Medzi nami, časť 12: Medzi nami

Po poslednom zvonení ostala trieda 8.B otvorená dlhšie než zvyčajne. Pani učiteľka nechala na stole kľúč, povedala, že sa vráti o hodinu, a dodala, aby po sebe nenechali väčší neporiadok, než aký tam bol ráno.

To posledné bolo ťažké splniť. Medzi lavicami už ležali pokrčené servítky, niekto rozsypal slané tyčinky a na dvoch posunutých stoloch stáli plastové poháre s malinovkou. Lucka priniesla bábovku od starej mamy, Matúš dve balenia čipsov a Filip, samozrejme, nič.

„Ja som priniesol osobnosť,“ vyhlásil, keď sa ho na to spýtali.

„Tú si môžeš nechať zabalenú,“ odvetila Kaja a siahla po ďalšom kúsku bábovky.

Všetci sa zasmiali. Aj Filip. Lenže jeho smiech bol krátky, akoby ho pustil von zo zvyku a hneď ho zase schoval.

Nela sedela bokom pri svojej lavici. Zápisník s nálepkami mala položený na kolenách, ale nepísala. Pozerala, ako sa trieda pomaly usádza do skupiniek. Niektorí stáli pri okne, iní pozerali do telefónov, hoci sa pritom tvárili, že počúvajú ostatných. V triednom chate medzitým pribúdali fotky pohárov a bábovky. Pod jednou už svietila správa: Posledná 8.B akcia pred prázdninami!!!

Adam stál pri okne s rukami vo vreckách mikiny. Čierny ruksak mal prehodený cez jedno plece, akoby si nebol istý, či tu zostane päť minút alebo celú hodinu.

„Ty nejdeš jesť?“ zavolal naňho Matúš.

„Možno neskôr,“ odpovedal Adam.

„To hovoríš, lebo nevieš, aká je tá bábovka dobrá,“ ozvala sa Kaja.

„Alebo preto, že sa bojí, že mu ju zje Filip,“ dodala Lucka.

„Prosím vás,“ Filip si položil ruku na hruď. „Ja jem len zo spoločného dôvodu. Aby ste sa necítili previnilo, že jete sami.“

Tentoraz sa zasmiali len niektorí. Prázdniny boli za rohom, známky už uzavreté, a predsa sa v miestnosti držalo niečo zvláštne. Nebol to problém, ktorý by sa dal ukázať prstom. Skôr drobné medzery medzi vetami a pohľady, ktoré sa rýchlo odvrátili.

Nela si spomenula na nový zasadací poriadok z jesene. Vtedy stačilo presunúť dve lavice a zrazu sa ľudia, ktorí sa celé mesiace ledva zdravili, museli pýtať na pero. Teraz jej to pripadalo podobné. Stačilo málo a v triede sa zmenila celá nálada.

Filip si sadol na hranu stola a zobral do ruky papierový pohár. „Tak, vážení. Keďže sa končí školský rok, navrhujem oficiálny program. Každý povie, čo bude cez prázdniny robiť, a my mu vysvetlíme, prečo je to zlý nápad.“

„Konečne niečo, v čom si dobrý,“ povedala Kaja.

Program sa naozaj začal. Lucka chcela ísť k moru, Matúš na futbalový kemp, niekto k sesternici na Oravu. Pri každej odpovedi Filip pridal poznámku. K Adamovmu plánovanému výletu s otcom povedal, že aspoň bude mať čas trénovať výraz človeka, čo si dobrovoľne vybral turistiku. Keď Kaja spomenula brigádu v stánku so zmrzlinou, vyhlásil, že celé mesto skončí s posýpkou vo vlasoch.

Bolo to celkom vtipné. Len postupne sa všetci začali obracať naňho vždy, keď rozhovor na chvíľu zastal.

„No tak, Filip, zachráň to,“ zasmiala sa Lucka, keď Matúšovi pri rozprávaní o kempe došli slová. „Bez teba by tu bola zábava tak polovičná.“

Chlapec zdvihol pohár, akoby si pripíjal na vlastnú slávu. „Polovičná? To je dosť štedré hodnotenie.“

Potom však pohár položil. Na pár sekúnd sa nič nepohlo. Matúš si šúchal omrvinku z rukáva, Lucka skontrolovala mobil a niekto pri dverách otvoril ďalšie čipsy.

„Aj polovičná zábava je stále zábava,“ ozval sa Adam pokojne. „Nie všetko musí niekto zachraňovať.“

Filip naňho pozrel. V jeho tvári sa najprv objavil pripravený vtip, no nevyšiel von.

„To je pravda,“ povedal napokon. „Len mne nikto nepovedal, že som aj záchranná služba.“

Kaja sa uškrnula. „Ty by si sa na to asi prihlásil sám.“

„Možno.“ Filip sa pohral s prázdnym pohárom. „Ale niekedy sa mi fakt nechce stále vymýšľať, čo poviem. Lenže keď som ticho, všetci sa tvária, že sa pokazil internet.“

Keď sa veci začnú meniť

V triede sa rozhostilo ticho, tentoraz nie nepríjemné, iba prekvapené. Nela sa naňho pozrela pozornejšie. Na hodinách mal vždy odpoveď, na chodbe komentár, v chate gif skôr, než ostatní vôbec stihli napísať vetu. A ona si nikdy nepoložila otázku, či ho to neunavuje.

„Internet sa nekazí,“ povedal Matúš. „Len občas čakáme, kým sa načítaš.“

Filip sa zasmial. „Aspoň niečo mi ešte ide.“

Napätie trochu povolilo, ale nezmizlo. Skôr sa zmenilo na niečo, čo už nebolo možné nevidieť.

O chvíľu sa rozhovory rozdelili. Pri stole sa riešilo, či je lepšie ísť na kúpalisko hneď prvý týždeň prázdnin alebo až v auguste. Pri dverách sa dvaja chalani hádali o novú hru. Nela sa postavila a prešla k oknu, kde stála Kaja.

Vonku bolo teplo aj cez sklo. Na školskom dvore sa pomaly naťahovali dlhé tiene stromov a pri stojane na bicykle už nezostal skoro nikto.

„Tvoja bábovka je dobrá,“ povedala Nela, hoci vedela, že ju piekla Luckina stará mama.

Kaja sa na ňu pozrela bokom. „Tak to povedz Lucke. Ja som len tú lepšiu polovicu zjedla.“

„To ti ide.“

„Čo?“

„Povedať niečo, aby to neznelo vážne.“

Kaja sa odvrátila k oknu. „Veď sa bavíme normálne.“

„Ja viem.“ Nela si prstami stisla okraj zápisníka. „Len mi niekedy príde, že sa bavíme normálne až príliš. Akoby sa nič nestalo.“

Ryšavé dievča sa nepohlo. V odraze okna bolo vidieť jej farebnú mikinu aj Neline vlasy splývajúce popri tvári.

„Veď už je to v pohode,“ povedala Kaja. „Nie?“

Nela cítila, ako sa jej do hrdla tlačí starý známy pocit. Ten, ktorý jej vždy radil, aby nepovedala nič, usmiala sa a nechala to tak. Lenže celé stretnutie jej pripadalo ako rad vecí, ktoré ľudia nechávali visieť vo vzduchu.

„Pre teba možno,“ povedala ticho. „Mňa mrzelo, ako sme potom prestali hovoriť. A že som nevedela, či si nahnevaná, alebo či ti je to jedno.“

Kaja si skrížila ruky. „Nebolo mi to jedno.“

„Tak prečo si nič nepovedala?“

Otázka nevyznela ostro. Práve preto sa Kaja na chvíľu zatvárila, akoby nevedela, kam s očami.

„Lebo som nevedela, čo mám povedať,“ priznala. „A nechcela som vyzerať, že to riešim viac než ty. Alebo že sa idem rozplakať kvôli hlúposti.“

Nela na ňu prekvapene pozrela.

„Nebola to hlúposť,“ dodala Kaja rýchlo. „Teda… vieš, ako to myslím. Bolo to celé hlúpe. Tá správa v chate, potom tá fotka a všetci mali na všetko názor. Ja som už nemala chuť vysvetľovať, čo som vlastne chcela povedať.“

„Ja tiež nie,“ priznala Nela.

„Tak sme boli obe múdre a ticho.“

Pri tej vete sa pousmiali. Nebolo to veľké zmierenie z filmu. Kaja nepovedala prepáč spôsobom, ktorý by všetko vymazal, a Nela zrazu nemala pocit, že je všetko opravené. No medzi nimi už nestála iba prázdna medzera.

Medzitým sa pri stole ozval hlasnejší smiech. Matúš mával mobilom.

„Adam, poď sem!“ zavolal. „Dávame hlasovanie, či už si oficiálne jeden z nás.“

„To znie hrozne,“ poznamenal Filip.

„Je to sranda,“ bránil sa Matúš. „Veď vieš. Či už je 8.B tvoja trieda a tak.“

Adam sa odlepil od okna. Na tvári mal pokojný výraz, ale Nela si všimla, že si pevnejšie chytil popruh ruksaku.

„A čo keď poviem nie?“ spýtal sa.

Matúš zneistel. „Tak nič. Len sa pýtam.“

Filip zdvihol obočie. „Ak chceš vstupný test, Adam musí zjesť tri tyčinky naraz a povedať, že školské obedy sú top.“

Nikto sa hneď nezasmial. Vtip dopadol medzi lavice a zostal tam ležať.

Adam sa pozrel na Filipa, potom na ostatných. „Ja tu chcem byť. Fakt. Ale nechcem byť jeden z vás len vtedy, keď budem robiť všetko rovnako ako vy.“

Kaja prikývla skôr, než sa stihla zastaviť. „To by ani nešlo. Nikto z nás nerobí všetko rovnako.“

Dôležitý okamih

„To je pravda,“ dodal Matúš. „Ja napríklad jem tie obedy dobrovoľne.“

Teraz sa zasmiali, aj Adam. Lenže tentoraz nikto nepreskočil hneď na ďalšiu tému. Akoby všetci pochopili, že tá veta nebola určená na rýchlu reakciu.

Nela cítila, že jej zápisník na kolenách je zrazu ťažší. Mala v ňom množstvo viet, ktoré si písala, keď sa jej nechcelo hovoriť. Niekedy jej to stačilo. Dnes nie.

Postavila sa. Nemusela hovoriť nahlas, aby ju bolo počuť, no hlas sa jej aj tak mierne zachvel.

„Môžem niečo?“

Všetci sa otočili. Filip si sadol rovnejšie, Kaja stála pri okne a Adam zostal medzi lavicami.

„Mne len príde divné, že sa stále tvárime, akoby bolo všetko jasné,“ začala Nela. „A pritom nie je. Nemyslím len dnes. Celý školský rok sa niečo dialo, potom sme to poslali do chatu, niekto dal reakciu, niekto nič… a už sa išlo ďalej.“

Na chvíľu sa jej zdalo, že povedala priveľa. Preto pokračovala ešte skôr, než by mohla cúvnuť.

„Nechcem, aby sme sa teraz všetci ospravedlňovali za každý blbý moment. Len… bolo by fajn, keby sme nemuseli stále hádať, čo si ten druhý myslí. Alebo sa tváriť, že nás nič nemrzí.“

Kaja sklopila pohľad a potom krátko prikývla.

„To je dosť nepraktické,“ povedal Filip. „Úprimnosť nemá ani emoji, ani tlačidlo späť.“

„A nemá ani publikum,“ dodal Adam.

Filip sa naňho pozrel a tentoraz sa usmial normálne. Nie široko, nie tak, aby sa všetci museli smiať. Len normálne.

„Možno preto funguje lepšie,“ povedal.

Nikto nepriniesol veľký sľub. Matúš nepovedal, že sa už nikdy nevhodne neopýta. Kaja nesľúbila, že vždy všetko povie hneď. Filip sa nezmenil na vážneho človeka zo dňa na deň a Adam si stále nechal ruksak na pleci.

Aj tak sa niečo posunulo. Trieda vydržala pár sekúnd bez mobilov, bez ironickej poznámky a bez toho, aby niekto musel ticho zachraňovať situáciu.

Neskôr sa začalo baliť. Poháre putovali do koša, omrvinky zo stolov zmizli do servítok a Lucka si chránila posledné dva kúsky bábovky na cestu domov. Pani učiteľka sa ešte nevrátila, ale nikto sa už nesnažil využiť voľnú triedu na hlúposti.

Filip si prehodil tašku cez rameno. „Takže po prázdninách budeme všetci lepší ľudia?“

„Nie,“ povedala Kaja. „Len ty možno nebudeš rozprávať každé tri sekundy.“

„To je kruté. Ja som sa práve otvoril.“

„Ty si sa otvoril asi na dve percentá,“ opravila ho.

„Aj to je pokrok,“ vložil sa Adam.

Pri dverách Kaja zastala pri Nele. Chvíľu si upravovala rukáv mikiny, akoby hľadala správne slová.

„Je dobre, že si to dnes povedala,“ vyslovila napokon. „Ja by som asi ešte čakala, kým bude september. Alebo Vianoce. Alebo nikdy.“

„Ja by som tiež čakala,“ priznala Nela.

„Tak našťastie si dnes nečakala.“

Na chodbe sa skupinka pomaly pohla k schodom. Adam kráčal medzi nimi, nie úplne v strede, ale ani nie bokom pri stene. Filip niečo vysvetľoval Matúšovi rukami tak vážne, až to bolo smiešne. Kaja sa občas otočila, či Nela ide za nimi.

Nela sa ešte raz pozrela do triedy. Posunuté lavice neboli na svojich miestach a na parapete zostal zabudnutý papierový pohár. Nebolo to dokonalé. Možno sa po prázdninách znova niekto urazí pre správu, fotku alebo hlúpy vtip. Možno budú všetci opatrnejší len pár dní.

Večer si otvorila zápisník. Dlho držala pero nad čistou stranou, potom napísala jedinú vetu:

Medzi nami zostáva to, čo sa rozhodneme opraviť.