Max a ponožkový detektív, časť 12: Prípad ponožky, ktorá nechcela do páru

Ráno v byte bolo také tiché, až to bolo podozrivé. Max sedel na posteli v pyžame, jednou rukou si šúchal oči a druhou prehrabával zásuvku s ponožkami.

„Kde je?“ zamrmlal. „Kde je moja pruhovaná ponožka?“

Na zemi už ležali tri ponožky, jedna s bodkami, dve tričká a malá kopa vecí, ktoré tam podľa Maxa určite patrili len na chvíľu. Lenže pruhovaná ponožka sa nikde neukazovala. A práve vtedy si Max spomenul na niečo ešte horšie.

„Dnes mám do školy priniesť niečo, čo začína na p!“ vyhŕkol. „A ja som chcel vziať… papierovú loďku? Nie. Pastelky? Nie. Pruhovanú ponožku? Nie, to tiež nie!“

Z chodby sa ozval pokojný, ale veľmi dôležitý hlas. „Zločin. Jasný zločin,“ povedal dedo Fero a vošiel do izby s veľkou lupou. Na hlave mal detektívny klobúk, na nose okrúhle okuliare a na tvári výraz človeka, ktorý sa práve chystá vyriešiť medzinárodný prípad.

„Ponožka nezmizla sama,“ vyhlásil vážne. „Ponožka sa rozhodla utiecť z neporiadku. Bola unavená z toho, že býva medzi tričkami, šortkami a jednou starou čiapkou, ktorá tam nemá čo robiť.“

Max sa zamračil. „To nedáva zmysel.“

„Detektívne prípady často nedávajú zmysel,“ odvetil dedo Fero. „Práve preto sú také vážne.“

Chlapec sa medzitým pozrel pod posteľ, za skriňu aj do koša na bielizeň. Nič. Potom otvoril zásuvku ešte raz, akoby sa ponožka mohla medzičasom rozmyslieť a sama sa tam vrátiť. Nevrátila.

„Ak ju nenájdem, budem mať v škole problém,“ hundral Max a vzal si školskú tašku. „A dnes mám ešte priniesť ten predmet na p.“

„Pomeranč?“ hádal dedo Fero.

„Nie.“

„Papuča?“

„Tiež nie.“

„Paradajka?“

Max sa zasmial, hoci bol stále nervózny. „Niečo iné. Ale najprv musím nájsť ponožku.“

A tak sa začalo veľké ranné vyšetrovanie.

V obývačke to vyzeralo, akoby tadiaľ prešiel malý víchor. Na stolíku stála nedopitá voda, na gauči ležala deka a pod kreslom sa váľala guma. Dedo Fero si kľakol na koberec a skúmal ho tak pozorne, akoby na ňom hľadal tajnú mapu k pokladu.

„Tu sú stopy,“ oznámil.

„Aké stopy?“ spýtala sa Nina, ktorá práve vyšla z kuchyne s rožkom v ruke.

„Neviditeľné,“ povedal dedo Fero.

Nina sa naňho pozrela tým svojím pokojne pobaveným pohľadom. „To sú veľmi praktické stopy.“

Max si oprel tašku o gauč a rozhliadol sa. „Možno ju niekde zobrala mama,“ navrhol. „Alebo spadla za skriňu.“

„Alebo sa vydala do sveta dobrodružstiev,“ pokračoval dedo Fero. „Predstavte si to. Malá pruhovaná ponožka. Už mala dosť chaosu. Povedala si: ‚Dosť! Idem do krajiny, kde sa ponožky skladajú do úhľadných kôpok!‘“

„To by bola nudná krajina,“ zamrmlal Max.

Medzitým Nina mlčky prešla k stolíku, potom ku gauču a nakoniec sa zohla k zemi. Na parketách si všimla malý kúsok pruhovanej látky. Nebol to veľký dôkaz. Len tenká modro-biela čiarka. Ale Nina si ju všimla hneď.

„Hej,“ povedala. „Tu niečo je.“

Dedo Fero sa otočil tak rýchlo, až mu zavlnili fúzy. „Dôležitý nález?“

„Možno,“ odpovedala Nina a ukázala smerom k Maxovej taške. „A možno je ešte dôležitejší tento pohľad.“

Max sledoval jej prst. Z jeho školskej tašky, ktorá ležala opretá o gauč, trčal malý kúsok pruhovanej látky.

Nastalo ticho.

Potom dedo Fero vydýchol: „Aha!“

A hneď nato vyhlásil takým hlasom, akoby oznamoval veľké odhalenie na policajnej konferencii: „Taška! Tajný úkryt! Veľmi šikovné! Ponožka sa ukryla medzi školské dokumenty, aby zmiatla vyšetrovateľa!“

Max sa urazene narovnal. „Moja taška nie je tajný úkryt.“

„Ešte nie,“ podotkla Nina.

Chlapec otvoril zips a všetci traja sa nahli dovnútra. V taške boli zošity, pero, guma, papier s kresbou, farebné pastelky a pod tým všetkým… pruhovaná ponožka. Zložená, trochu pokrčená, ale celá.

„Tak predsa!“ zvolal Max.

„Pátranie úspešné,“ povedal dedo Fero a pritlačil si ruku na hruď. „Ponožka bola unesená papiermi.“

Keď sa veci začnú meniť

Nina potriasla hlavou. „Skôr si ju tam odložil, keď si balil projekt.“

Max si pošúchal čelo a zrazu si spomenul. Včera sedel pri stole, maľoval papierový projekt a vedľa seba mal tú ponožku. Potom prišli ďalšie papiere. Potom guma. Potom školská taška. A potom si povedal: „Odložím to len na chvíľu.“

Lenže tá chvíľa sa, ako to uňho býva, veľmi predĺžila.

„Aha,“ zamrmlal. „Ja som ju tam vlastne dal s papiermi.“

„Presne,“ prikývla Nina. „A potom sa stratila medzi vecami, ktoré si odkladáš iba na chvíľu.“

Dedo Fero sa poškrabal pod klobúkom. „Takže to nebola medzinárodná ponožková krádež?“

„Nie,“ usmial sa Max. „Iba môj neporiadok.“

„Aj to je veľmi silný protivník,“ povedal dedo Fero úplne vážne.

V tom sa Maxovi trochu uľavilo. Panika zrazu zmizla. Zostala len smiešna záhada, pár pokrčených papierov a jedna obyčajná stratená ponožka, ktorá vôbec nechcela ujsť do sveta. Len sa schovala tam, kde sa schovávali aj iné zabudnuté veci.

„Vidíš?“ povedala Nina pokojne. „Keby si si tašku a stôl upratal, našli by sme ju skôr.“

Max prikývol. Tentoraz sa nehádal. „Áno. Máš pravdu.“

„Výborne,“ zašepkal dedo Fero a zdvihol lupu. „Prípad uzavretý. Ponožka bola obeťou chaosu.“

„A ja som jej spolupáchateľ,“ dodal Max s úsmevom.

Potom vytiahol ponožku z tašky a priložil ju k druhej, presne takej istej. Keď si ich natiahol na nohy, obidve spolu vyzerali spokojne. Max si rýchlo upratal zvyšok vecí. Zošity išli do jednej kôpky, pastelky do puzdra, guma do priehradky a papierový projekt navrch. Zrazu taška vyzerala oveľa menej ako skrýša a oveľa viac ako školská taška.

„Tak,“ povedal Max. „Dnes si do školy vezmem… papierovú loďku.“

„Alebo projekt na písmeno p,“ pripomenula Nina.

„Práve ten!“ zvolal.

Dedo Fero si triumfálne upravil vestu. „Poriadok pomáha pri pátraní. To je moje detektívne ponaučenie dňa.“

Nina si odhryzla z rožka. „A tiež pomáha nájsť veci skôr, než sa z nich stane legendárna záhada.“

Max sa zasmial. „Moja taška by raz mohla mať vlastnú výstavu.“

„Múzeum stratených pokladov,“ doplnila Nina.

„S veľmi nebezpečnými zošitmi,“ dodal dedo Fero. „A s jedným odvážnym papierom.“

Všetci traja sa rozosmiali. Potom Max konečne vyrazil do chodby, obutý v správnom páre, s taškou na pleci a so svojím predmetom na p bezpečne pripraveným. Cítil sa ľahšie. Aj keď ráno vyzeralo ako malá katastrofa, skončilo sa dobre.

Aby však v byte nebolo príliš ticho, dedo Fero sa zrazu zastavil pri dverách do kuchyne. Zamračil sa. Pomaly sa otočil a povedal: „Hm.“

„Čo je?“ spýtala sa Nina.

Starý detektív zdvihol prst. „Chýba naberačka.“

Max sa zarazil. „Naberačka?“

„Áno,“ povedal dedo Fero. „A ja už tuším, že sa začína nový prípad.“

Nina si len povzdychla, ale usmievala sa. Max prevrátil oči a zasmial sa ešte raz. A potom, úplne spokojný, vyšiel von so školskou taškou, v ktorej už chaos neskrýval nič dôležité. Aspoň nie dnes.