Piráti Tom a Jack: Stratený ostrov, časť 2 z 3.
527 slov / 3 min.
Na druhé ráno po stretnutí s Loďou duchov vytiahol Jack z vrecka mosadzný kotúč. Tri vyryté hviezdy sa v rannom svetle zaleskli. Tom si všimol, že na jeho okraji je malý zárez v tvare šípky.
„Možno je to kompas,“ navrhol. Kapitán Henry Storm položil kotúč na mapu a natočil ho k vychádzajúcemu slnku. Šípka ukázala k bielemu miestu na mape, kde nebol zakreslený žiaden ostrov. „Morven nám neodovzdal odpoveď,“ povedal kapitán. „Dal nám prvú otázku.“
Hrdinský vánok sa vydal na východ. Po dvoch dňoch plavby sa na obzore vynoril pás zelene. Ostrov vyzeral nádherne, no v jeho strede sa týčili čudné kamenné stavby a zo stromov sa ozývali zvuky, aké bratia ešte nikdy nepočuli.
Kapitán vybral malú výpravu: seba, prvého dôstojníka Mira a oboch bratov. Ostatní zostali pri lodi. „Na ostrove sa nikto nevzďaľuje sám,“ upozornil ich. Tom prisľúbil, že bude dávať pozor, hoci už netrpezlivo skúmal stopy v piesku. Boli väčšie než jeho obe chodidlá dokopy.
Chodník viedol cez paprade vysoké ako dospelý človek. Za stromami sa ozvalo praskanie vetiev. Potom na mýtinu vyšla obrovská jašterica so silnými nohami a zubami ako ostré kamene. Tom zadržal dych. „Tyranosaurus,“ zašepkal Miro.
„Utekajte!“ chcel zakričať Tom, no Jack si všimol niečo pri koreňoch stromu: malé škvrnité mláďa, ktoré uviazlo medzi spadnutými konármi. Veľký tvor nepozeral na ľudí ako na korisť. Snažil sa dostať k mláďaťu.
Kapitán zdvihol ruku. „Pomaly cúvajte. Žiadny krik.“ Výprava ustúpila za skalný výbežok. Mláďa však slabunko zakvílilo a matka sa rozrušene rozbehla cez mýtinu. Pod jej nohami sa lámali suché konáre.
„Ak zostane uväznené, neodíde,“ povedal Jack. Miro vytiahol dlhé lano a opatrne ho prehodil cez zlomený konár. Kapitán s Mirom zatiahli spoza skaly. Konár sa nadvihol len o kúsok, ale práve dosť. Mláďa sa vyslobodilo a rozbehlo sa k matke.
Obrovský dinosaurus sklonil hlavu k svojmu mláďaťu. Potom sa spolu stratili v lese. Tom konečne vydýchol. „Nikdy by mi nenapadlo, že pred dinosaurom sa zachránime tým, že mu pomôžeme.“ „Presnejšie,“ povedal Jack, „pomohli sme jeho mláďaťu. A nechali sme ich na pokoji.“
Za mýtinou našli ruiny malej kamennej veže. Nad dverami boli vytesané tri hviezdy – presne ako na Morvenovom kotúči. Vnútri ležala doska s kruhovou priehlbinou. Jack do nej vložil mosadzný kotúč. Zapadol tak presne, akoby tam čakal celé roky.
Tom kotúč pootočil k svetelnému lúču prenikajúcemu cez okno. Na kameni sa objavili úzke ryhy. Neboli to náhodné škrabance, ale mapa mora s tromi čiernymi skalami a malým vrakom medzi nimi. Pod kresbou stálo: „Keď sa more stiahne, cesta sa ukáže. Neprekračuj hranicu koralov.“
Miro si mapu pozorne prekreslil. Jack vytiahol mosadzný kotúč z priehlbiny a bezpečne si ho odložil. „Poznám tie skaly. Ležia pri plytčine za ostrovom. Voda je tam zradná, aj keď je pokojné more.“ Kapitán prikývol. „Nepôjdeme naslepo. Počkáme na správny príliv a pripravíme lode aj laná.“
Na spiatočnej ceste Tom ešte raz pozrel k mýtine. V diaľke zazrel matku s mláďaťom. Nemusel sa k nim priblížiť, aby vedel, že sú v poriadku.
Keď večer Hrdinský vánok zdvihol kotvu, Jack položil prekreslenú mapu vedľa lodného denníka. „Už vieme, kde leží Morská koruna,“ povedal. Kapitán Storm sa zadíval na tmavnúcu hladinu. „Teraz musíme zistiť, či dokážeme bezpečne priniesť jej náklad domov.“