Klub veľkých omylov, časť 9: Záhada troch ponožiek

Po telesnej výchove bývala šatňa vždy trochu ako miesto po malej búrke. Na lavičkách ležali mikiny, pod nimi sa kotúľali fľaše na vodu a vo vzduchu voňala gumová podlaha aj čerstvý vzduch z otvoreného okna.

Adam si práve zapínal červenú mikinu, keď zrazu zastal.

„Pozor,“ povedal tichým, dôležitým hlasom. „Máme problém.“

Ela si upravila fialové okuliare. „Ak je to tvoja teniska, stojíš na nej.“

„Nie ten problém.“ Adam ukázal do kúta pri lavičke.

Ležali tam tri ponožky. Jedna bola modro-bielo pruhovaná. Druhá žltá s drobnými zelenými bodkami. Tretia mala pri päte obrázok usmievavého jazveca.

Samo si k nim čupol s jednou teniskou v ruke. „Sú všetky tri osamelé?“

„Presne tak!“ Adam sa narovnal. „Tri osamelé ponožky. To nemôže byť náhoda.“

Ela si ich prezrela. „Ani dve z nich sa k sebe nehodia.“

„To je na tom najpodozrivejšie,“ vyhlásil Adam. „Niekto ich sem musel priniesť. Alebo ich sem niekto odniesol. Alebo…“ Na chvíľu sa zamyslel. „…prebieha veľká krádež ponožiek.“

„Kto by kradol len jednu z páru?“ spýtala sa Ela.

„Veľmi šikovný zlodej,“ odpovedal Adam. „Taký, čo nechce, aby si si hneď niečo všimla.“

Samo zdvihol ponožku s jazvecom. „A keď má zlodej jednu ponožku, čo si obuje na druhú nohu?“

Na to nikto neodpovedal.

Potom Adam vytiahol zo školského peračníka krátku ceruzku. „Klub veľkých omylov zakladá Ponožkový pátrací tím!“

„To znie, akoby sme mali vlastný odznak,“ povedal Samo spokojne.

„Nemáme,“ odvetila Ela.

„Zatiaľ,“ doplnil Adam.

Na dvere šatne niekto zaklopal. Deti sa rýchlo pobrali von aj s tromi ponožkami, ktoré Adam niesol opatrne na vystretých dlaniach, akoby to boli vzácne dôkazy.

Na chodbe už postávali spolužiaci a čakali na ďalšiu hodinu. Adam si načmáral na papier tri krúžky a ku každému nakreslil šípku.

„Teória číslo jeden,“ začal. „Pruhovaná ponožka patrí športovcovi. Pruhy sú rýchle.“

Ela sa pozrela na pruhovanú ponožku. „Pruhy sú pruhy.“

„Teória číslo dva: bodkovaná ponožka patrí umelcovi. Bodky sú ako farba.“

„Sú zelené,“ poznamenal Samo.

„A teória číslo tri,“ pokračoval Adam bez zastavenia, „jazvečia ponožka patrí niekomu, kto má doma mačku. Jazvec a mačka sú… zvieratá.“

Ela chvíľu mlčala. „Alebo sú to obyčajné stratené ponožky.“

Adam otvoril ústa, no práve vtedy sa Samo otočil ku skupinke detí pri nástenke.

„Prosím vás,“ spýtal sa vážne, „ste športovci, umelci alebo mačkári?“

Tomáš z vedľajšej triedy žmurkol. „Som hladný.“

„To nie je možnosť,“ povedal Samo a pozrel na Adamov papier.

„Ja mám doma korytnačku,“ ozvala sa Nina.

„To je skoro mačka?“ opýtal sa chlapec s kučeravými vlasmi.

„Nie,“ povedala Ela.

„Možno trochu,“ zašepkal Adam.

O chvíľu už polovica chodby vedela, že Klub veľkých omylov hľadá majiteľov troch ponožiek. Niekto ukazoval na svoje nohy, iný sa pýtal, či sa počítajú papuče. Samo si poctivo všímal farby ponožiek, no zároveň sa snažil rozpoznať, kto pri chôdzi dupká nahlas a kto potichu.

„Prečo sleduješ ich kroky?“ spýtala sa Ela.

„Adam povedal, že máme hľadať stopy.“

Adam sa zatváril, akoby práve objavil nový druh detektívnej vedy. „To vlastne nie je zlý nápad.“

„Je,“ povedala Ela.

Medzitým sa pri dverách telocvične objavila pani učiteľka Benková. Mala na sebe tmavozelený sveter a v rukách držala zvinutú podložku.

„Vidím,“ povedala pokojne, „že chodba sa zmenila na ponožkové oddelenie polície.“

Adam narovnal plecia. „Vyšetrujeme závažný prípad.“

„Tri ponožky,“ doplnil Samo.

Pani učiteľka sa pozrela na Adamove dlane. „To sú naozaj tri. Výborný začiatok vyšetrovania.“

Ela potlačila úsmev.

„A skúšali ste sa pozrieť tam?“ spýtala sa učiteľka a kývla smerom k telocvični.

Pri stene vedľa dverí stál veľký prútený košík. Deti okolo neho prešli už veľakrát, ale nikdy mu nevenovali pozornosť. Teraz vyzeral, akoby v ňom býval celý malý svet zabudnutých vecí.

Trčala z neho červená čiapka, jeden gymnastický pás, fľaša bez vrchnáka, modrá rukavica a hromádka ďalších ponožiek.

Keď sa veci začnú meniť

„To je košík stratených vecí?“ prekvapene sa spýtal Samo.

„Áno,“ povedala pani učiteľka Benková. „Po každej telesnej výchove sa sem nosí všetko, čo zostane na lavičkách, pod nimi alebo niekedy aj na okennom parapete.“

Adam sa naklonil nad košík. „A nikto nám o ňom nepovedal?“

„Košík tu stojí od septembra,“ odpovedala pani učiteľka. „Je možné, že ste mali dôležitejšie veci na pozeranie. Napríklad šnúrky, lopty alebo vlastné nosy pri kotrmelcoch.“

Ela si všimla, že v košíku sú veci uložené zvláštne úhľadne. Na jednej strane boli čiapky, na druhej rukavice a ponožky boli rozdelené podľa farieb.

„Vy to triedite,“ povedala.

„Trochu,“ priznala učiteľka. „Podľa tried, farieb a toho, čo sa dá rozoznať aj bez detektívnej lupy. Inak by sa deti stratili vo vlastnom neporiadku.“

Samo vážne pohladil okraj košíka. „A kedy oddychuje?“

„Cez prázdniny,“ odpovedala pani učiteľka bez zaváhania.

Adam sa už chystal prehľadávať celý košík naraz, no Ela zdvihla ruku.

„Jednoduchý postup,“ navrhla. „Pozrieme menovky. Potom sa opýtame v triedach. A nebudeme ľudí triediť podľa dupkania.“

„Dobre,“ súhlasil Adam. „Ale urobíme mapu ponožkových stôp. Len malú. Veľmi prehľadnú. Možno s legendou, šípkami a tajnými značkami.“

„To už nie je malá mapa,“ povedala Ela.

Napriek tomu si Adam sadol na zem a kreslil. Pruhovaná ponožka dostala modrú šípku, bodkovaná zelenú a jazvečia oranžovú. Samo medzitým oslovoval deti oveľa opatrnejšie.

„Nemáš náhodou jednu ponožku, ktorá sa ti stratila?“ pýtal sa. „Nemusíš byť mačkár.“

To už bolo lepšie.

Pri dverách do vedľajšej triedy sa zrazu ozvala Klára. „Počkajte! Tá žltá s bodkami je asi moja.“

Vytiahla z tašky uterák na ruky. V jeho rohu bola zachytená druhá, úplne rovnaká ponožka.

„Myslela som, že som si ich obe dala do tašky,“ povedala a začervenala sa.

„Jedna sa rozhodla cestovať bez teba,“ skonštatoval Samo.

„Asi spadla pri lavičke,“ povedala Klára.

„Prvý prípad vyriešený!“ zvolal Adam a nakreslil na mapu veľké koliesko.

Pani učiteľka Benková sa mierne usmiala. „A bez výsluchu korytnačky.“

Potom však zostali ešte dve ponožky. Pruhovaná aj jazvečia. Navyše v košíku ležali dve ďalšie modré ponožky, ktoré vyzerali podobne, no ani jedna nebola presne taká istá.

Adam si pošúchal bradu. „Teraz sa to komplikuje. Možno máme dvojitého zlodeja.“

„Alebo dvojitý chaos,“ povedala Ela.

Samo sa pozrel na jazveca. „Možno jazvec pozná odpoveď.“

„Jazvec je nakreslený,“ pripomenula mu Ela.

„Nakreslené veci tiež môžu mať dobrý vkus,“ odvetil Samo.

Neskôr sa ukázalo, že pruhovaná ponožka patrí Miškovi. Po cvičení si omylom obul kamarátovu podobnú ponožku a vlastnú nechal na lavičke. Keď to zistil, z druhej nohy mu vytŕčala ponožka s malými raketami.

„Aspoň som bol rýchlejší,“ povedal Miško a pozrel na rakety.

„To vysvetľuje pruhy,“ zašepkal Adam. „Nie úplne, ale trochu.“

Zostala jazvečia ponožka. Deti sa vrátili k telocvični, prezreli lavičky a opýtali sa ešte pár spolužiakov. Nikto sa neprihlásil.

Na chvíľu bolo ticho. Adamova mapa sa krútila v rukách od prievanu pri otvorených dverách.

Práve vtedy pani učiteľka Benková vytiahla z malej priehradky košíka tenkú kartičku. Bola na nej napísaná trieda 2. B.

„Túto časť košíka som ešte nestihla odniesť vedľa,“ povedala. „Možno bude jazvec odtiaľ.“

V 2. B sa ozvala Zuzka tak rýchlo, že jej takmer spadla ceruzka. „Jazvec je môj! Hľadala som ho ráno!“

Druhá ponožka ležala v jej skrinke. Zuzka si totiž po telocviku požičala od kamarátky jednu obyčajnú sivú ponožku, lebo jej vlastná zostala niekde pri lavičke. Jazvečia sa potom spolu s ďalšími vecami dostala do košíka.

Tri osamelé ponožky. Tri rôzne deti. Tri úplne obyčajné omyly.

Adam chvíľu pozeral na svoju mapu. „Takže žiadna tajná ponožková mafia?“

„Nie,“ povedala Ela.

„Ani mačací gang?“

„Tiež nie.“

Samo zdvihol prázdne dlane. „Ale košík bol dôležitý.“

To už Adam prikývol. „Veľmi dôležitý. Dokonca dôležitejší než moja legenda so šípkami.“

Dôležitý okamih

„To je veľké priznanie,“ poznamenala Ela.

V triede si po poslednej hodine otvorili klubový zošit. Mal už ohnuté rohy, pár škvŕn od džúsu a na jednej strane nakreslený minulý prípad, ktorý nikto z nich už nevedel celkom vysvetliť.

„Názov prípadu bude Záhada troch ponožiek a jazvečieho svedka,“ navrhol Adam.

„Jazvec nesvedčil,“ povedala Ela.

„Ale vyzeral veľmi dôveryhodne,“ dodal Samo.

Ela vzala ceruzku a napísala nové pravidlo: „Pred veľkým pátraním najprv skontrolujeme všetky krabičky, košíky a kúty.“

Samo pod vetu nakreslil košík s tromi ponožkami. Adam mu k nemu chcel doplniť detektívny klobúk, ale nakoniec nakreslil len malú šípku.

Pani učiteľka Benková sa zastavila pri ich lavici. „Dobrá práca. Dobrý detektív sa nielen veľa pýta. Aj sa naozaj pozerá okolo seba.“

Deti prikývli.

Keď potom odchádzali z triedy, Samo sa ešte raz obzrel na zošit. „A keby sa stratil košík?“

Adam sa hneď nadýchol.

Ela si prehodila vrkoč cez plece. „Najprv skontrolujeme všetky krabičky, košíky a kúty.“

Na chodbe sa ozval ich smiech a pri telocvični stál prútený košík pokojne na svojom mieste, plný vecí, ktoré možno už zajtra dostanú ďalší príbeh.