Mína a hviezdny kľúč, časť 8: Jazero malých odrazov

Jedného večera sa Mína hrala pri stene v chodbe, keď si medzi dvoma doskami všimla tenkú striebornú čiaru. Bola to maličká škára, ktorú tam predtým nevidela.

Dievčatko s tmavými vlnitými vlasmi vytiahlo z vrecka svoj malý strieborný hviezdny kľúč. Kľúčik bol chladný, no hneď nato sa jemne zablysol.

„Zasa dvierka?“ zašepkala Mína.

Piko jej pristál na ramene. Jeho zlaté krídelká ticho zašuchotali.

„Možno dvierka. Možno len dvierka, ktoré sa tvária ako nič,“ povedal.

Mína zasunula kľúč do drobného otvoru. Cvak. V stene sa otvorili nenápadné dvierka, nízke a okrúhle. Za nimi bolo mäkké modré svetlo.

Na druhej strane čakal tichý breh jazierka. Voda bola hladká ako veľké sklenené zrkadlo. Nad ňou svietil tenký mesiačik a vo vzduchu voňal vlhký piesok.

Pri brehu ležali štyri malé veci. Sivý guľatý kamienok. Biele pierko. Zelený list s dlhým špicom. A malá ružovkastá mušľa.

Mína si čupla, aby ich lepšie videla. Potom pozrela do vody.

Zamrkala.

Pod kamienkom sa v jazierku ukazovalo pierko. Pod pierkom sa vlnil zelený list. Mušľa mala odraz kamienka a list sa zasa leskol ako mušľa.

„Odrazy sa pomiešali,“ povedala potichu.

Piko sa vzniesol kúsok vyššie a nakukol na hladinu.

„Jazero je dnes veľmi, veľmi hladké,“ zamrmlal. „A keď je príliš hladké, občas si poplete, čo patrí kam.“

„Ako to opravíme?“ spýtala sa Mína.

Malý zlatý sprievodca naklonil hlávku.

„Pozri sa očami aj srdiečkom.“

To bola celá jeho rada. Mína sa usmiala. Piko niekedy vedel veľa, ale povedal len trošku.

Najprv zdvihla kamienok. Bol príjemne chladný a hladký. Podržala ho nad vodou, len kúsok od brehu.

„Kamienok patrí ku kamienku,“ rozhodla sa a ukázala na sivý odraz pri mušli.

Hladina sa jemne zachvela. Rozbehli sa po nej maličké kruhy. Potom sa všetko vrátilo tak, ako bolo.

„Hm,“ povedala Mína. „To nebolo ono.“

Skúsila priložiť mušľu k odrazu kamienka. Voda sa opäť len ticho zavlnila.

Piko ukázal krídelkom na kamienok.

„Tvar vie šepkať,“ povedal.

Mína položila mušľu späť do piesku. Nechcela hádať rýchlo. Preto sa posadila na päty a chvíľu iba pozerala.

List ležal pri tenkom steble trávy. Jeho koniec bol dlhý a špicatý. Práve tam sa vo vode mihol zelený špic, hoci odraz listu bol zatiaľ inde.

„Vidíš to, Piko?“ zašepkala.

„Vidím špic. Veľmi špicatý špic,“ prikývol Piko.

O pár krokov ďalej ležala mušľa vo vlhkom piesku. Na jej ryhách sa držali drobné zrnká. V jazierku sa pri rovnakom mieste leskol bledoružový oblúčik.

Medzitým vietor pohladil biele pierko. Pierko sa zachvelo. A hneď vedľa brehu sa na vode objavili dve maličké vlnky, akoby sa tiež chceli zatriasť.

Kamienok bol sivý, guľatý a ležal pri malom oblúku z kamienkov. V hladine sa pod tým oblúkom zablysol rovnaký sivý krúžok.

Mína otvorila oči dokorán.

„Nie je to podľa toho, čo je najbližšie,“ povedala. „Jazierko ukáže to, na čo sa naozaj pozerám!“

Piko spokojne zakrúžil vo vzduchu.

„Aha. To je jeho pravidlo.“

Teraz sa dievčatko nepozeralo naraz na všetko. Najprv si všimla tvar. Potom farbu. Neskôr pohyb a miesto pri brehu.

Pozrela sa na zelený špic listu, potom priamo na zelený špic vo vode. Pomaly ukázala prstom.

„Tento odraz je listový.“

Hladina cinkla tichučkým zvukom, akoby do nej spadla kvapka svetla. Odraz listu doplával na správne miesto.

„Jeden!“ potešila sa Mína.

Pri pierku sa však na chvíľu pomýlila. Zdalo sa jej, že drobné vlnky patria mušli, lebo mušľa ležala blízko mokrého piesku. Keď to skúsila, jazierko sa len pokojne zavlnilo.

Mína sa nezamračila. Tentoraz sa naklonila o malinko bližšie, pevne stála v červených čižmičkách na suchom brehu a čakala.

Práve vtedy vietor zafúkal ešte raz.

Pierko sa zatriaslo.

Na hladine sa zatriasli dve drobné vlnky.

„Ach! Pohyb,“ povedala. „Vlnky patria k pierku.“

Keď to vyslovila, biely odraz sa presunul pod pierko a zostal tam ticho ležať.

Keď sa veci začnú meniť

Zostali už len kamienok a mušľa. Mína si prezrela sivý oblúk na brehu. Potom ružový lesk vo vlhkom piesku. Nechvátala. Najskôr našla kamienok podľa jeho guľatosti a sivej farby. Napokon priradila mušľu k jemnému ružovému oblúčiku.

V tej chvíli sa jazierko celé upokojilo.

V strede hladiny sa zrazu objavil malý odlesk hviezdy. Trblietal sa iba chvíľku, no bol jasný a strieborný, presne ako Mínin kľúč.

„Toto svetlo poznám,“ zašepkala.

Piko pristál na steble trávy a jeho teplé zlaté svetlo sa odrazilo vedľa hviezdičky.

„Jazierko si pamätá,“ povedal.

Mína sa dívala na drobný hviezdny odlesk, kým pomaly nezmizol. Zdalo sa jej, akoby jej ukázal smer niekam ďalej. Nie dnes. Možno inokedy.

Pred ňou sa už všetko zrkadlilo správne. Kamienok bol kamienkom. Pierko bolo pierkom. List bol listom. Aj mušľa mala vo vode svoju malú ružovú sestričku.

„Hotovo,“ usmial sa Piko.

„Hotovo,“ zopakovala Mína spokojne.

Potom sa vrecko na jej žltom kardigane jemne zablyslo. Hviezdny kľúč sa jej vrátil do dlane a ona ho starostlivo schovala späť do vrecka.

Spolu prešli k nenápadným dvierkam. Mína sa ešte raz obzrela. Jazierko bolo pokojné a na hladine ležal mesačný svit ako tenká strieborná stuha.

Dvierka sa za nimi ticho zavreli. A kľúčik vo vrecku hrejivo čakal na ďalší večer.