Pikom späť cez dvierka. Tie sa ticho zavreli a hviezdna dierka zmizla.

Strieborný kľúč sa jej v dlani zmenšil na malú teplú iskru. Potom skočil späť do vrecka žltého svetríka.

Mína si ho cez látku jemne pohladila. Pri dvierkach visel domáci zvonček a teraz sa už sotva badateľne pohupoval.

Cink.

Bol to zvuk malý ako kvapka v šálke.

Mína sa usmiala a pozrela k oknu. Zdalo sa jej, že si kúsok ranného svetla našiel miesto aj v jej izbe. Možno ho raz bude potrebovať, keď ju hviezdny kľúč zavedie k ďalším dvierkam.