Zvieratká z Malej lúky, 1. časť: Papierik na lúke

Na Malej lúke bolo krásne ráno. Slnko sa práve vyšplhalo nad starý dub a jeho teplé svetlo hladilo mäkkú trávu. Medzi steblami sa ligotali kvapky rosy. Pri potôčiku bzučala včielka a žlté kvietky sa jemne kývali vo vetre.

Po cestičke kráčal Zajačik Timo. Mal rád pokojné rána, čisté chodníčky a vôňu mokrej trávy. Jeho mäkké ušká sa hýbali sem a tam, lebo pozorne počúval celú lúku.

„Dobré ráno, kvietky,“ zašepkal a opatrne ich obišiel, aby na ne nestúpil.

Zrazu sa zastavil.

Medzi dvoma sedmokráskami ležalo niečo modré, červené a žlté. Nebol to kvietok. Nebol to ani list. Bol to farebný papierik, pokrčený a ľahučký.

Timo si k nemu čupol. Jemne ho pichol labkou.

„Ty sem nepatríš,“ povedal ticho.

Vietor sa trošku pohol a papierik sa zavlnil. Skoro sa schoval pod trávu.

Zajačik ho nechcel nechať medzi kvietkami. Lenže nevedel, kam by ho mal odniesť. Papierik bol ľahký, ale keď ho Timo skúsil chytiť, prekĺzol mu pomedzi labky.

„Potrebujem kamarátov,“ rozhodol sa.

Nadýchol sa a zavolal: „Bobo! Líza! Uma! Príďte, prosím!“

Ako prvá pribehla Veverička Líza. Priskákala z liesky tak rýchlo, až jej huňatý chvost poskočil do výšky.

„Čo sa deje? Našiel si sladký orech?“ spýtala sa veselo.

„Nenašiel som orech,“ usmial sa Timo. „Našiel som papierik.“

Líza sa pozrela dolu. „Ach, to je len kúsok papiera. Poďme sa radšej hrať pri potôčiku!“ Už sa takmer otočila, keď papierik znovu zašuchotal vo vetre.

Práve vtedy sa spoza trsu trávy objavil Ježko Bobo. Kráčal pomaly, no usilovne. Na pichliačoch mal malý zelený lístok a okolo krku mu viala drobná modrá šatka.

„Počul som volanie,“ povedal. „Prišiel som tak rýchlo, ako viem.“

„Prišiel si presne včas,“ uistil ho Timo.

O chvíľu ticho zašumeli krídla. Na nízkej vetve starého duba pristála Sovička Uma. Jej malé okuliare sa v rannom svetle zablysli.

„Dobré ráno,“ povedala pokojne. „Pozrime sa spolu.“

Štyria kamaráti stáli okolo papierika. Líza sa nakláňala dopredu, Bobo si ho obzeral veľkými okrúhlymi očami, Timo držal ušká vzpriamené a Uma chvíľu mlčala.

Potom sovička povedala: „Papierik nie je list. List patrí k stromu alebo do trávy. Papierik patrí do košíka na drobné odpadky.“

„Do košíka pri kameni?“ spýtal sa Timo.

Uma prikývla. „Áno. Je kúsok od potôčika.“

Líza už poskočila. „Tak ho vezmem a odnesiem!“

Natiahla labku, no práve vtedy zafúkal vietor. Papierik sa prevrátil, zatočil a kĺzal po tráve k malému kríčku.

„Jaj!“ vykríkla Líza a rozbehla sa za ním.

„Pomaly, Líza,“ zavolal Bobo.

Veverička zabrzdila tesne pri papieriku. Keby urobila ešte jeden veľký skok, určite by ho odfúkla ďalej. Chvíľu stála celkom potichu a pozerala naň.

„Je rýchlejší, než vyzerá,“ zašepkala.

„Preto sa nemusíme ponáhľať,“ povedala Uma láskavo. „Najprv ho pridržíme. Potom ho odnesieme.“

Timo našiel pri cestičke hladký kamienok. Nebol ťažký, len taký akurátny. Opatrne ho položil na roh papierika, aby ho vietor neodniesol.

„Teraz drží,“ povedal spokojne.

Bobo sa trošku narovnal. „Ja viem nosiť ľahké veci na pichliačoch. Veľmi opatrne.“

„Naozaj?“ spýtala sa Líza.

Ježko prikývol. „Lístky nosím často. Papierik je ľahší než lístok.“

Veverička chytila papierik za suchý roh. Timo odsunul kamienok a Uma z vetvy pozorne sledovala, či vietor zasa nezafúka. Potom Líza položila papierik Bobovi na pichliače.

Papierik sa zachytil tak jemne, že ani nezašuchotal.

„Sedí?“ opýtal sa Bobo bez pohnutia.

„Sedí!“ zvolal Timo.

„A teraz kráčame ako tiché mravčeky,“ dodala Uma.

Cesta ku košíku nebola dlhá, ale Bobo šiel naozaj pomaly. Pred nimi poskakoval Timo a ukazoval labkou: „Tadiaľto. Teraz popri kameni. A potom rovno pri mäte.“

Líza kráčala vedľa ježka. Veľmi chcela bežať dopredu, no tentoraz sa ovládla. Keď sa vietor ozval v tráve, nastavila svoj huňatý chvost vedľa Boba ako malú stenu.

„Môj chvost dnes robí búdku,“ povedala potichu.

Keď sa veci začnú meniť

Bobo sa usmial. „Dobrá búdka.“

Napokon prišli ku košíku. Bol malý, drevený a stál vedľa veľkého plochého kameňa. Na jeho okraji bol nakreslený zelený list, aby ho každý na lúke ľahko našiel.

Timo podržal košík, hoci bol pevne postavený. Líza jemne nadvihla papierik z Bobových pichliačov. Ježko sa ani nepohol.

„Raz, dva, tri,“ zašepkala.

Papierik ticho spadol do košíka.

Šuch.

To bolo všetko.

Štyri zvieratká sa na seba pozreli. Potom sa Líza zatočila na mieste tak veselo, až jej chvost urobil veľké ryšavé koleso.

„Hotovo!“ zasmiala sa.

Bobo si opatrne prešiel labkou po pichliačoch. „Už tam nič nemám. Len môj lístok.“

„A ten tam patrí,“ povedal Timo.

Spolu sa vrátili ku kvietkom. Tráva bola zasa voľná. Medzi sedmokráskami neležalo nič farebné a pokrčené. Včielka si spokojne sadla na žltý kvietok a potôčik ďalej veselo bublal.

Uma sa usadila na vetve a pozrela na kamarátov. „Keď je tráva čistá, kvietky dobre vidno,“ povedala.

Timo sa usmial. Bobo prikývol. Líza si všimla malú lienku, ktorá liezla po steble trávy, a hneď jej urobila miesto.

Neskôr sa každý vybral svojou cestou. Líza vyskočila na liesku, Bobo sa pomaly pobral k svojmu kríčku a Uma roztiahla mäkké krídla. Timo ešte chvíľu stál na cestičke a pozeral na Malú lúku.

Vietor sa pohol v tráve, no tentoraz zdvihol iba vôňu mäty a tiché bzučanie.

Dnes Malej lúke pomohlo, že papierik našiel svoj košík.