Klub veľkých omylov, časť 10: Talentová katastrofa

V piatok po veľkej prestávke vyzerala trieda pani učiteľky Benkovej trochu ako malé divadlo. Pri tabuli stál mikrofón na nízkom stojane. Vedľa neho čakali stolička s modrým poťahom, krabica s bezpečnými rekvizitami, farebná stuha a papierový klobúk s hviezdičkou.

„Dnes máme generálku,“ oznámila pani učiteľka Benková. „V pondelok bude školská talentová šou. Skúsime si čísla presne tak, ako budú v programe.“

Všetci hneď stíchli. Teda skoro všetci. Samovi totiž z ramena spadol zelený ruksak a tak buchol, až sa papierový klobúk na stole zatriasol.

„Aj ruksak chce vystupovať,“ povedala Ela pokojne.

Adam sa usmial. „To by bol dobrý začiatok! Najprv ruksak, potom—“

„Nie,“ skočila mu do reči Ela. „Najprv program.“

Na stole ležal zoznam. Prvá mala spievať Nina. Druhý bol Matej s tanečným číslom. Tretia mala vystúpiť Zuzka, ktorá vedela šikovne schovať farebné loptičky pod tri papierové poháriky a potom ich znovu nájsť na úplne inom mieste.

Nina si potichu skúšala pesničku pri mikrofóne. Matej medzitým cvičil kroky do rytmu a občas sa otočil tak rýchlo, že mu šnúrka na teniske preskočila cez druhú šnúrku. Zuzka ukladala papierové poháriky do radu a kontrolovala, či sú loptičky v krabici.

Adam sledoval všetko s rukami vo vreckách červenej mikiny. V očiach sa mu objavil ten známy nápadový záblesk.

„Mohli by sme im trochu pomôcť,“ zašepkal. „Aby to bolo ešte lepšie.“

„Čo presne potrebuje Nina?“ spýtala sa Ela.

„Možno dramatický nástup,“ odpovedal Adam. „A Matej by mohol tancovať bližšie. A Zuzka… Zuzka by mohla mať rekvizity poruke. Všetko sa dá spojiť!“

Samo sa zamračil. „Spojiť ako lepidlom?“

„Nie lepidlom,“ povedal Adam. „Skôr… spolu.“

„Takže máme dať stoličku do krabice?“ opýtal sa Samo.

Ela si posunula okrúhle fialové okuliare. „To by vysvetľovalo, prečo sa krabica tvári vystrašene.“

Pani učiteľka Benková zatiaľ pomáhala pri okne dvom deťom nalepiť na kartón papierové hviezdy. Trojica sa preto naklonila nad program.

Adam čítal rýchlo. „Nina, Matej, Zuzka. Vidíte? Jeden, dva, tri. To môže byť jedna veľká scéna. Spev, tanec, trik. Hotovo.“

„Ale to je poradie,“ namietla Ela.

„Presne! Keď idú za sebou, sú spolu.“

Samo ukázal na slovo medzi menami. „A čo znamená toto malé ‚potom‘?“

„Že potom príde ešte viac zábavy,“ vyhlásil Adam.

To znelo tak presvedčivo, že sa do toho pustili. Nenápadne, potichu a s dobrým úmyslom.

Najprv Adam presunul Nininu stoličku k miestu pred tabuľou. „Keď si po pesničke sadneš, bude to pôsobiť slávnostne,“ vysvetlil jej.

Nina sa pozrela na stoličku. „Ale ja pri pesničke nestojím ani nesedím. Ja spievam.“

„Jasné. Stolička bude len… dramaticky čakať.“

Práve vtedy Matej prišiel cvičiť svoj otočný krok. Zastavil sa tesne pred stoličkou.

„Tu má byť môj kruh,“ povedal.

„Teraz je to kruh so stoličkou,“ odvetila Ela. „Veľmi vzácny druh kruhu.“

Adam už však premýšľal ďalej. Posunul mikrofón o kúsok bokom, aby mal Matej viac miesta. Mikrofón sa ocitol pri krabici s pohárikmi.

Samo to uvidel a usúdil, že všetko musí byť pripravené spolu. K rekvizitám pridal modrú stuhu, papierový klobúk a malý zvonček, ktorý Zuzka používala na konci triku.

„Takto sa nič nestratí,“ povedal spokojne.

„Teraz sa to stratilo v jednej krabici,“ poznamenala Ela.

Keď sa Nina vrátila po svoj mikrofón, našla pri ňom pohárik, klobúk a stuhu. „Mám s tým spievať?“

„Nie!“ vyhŕkol Adam. Potom sa zarazil. „Teda… možno len klobúk? Nie, bez klobúka. Ale stuha by mohla— vlastne nie.“

Nina sa usmiala, no trochu neisto. „Ja som chcela len zaspievať pesničku.“

To Ela počula. Na okamih sa pozrela na Adama, ale nepovedala nič. Namiesto toho vytiahla z lavice klubový zošit. Mal modré dosky, na rohu nalepenú malú hviezdu a vo vnútri už boli zápisky o minulých omyloch.

„Zapíšeme si správne poradie,“ rozhodla. „Jednoducho. Nina, Matej, Zuzka.“

Keď sa veci začnú meniť

„A potom veľké finále?“ spýtal sa Adam.

„Potom prestaneme pridávať veci, ktoré tam neboli,“ povedala Ela.

Samo sa naklonil nad zošit. „Zmestí sa doň aj Matejov tanec?“

„Len plán tanca,“ vysvetlila mu.

„Aha. Takže nohy ostanú vonku. To je praktické.“

Ela napísala tri mená pod seba. Adam k nim hneď doplnil šípky. Jedna šípka smerovala k mikrofónu, druhá ku stoličke, tretia ku krabici. Samo nakreslil pri Zuzke tri poháriky. Ela chcela dopísať, kde má kto stáť, ale jej šípka sa stretla s Adamovou. Potom sa k nim pridala Samova šípka s klobúkom.

O chvíľu vyzerala stránka ako mapa mesta, v ktorom všetky cesty vedú do jednej krabice.

„To nie je plán,“ povedala Ela. „To je cestovina.“

„Výborné!“ potešil sa Adam. „Cestovina sa tiež spája.“

„Nie všetko, čo sa spája, treba spájať,“ odvetila.

Samo sledoval kresby. „Počkajte. Nina má ísť k mikrofónu. Matej má ísť do kruhu. Zuzka má ísť ku krabici. Prečo naše šípky hovoria, že všetci majú ísť všade?“

Trojica sa na zošit zahľadela. Potom sa pozrela na priestor pred tabuľou. Stolička stála v tanečnom kruhu. Mikrofón čakal pri krabici. Stuha visela z klobúka a klobúk sedel na jednom poháriku.

„Máme malé nedorozumenie,“ povedal Adam.

„Máme veľké nedorozumenie,“ opravila ho Ela.

Práve vtedy pani učiteľka Benková zatlieskala. „Deti, pokračujeme v generálke. Nina, môžeš začať.“

Nina vykročila dopredu, no jej miesto pri mikrofóne obsadil Matej, ktorý sa tam práve otočil. Zuzka pribehla ku krabici, ale zbadala pri nej Ninin notový papier. Samo sa pokúsil všetko naraz presunúť späť a zodvihol stuhu, klobúk aj zvonček.

Zvonček zazvonil.

Matej spravil otočku.

Nina začala spievať prvý verš, lebo hudba už hrala.

Adam zdvihol ruku. „Všetci teraz choďte doprava! Teda Nina k mikrofónu, Matej do kruhu, Zuzka ku… nie, klobúk nech ide— klobúk nikam nejde!“

„Klobúk nemá nohy,“ upozornil ho Samo.

Ela sa pozrela na zmätené javisko. „Vitajte v kombinovanom vydaní.“

Na chvíľu sa zdalo, že sa všetko zastaví. Nina držala noty aj jeden pohárik. Matej stál pri stoličke s nohou vo vzduchu. Zuzka mala v ruke zvonček a stuhu. Samo objímal krabicu, akoby v nej bývala krehká sopka.

Pani učiteľka Benková už stála pri nich. Nevyzerala nahnevane. Skôr sa tvárila, že práve objavila veľmi nezvyčajný druh školského predstavenia.

„Vidím spev, tanec, trik a jednu stoličku, ktorá sa snaží byť dôležitá,“ povedala. „Máme dve možnosti. Zastaviť sa a začať znova. Alebo skúsiť zistiť, či z toho vznikne spoločné finále.“

Deti sa na seba pozreli.

Nina si pritiahla mikrofón. „Ja môžem spievať ďalej.“

„Ja budem tancovať okolo stoličky, nie cez ňu,“ povedal Matej a opatrne urobil krok do strany.

Zuzka zdvihla poháriky. „A keď pesnička skončí, ukážem loptičky.“

„A ja zazvoním iba na konci,“ dodal Samo.

„To znie skoro ako plán,“ povedala Ela.

Hudba pokračovala. Nina spievala a Matej tancoval v širokom, bezpečnom kruhu. Keď prišiel refrén, Zuzka zatočila modrou stuhou nad krabicou a klobúk položila na stoličku ako zvláštneho diváka. Napokon zazvonil Samov zvonček. Zuzka zdvihla pohárik a spod neho sa vykotúľala červená loptička. Potom druhá. A tretia sa zázračne objavila v papierovom klobúku.

Trieda vybuchla smiechom a potleskom. Nie preto, že by sa niekto pomýlil. Smiali sa, lebo klobúk na stoličke vyzeral vážne ako pán riaditeľ a Samo sa pri zvonení uklonil tak opatrne, až mu krabica zostala visieť na lakti.

Po hudbe Nina vydýchla. „To bolo iné, než som chcela. Ale celkom sa mi to páčilo.“

Matej prikývol. „Najlepšie bolo, že som nezakopol o stoličku.“

„Ja som skoro dala loptičku do mikrofónu,“ priznala Zuzka. „Našťastie som si to všimla.“

Adam sklopil oči k teniskám. „Chcel som vám pomôcť. Len som si nevšimol, že každý chce niečo iné.“

Ela zavrela zošit, potom ho znovu otvorila na čistej strane. „Nabudúce budeme čítať plán pomalšie.“

Dôležitý okamih

„A pri slove spojiť bude obrázok,“ dodal Samo. „Možno dva obrázky. Jeden, keď veci idú vedľa seba, a druhý, keď ich netreba dávať do krabice.“

Pani učiteľka Benková sa usmiala. „To by bol užitočný systém. A možno ho stihnete vymyslieť pred ďalším nápadom, Adam.“

„Možno,“ povedal Adam. „Ale nič nesľubujem úplne, úplne.“

Do klubového zošita napísali nové pravidlo: „Najprv počúvaj, potom spájaj.“ Samo pod vetu nakreslil tri malé šípky. Ela ich rýchlo spojila len jednou tenkou čiarou.

Adam si to všimol. „To je náš nový systém?“

„Zatiaľ jeho veľmi opatrný začiatok,“ povedala Ela.

Na stole ešte stále ležali klobúk, stuha a jeden osamelý pohárik. Pani učiteľka Benková ich odložila do krabice. Klobúk sa pri tom naklonil na bok, akoby sa chcel ešte raz ukloniť.