Chodba bez čísla, časť 11: Dvere číslo nula

Dvere číslo nula: Nora, Filip a Ben otvoria dvere s nulou a v zaprášenej miestnosti nájdu Klárinu nedokončenú nahrávku. Mená Anna Malíková a Peter Hruška spolu s dátumom 14. 6. 1984 overia podľa zoznamu a fotografií a zapíšu do zošita. Znepokojivé zvuky a…

Dvere číslo nula

Dvere číslo nula

Za oknom prízemného podestia bola tma a v skle sa odrážala Norina hrdzavočervená bunda spolu so žltkastou žiarovkou nad schodmi. Na mieste, kam ich priviedli posledné stopy, stála obyčajná stena.

Ben si posunul popruh batoha. „Možno dnes nič nebude.“

Nora už otvárala ústa, keď žiarovka zhasla. Zhora zaznelo krátke zarachotenie a celý dom na pár sekúnd stíchol.

Cvak.

Filip zapol baterku pripnutú k opasku. Jej svetlo prešlo po podlahe práve vo chvíli, keď sa elektrické osvetlenie vrátilo, no stena už nebola súvislá. Medzi schodiskom a rohom podestia sa otvorila chodba s vyblednutými zelenými stenami. Na jej konci stáli dvere, na ktorých sa v kuželi baterky zaleskla nula.

Nore stiahlo žalúdok. Minule správne usporiadali predmety a našli smer k posledným neotvoreným dverám; teraz ich mali pred sebou. Vyzerali oveľa obyčajnejšie, než si predstavovala, a práve to ju znepokojovalo.

„Najprv návrat,“ povedala a vytiahla papierový zošit. Telefónom v chodbe neverila, pretože tam strácali signál. Načrtla schody, okno a nový vstup, za ktorým zakreslila priamu čiaru až ku dverám.

„Žiadne odbočky. Zostaneme spolu. Ak prestaneme vidieť cestu späť, vraciame sa.“

„A žiadne technické priestory,“ pridal Ben.

„Platí,“ povedal Filip. „Dnes nebudem opravovať dom.“

Vykročili pomaly a podrážky im šuchotali po zaprášenej podlahe. Nora sa dvakrát obzrela, či obyčajné podestie zostáva viditeľné, zatiaľ čo Ben kontroloval, či medzi nimi a vstupom nič neprekáža.

Pri posledných dverách zastali tak blízko, že Nora uvidela drobné škrabance na kovovej nule. Nebola to namaľovaná číslica, ale oválny štítok na malom čape. Keď Filip posvietil zboku, pod kovom sa ukázal krátky oblúk zakončený dorazom; pravý okraj štítku trochu odstával.

„Vyzerá to, že sa dá otočiť,“ zamrmlal.

„Bez páčenia,“ pripomenula Nora.

Chlapec chytil kov dvoma prstami a jemne ho pootočil v smere hodinových ručičiek. Nula sa pohla, až po štvrťotáčke zostala ležať nabok a zastavila sa o doraz.

Nič sa neotvorilo.

Ben pozrel na chodbu za nimi. „Možno je to len ozdoba.“

„Počkaj.“ Nora sa naklonila. „Ten okraj je teraz nad priehlbinou.“

Vo vodorovnej polohe zapadol pravý koniec presne nad plytké miesto v dverách. Filip naň opatrne zatlačil a ozvalo sa suché cvaknutie. Dvere sa odchýlili o šírku prsta; z medzery vyšla vôňa starého papiera a zatvoreného vzduchu.

Nikto sa hneď nepohol.

Potom Filip otvoril dvere trochu viac a posvietil dovnútra. V malej miestnosti boli police, nízka skrinka a stôl s fotografiami, hrubými obálkami a kazetami v plastových obaloch. Medzi nimi stál kazetový prehrávač s priehľadným vekom.

Nora si nechala posvietiť až k podlahe. Cesta ku stolu bola voľná, bez drôtov pod nohami či otvoru do ďalšieho priestoru.

„Len to, čo je dostupné na stole,“ dohodla sa s kamarátmi. „Skrinky necháme tak.“

Dvere nechali otvorené a Ben si vybral miesto na strane stola najbližšej k východu. Až potom sa odvážil vydýchnuť.

Na prachu pri prehrávači zostal obdĺžnikový odtlačok po nejakom predmete. Samotný prístroj mal veľké hranaté tlačidlá a na boku malý reproduktor. Filip sledoval jeho kábel až k zásuvke: nebol popraskaný ani roztrhnutý a zástrčka už bola zapojená. Zásuvky sa nedotkol a kryt prístroja nechal zatvorený.

„Najprv skúška,“ povedal.

Cez priehľadné veko videli, že priehradka je prázdna. Keď stlačil PLAY, rozsvietila sa drobná kontrolka, vnútri sa roztočilo vreteno a motor ticho zavrčal.

Ben prudko zdvihol hlavu. Na zadnej stene sa objavil úzky tmavý tvar, ktorý vyzeral ako človek s naklonenou hlavou.

Nora na okamih zovrela ceruzku tak silno, až ju zaboleli prsty. Potom si však všimla, že tieň sa pohol súčasne s baterkou.

„Daj mi ju.“

Filip jej podal svetlo a stlačil STOP, čím zastavil vreteno aj vrčanie. Dievča posunulo baterku doľava a tmavá hlava sa pretiahla až k polici; keď svetlo zdvihla, zmizla. Na stole stála fotografia opretá o malý stojan a jej zvlnený roh vytváral zvláštny obrys.

Keď sa veci začnú meniť

„Papierový človek,“ vydýchol Ben.

„Aspoň nepotrebuje stoličku,“ povedal Filip, ale úsmev mu vydržal iba chvíľu.

Nora mu vrátila baterku. Jeden tieň mali vysvetlený, no prečo miestnosť vôbec existovala tam, kde cez deň bola stena, nevedel nikto.

„Motor funguje,“ skonštatoval Filip. „Či prehrá aj hlas, zistíme až s kazetou.“

Prehrávač zostal zastavený a až teraz začali prezerať papiere okolo neho. Medzi dvoma obálkami ležala tretia, o niečo menšia, so zahnutým rohom a úhľadným nápisom:

Klára — spomienky pred prestavbou.

Nora najprv opísala, kde ju našli, a potom opatrne nadvihla nezalepenú chlopňu. Vnútri bola kazeta a zložený list.

„Táto patrí k nej,“ povedala.

Na kazete stálo: Klára — spomienky pred prestavbou — A.

List rozložila na voľnom kúsku stola. Papier zašuchotal tak hlasno, že všetci na chvíľu prestali dýchať. Nadpis znel: Spomienky pred prestavbou — zoznam fotografií — 14. 6. 1984.

Pod ním boli dva riadky:

Fotografia 1 — Anna Malíková.

Fotografia 2 — Peter Hruška.

Ben sa sklonil nad rozloženými snímkami a skúšal nájsť známu tvár, no nikomu si netrúfol priradiť meno. Na jednej fotografii stála žena pri okne a držala kvetináč; vedľa nej ležala snímka muža s drevenou stoličkou v rukách.

„Týchto nepoznám,“ povedal. „Ale tu sú čísla.“

Zdvihol prvú snímku za okraje a prečítal popisok na spodnom bielom pásiku: 1 — Anna Malíková — 14. 6. 1984. Položil ju vedľa prvého riadka, potom našiel druhú: 2 — Peter Hruška — 14. 6. 1984. Dátumy súhlasili.

„Možno tú stoličku sám vyrobil,“ poznamenal Ben.

„Možno,“ odpovedala Nora. „Zatiaľ vieme len to, čo je napísané.“

Chlapec prikývol, na mužovu tvár sa však pozrel ešte raz. Usmieval sa trochu nesmelo, akoby mu fotografovanie bolo nepríjemné.

Filip medzitým pritiahol prehrávač iba natoľko, aby pohodlne dosiahol na tlačidlá, a vložil kazetu stranou A k priehľadnému veku. Sadla naplocho a priehradka sa normálne zatvorila. Po stlačení REWIND sa cievky rýchlo roztočili; Nora sledovala otvorené dvere, kým prístroj sám nezastavil pretáčanie.

„Pripravení?“

Ben si položil ruky na okraj stola. „Pusti to.“

PLAY cvaklo hlasnejšie než predtým. Najskôr sa ozval šum, potom krátky nádych a dievčenský hlas.

„Volám sa Klára. Pred prestavbou zbieram spomienky obyvateľov. Chcem ich vrátiť ľuďom, ktorým patria.“

Nora zdvihla oči od zošita. Zrazu nepočúvali iba zvuk zo starého prístroja. Niekto kedysi sedel pri nahrávaní, rozmýšľal nad slovami a možno sa tiež bál, že na niečo zabudne.

Hlas pokračoval:

„Zoznam fotografií: štrnásteho júna tisícdeväťstoosemdesiatštyri. Fotografia jeden: Anna Malíková. Fotografia dva: Peter Hruška.“

Ben ukázal na prvú snímku a potom na druhú, zatiaľ čo Filip prstom sledoval dátum v nadpise. Všetko súhlasilo.

Nasledovala krátka prestávka, počas ktorej v šume čosi slabo kleplo.

„Poslednú časť nájdete…“

Hlas sa odsekol.

Páska sa ešte chvíľu pohybovala bez ďalších slov, až došla na koniec a prehrávač zastal. Ben zostal naklonený k reproduktoru.

„Kde?“ zašepkal.

Žiadna odpoveď neprišla.

Filip sa pozrel na tlačidlá. „Možno to nestihla nahrať.“

„Alebo sa koniec nezachoval,“ povedala Nora. „Nevieme.“

Z police sa ozvalo drobné puknutie. Ben otočil hlavu k skrinke a na sekundu to vyzeralo, že vykročí.

„Nie,“ zastavil sa sám. „Dohodli sme sa, že tam nejdeme.“

Nora bola rada. Aj ju lákalo hľadať okamžite, kým miestnosť mali pred sebou, pretože nedokončená veta jej prekážala ako chýbajúci schod. Lenže nič v nahrávke ich neposielalo k polici ani ku skrinke.

Otvorila čistú stranu zošita a prepísala celý nadpis aj obe položky. Pod ne doplnila:

Nahrávka označená menom Klára uvádza tie isté mená a dátum a zámer vrátiť spomienky ich majiteľom. Končí slovami: „Poslednú časť nájdete…“ Miesto poslednej časti nebolo vyslovené.

„Skontrolujte ma,“ požiadala.

Filip porovnal dátum s pôvodným listom a Ben skontroloval mená a čísla podľa zoznamu aj fotografií.

„Jedna, Anna Malíková. Dĺžeň nad í. Dva, Peter Hruška.“

Norino r vyzeralo skoro ako v, preto ho opravila a Ben prikývol. Klárino meno mali na obálke, kazete aj v predstavení na nahrávke.

Dôležitý okamih

„S týmto môžeme do archívu,“ povedala Nora. „Pozrieme register domu.“

Pred otvorením priehradky Filip ešte stlačil STOP a až potom vybral kazetu. Nora ju spolu so zoznamom zasunula do pôvodnej obálky a uhladila chlopňu.

Znovu puklo. Tentoraz nižšie, akoby pri nohe skrinky.

Ben vrátil fotografie na ich miesta, pričom snímku ženy položil opatrne, aby nezachytil zvlnený roh.

„Tá s kvetináčom,“ povedal potichu. „Dúfam, že sa k nej dostane.“

Ďalšie puknutie zaznelo pri stole.

Ben stiahol ruky k sebe. „Poďme už.“

Nora zatvorila zošit a zastrčila ho do vrecka bundy, no prsty jej neposlúchali a okraj vrecka musela nahmatať dvakrát. Filip obrátil baterku k podlahe. Nič sa tam nehýbalo a cez otvorené dvere videli chodbu aj svetlo obyčajného podestia.

„Spolu,“ povedala Nora. Hlas mala tenší, než chcela.

Ustúpili od stola.

Puk.

Teraz sa zvuk ozval tesne za nimi.

Filip zastal a posvietil späť, ale prehrávač mlčal a fotografie ležali na stole. Nora chcela povedať, že možno praská staré drevo, no slová jej uviazli v hrdle. Prečo sa zvuk zakaždým ozval bližšie?

Ben ju chytil za rukáv. „Nechcem to skúmať.“

„Ani ja. Cesta je voľná.“

Prešli k otvoreným dverám a Nora cítila vlastný tep až v krku. Čakala ďalšie puknutie, ale ticho bolo horšie.

Na prahu Filip obrátil baterku do chodby. Po zárubni sa posunul dlhý tieň, podobný naklonenej hlave.

Filip znehybnel a držal svetlo bez pohybu.

Tieň sa ešte o kúsok naklonil k Nore.

Prudko cúvla do chodby a narazila plecom do Bena, ktorý ju zachytil za rukáv. Nikto nezakričal; na okamih počula iba ich rýchle dýchanie.

Potom tmavý obrys zmizol.

„Von,“ zašepkal Filip.

Nečakali, či sa vráti, a kráčali tesne pri sebe rovno k podestiu, bez odbočiek či skúšania ďalších dverí. Za chrbtom ešte raz puklo, no tentoraz sa neobzreli. Nore pri každom kroku zašuchotal vo vrecku zošit a ten obyčajný zvuk jej pomáhal viac, než čakala.

O chvíľu stáli na prízemnom podestí. Za oknom bola stále noc, ale nad schodmi svietila žiarovka a všetci traja sa zmestili do jej teplého svetla. Ben pustil Norin rukáv a Filip sklonil baterku; až teraz si všimla, že sa mu trasie ruka.

„To bola zase fotografia?“ spýtal sa Ben.

Filip pozrel na otvorenú chodbu. „Neviem.“

Nikto sa nevrátil overiť to.

„Na dnes stačí,“ povedal Ben a tentoraz nikto nenamietal.

Zvyšok noci strávili mimo chodby. K podestiu sa vrátili až ráno, keď cez okno dopadalo bežné denné svetlo a na mieste vstupu stála neprerušená stena.

Nora porovnala jej polohu s náčrtom v zošite: schodisko, okno, roh. Bolo to správne miesto, hoci presný okamih, keď chodba zmizla, nevideli.

Filip zostal stáť s rukami vo vreckách. „Prehrávač viem vysvetliť. Toto ešte nie.“

Ben tentoraz sledoval skôr zošit než stenu. Na papieri zostali dve mená a dátum: Anna Malíková, Peter Hruška a štrnásteho júna 1984.

„Najprv register,“ povedala Nora. „Zistíme, čo je pri nich zapísané.“

Stále nevedeli, prečo Klára vetu nedokončila ani kde mali nájsť poslednú časť, už však nemuseli skúšať náhodné dvere. Dievča otočilo zošit k rannému svetlu. Pod presne skontrolovanými riadkami zostalo voľné miesto, kam mohli zapísať to, čo nájdu v archíve.