Mína a hviezdny kľúč, časť 12: Keď kľúč našiel svoje miesto

hviezdny kľúč: Mína s Pikom nájdu striebornú bránku s prázdnym hviezdicovým zámkom. Mína sama rozpozná miesto pre svoj kľúč a po nežnej rozlúčke ho vráti. Domov odchádza bez kľúča, no so spomienkami, ktoré zachytí na obrázkovej kartičke.

Hviezdny kľúč

Za oknom sa pomaly stmievalo. Päťročná Mína sedela na koberci a vyrovnávala si tyrkysové šaty. Tmavé vlnité vlasy jej padali k lícam. Piko odpočíval na jej pleci, drobný a guľatý, s priesvitnými krídlami zloženými na chrbte.

Od ich návratu po mäkkej cestičke už prešiel deň. Teraz boli zasa spolu v útulnej izbe a Mama ukladala knižku vedľa postele.

Práve vtedy cez vrecko horčicovožltého svetríka presvitlo strieborné svetlo.

„Pozri, Piko.“

Mína vytiahla hviezdny kľúč. Na dlani jej jemne žiaril a jeho svetlo dopadlo pod okno. Tam boli malé dvierka s okrúhlou kľučkou.

Dievčatko sa k nim sklonilo. Pod kľučkou našlo dierku, do ktorej kľúč presne pasoval. Otočila ním a otvorila dvierka dokorán. Za nimi viedol krátky, čistý chodník k malej striebornej bránke. Okolo nej potichu blikali drobné svetielka.

Potom kľúč vytiahla zo zámku.

„Mami, pôjdeme sa s Pikom na chvíľku pozrieť.“

Mama zostala pri posteli a usmiala sa.

„Užite si peknú chvíľku. Ja budem tu.“

Piko zamával krídlami. Jeho zlatá žiara sa zmiešala so svetlom z izby a Mína vykročila v červených čižmičkách na chodník.

Po bokoch rástla nízka tráva. Nebolo treba nič obchádzať ani preskakovať. Kľúč svietil dopredu, takže dobre videla na každý krok.

„Dnes ideš ako malá lampička,“ povedala mu Mína.

„A ja ako druhá,“ ozval sa Piko a spokojne sa nadvihol nad jej plece.

O chvíľu už stáli pri bránke. Bola hladká a strieborná, s oblým vrchom. Uprostred mala jediné prázdne miesto v tvare hviezdy. Svetlo kľúča dopadalo práve naň.

Mína sa obzrela doľava, potom doprava. Napokon pozrela po chodníku späť. Otvorené dvierka do spálne bolo stále jasne vidieť. Za nimi ležal jej koberec.

Bránku neprekročila. Zostala pred ňou a zdvihla dlaň s kľúčom bližšie k prázdnemu zámku.

Jeden cíp, druhý cíp. Očami sledovala celý hviezdicový okraj. Potom podržala kľúč vedľa otvoru, nie v ňom. Oba tvary boli rovnako veľké.

„Ty sem patríš,“ zašepkala.

Prstom pohladila strieborný okraj kľúča. Toľkokrát ho vytiahla z vrecka a potom ho tam zasa uložila. Teraz jej ruka na chvíľu zostala stáť.

„Keď ho nechám tu, už si ho nevezmem domov?“

Piko sa obrátil k nej. Jeho čierne očká boli pokojné.

„Zostane v bránke.“

Mína si položila kľúč na otvorenú dlaň. Za sebou mala cestu domov a pred sebou prázdnu hviezdu. Nikto sa neponáhľal.

„Hľadal niekoho, kto pomáha pokojne a pozorne,“ povedal jej kamarát.

Dievčatko znovu pozrelo na oba rovnaké tvary. Aj teraz si všimlo drobnosť, ktorú by pri rýchlom behu možno prehliadlo. Spomenulo si, ako pri výpravách počúvalo, pozeralo a skúšalo pomôcť. Kľúč ho vždy priviedol tam, kde bolo treba niečo napraviť.

„Tak preto si chodil so mnou,“ povedala Mína kľúču.

Medzitým sa pri tráve rozblikalo zlaté svetielko. Ďalšie malo jemný modrý okraj a jedno nad bránkou pripomínalo maličkú hviezdu. Míne sa pri nich vybavili farby, mäkké cestičky a tiché miesta za dvierkami.

„Bolo nám dobre, však?“ obrátila sa k Pikovi.

„Aj mojim krídlam,“ prikývol a jemne nimi zašušťal.

Mína sa zasmiala. Potom mu nastavila prst a on naň na chvíľku sadol.

„Ďakujem, že si chodil so mnou.“

„Ďakujem, Mína.“

„Maj sa tu pekne, Piko.“

„Aj ty doma.“

Kamarát preletel na nízky lístok pri bránke. Svetielka ďalej blikali a prázdny zámok zostal prázdny. Mína sa ešte raz pozrela na kľúč.

„Nechám ťa tu,“ povedala a zdvihla ho oboma rukami.

Najprv zarovnala jeho cípy s hviezdicovým otvorom. Potom ho jemne zatlačila dovnútra. Nebolo treba silu. Strieborná hviezda zapadla presne, zarovno s povrchom bránky.

Keď Mína odtiahla obe ruky, kľúč zostal na mieste.

V tej chvíli sa drobné svetlá prestali mihotať. Zlaté, modrasté aj strieborné bodky svietili súvislo a ich mäkký svit sa rozložil po tráve i chodníku.

Piko spokojne usadol na lístok. Mína otvorila prázdne dlane a potom pozrela späť. Dvierka do izby boli stále otvorené.

Keď sa veci začnú meniť

Domov kráčala po tom istom krátkom chodníku. Pri každom kroku videla bližšie koberec, posteľ aj rozsvietenú lampu. Napokon celá vstúpila do spálne.

Pred zatvorením sa ešte obzrela. Piko sedel pri pokojne svietiacej bránke a drobným krídlom jej zamával. Strieborný kľúč zostával v hviezdicovom zámku.

Mína mu zamávala späť. V ruke nemala nič a aj vrecko svetríka bolo prázdne. Potom chytila kľučku a jemne pritiahla dvierka k rámu. Ozvalo sa tiché cvaknutie.

„Vitaj doma,“ povedala Mama pri lampe.

Dievčatko sa k nej pritúlilo.

„Kľúč našiel svoje miesto.“

Mama ju pohladila po vlasoch.

„Čo by si si chcela z dneška zapamätať?“

„Bránku. A Pika. Nakreslím ich.“

Zo zásuvky stola Mama vybrala čistý papier a ceruzku. Mína nakreslila oblú bránku a do jej stredu vložila kreslenú hviezdu. Vedľa pribudol malý guľatý Piko s dvoma krídlami.

„Napíšeš mi tam aj slová?“ poprosila.

Mama prikývla a Mína jej pomaly diktovala:

„Kľúč zostal v hviezdicovom zámku malej striebornej bránky. Piko zostal v bezpečí vo svojom svete. Na naše výpravy nezabudnem.“

Mama zapísala všetky tri vety na ten istý papier a potom ich nahlas prečítala. Mína pri poslednej pohladila nakreslené krídlo. Vedela si celkom presne vybaviť jeho jemný šuchot.

Nakoniec Mama vrátila ceruzku do zásuvky. Mína položila hotovú kartičku na poličku pri posteli, obrázkom k sebe. Vo svetle lampy bolo dobre vidieť malú hviezdu aj dve Pikove krídla.