Vypočujte si slovenskú audio verziu príbehu

Quest bez odmeny je nová časť seriálu Server bez konca, pripravená ako dvojjazyčný detský príbeh v slovenčine aj angličtine.
Quest bez odmeny: začína sa príbeh
Za Echo sa zavrela posledná brána zakázanej mapy a Denisovi sa na chvíľu zdalo, že mu v slúchadlách ostalo len prázdne šumenie. Potom sa celý svet prepol.
Modré neóny starého sektora zmizli. Nox, MiraByte a SamZero stáli na širokej ulici, ktorá pripomínala pokojné predmestie, aké niekto postavil z herných ikon. Domy mali hladké steny bez okien, na lampách viseli prázdne symboly questov a v záhradkách ležali zamknuté truhlice. Každá mala zlatý zámok, ale ani jedna nemala kľúčovú dierku.
Echo sa objavilo o pár krokov za nimi. Jeho priesvitná mikina slabo žiarila namodro a tvár sa mu menila tak jemne, že sa nedalo povedať, či sa mračí, alebo len hľadá správny výraz.
Nad ulicou sa rozsvietilo systémové okno.
SYSTEM: Doručte archívny fragment do návratového uzla.
SYSTEM: Odmena: žiadna.
SYSTEM: Body: žiadne.
SYSTEM: Viditeľná výhoda: žiadna.
Denis si prečítal posledný riadok dvakrát. „Takže máme spraviť questík, z ktorého nebude loot, skúsenosť ani aspoň odznak?“
„Možno je odznak neviditeľný,“ povedala Mira a potiahla prstom po svojom fialovom rozhraní. „Presné znenie hlásenia si ukladám. Systém zvyčajne nepíše veci navyše.“
„Toto je doslova vec navyše,“ namietol Denis. „Hra nám práve oznámila, že sa neoplatí hrať.“
Samuel sa nepozeral na hlásenie. Hľadel za domy, tam, kde sa končila mapa v jemnom sivom opare. Na okamih v ňom preskočil ružový glitch. Mal tvar malého srdca, nakrivo poskladaného z pixelov.
Hneď nato zmizol.
„Videli ste to?“ spýtal sa.
„Čo?“ Denis už skúmal najbližšiu truhlicu.
„Nič. Teda… asi nič.“ Samuel si zahryzol do pery. Stále mal ten nepríjemný pocit, že keď povie niečo príliš skoro, ostatní to označia za chybu grafiky.
Echo sa otočilo k miestu, kde glitch preskočil. Potom ticho vyslovilo: „Žiadna.“
Nebolo jasné, či opakuje systémové hlásenie, alebo mu nerozumie.
Ulica sa po pár metroch rozdvojila. Vľavo viedla úzka cesta medzi prázdnymi domami. Nad ňou blikala šípka s nápisom SKRATKA. Vpravo sa tiahla dlhšia trasa popri neónových stromoch, ktorých listy boli poskladané z malých priehľadných štvorcov.
„Skratka,“ rozhodol Denis bez zaváhania. „Doručíme fragment, systém si môže odškrtnúť svoj nudný quest a my pôjdeme ďalej.“
Len čo vykročil, šípka zablikala načerveno. Asfalt pod jeho nohami sa zmenil na šachovnicu prázdnych políčok. Cesta sa zložila sama do seba a pred Noxom ostala len hladká stena.
„Dobre,“ povedal Denis. „To bolo trochu osobné.“
Mira pristúpila k rozcestiu. Na obrubníku si všimla drobné znaky, ktoré vyzerali ako obyčajné škrabance. Keď sa zohla, znaky sa spojili do mapy. Dlhšia cesta zažiarila mäkkou zelenou farbou.
„Skratka reagovala na tvoje rozhodnutie ešte predtým, než si vedel, čo nesieš,“ povedala. „To znamená, že mapa nehodnotí iba smer. Hodnotí prístup.“
„Máš na to dáta?“
„Mám zavretú cestu rovno pred tebou. To je celkom použiteľný graf.“
Samuel sa usmial, no rýchlo zvážnel. Pri pravej trase sa objavili schody, ktoré klesali medzi domy. Keď k nim Denis pristúpil prudko, horné dva stupne sa rozpadli na sivé pixely. Chlapec zastal tesne pred dierou.
O chvíľu Mira natiahla dlaň, ale nedotkla sa ich. Len počkala. Samuel spravil to isté. Schody sa poskladali späť a vedľa nich vyrástol úzky svetelný pás.
„Nie je to o rýchlosti,“ povedal Samuel, tentoraz hlasnejšie. „Keď sa ponáhľame, cesta sa bojí.“
Denis sa naňho pozrel. „Cesta sa bojí?“
„Neviem, ako to inak nazvať. Ale reaguje. Ako keby… počúvala, čo chceme urobiť.“
Echo pristúpilo k schodom. Nepokúsilo sa ich preskočiť ani sa ich nedotklo. Len sklonilo hlavu presne tak, ako pred chvíľou Samuel. Svetelný pás zosilnel.
„Opatrne,“ povedalo Echo.
Tentoraz nikto nepovedal, že len kopíruje.
Za schodmi sa štvrť zmenila. Prázdne domy zostali za nimi a chodník ich doviedol do malej kruhovej miestnosti. Steny tvorili vysoké priehľadné panely. Za nimi sa prelievali záznamy: útržky máp, mená hráčov, dátumy, neznáme avatary. Niektoré záznamy boli ostré, iné vyblednuté ako staré fotky.
Keď sa veci začnú meniť
Uprostred miestnosti visela malá kapsula. Bola veľká asi ako tenisová loptička a obklopoval ju kruh drobných symbolov. Vo vnútri plával kúsok svetla, ktorý menil farbu z oranžovej na bledomodrú.
Nad kapsulou sa objavil štítok.
VLASTNÍK: [PREMAZANÉ]
IDENTIFIKÁTOR: 04-7-?
STAV: NEDORUČENÁ SPOMIENKA
Mira pomaly vydýchla. „To nie je bežný predmet. Archívny typ odmeny… teda, odmeny v úvodzovkách. Server uchováva spomienku ako questový fragment.“
„A dá sa použiť?“ spýtal sa Denis.
Dievča sa naňho pozrelo ponad fialový priezor. „Prvá vec, na ktorú sa spýtaš pri cudzej spomienke, je, či sa dá použiť?“
„Prvá vec, na ktorú sa spýtam pri tajomnom fragmente v neznámej zóne, je, či nás nezachráni v ďalšom leveli. To je rozdiel.“
Samuel pristúpil bližšie. Z kapsuly sa ozvalo slabé praskanie, podobné zvuku, keď sa starý chat načítava cez zlý signál. Medzi praskotmi zachytil hlas.
„…nie tam… svetlo… vráť sa…“
Chlapec zbledol. „Je v nej niekto.“
„Nie,“ opravila ho Mira jemnejšie, než zvyčajne. „Je v nej záznam po niekom.“
Echo stuhlo. Jeho tvár sa na sekundu zmenila na hladkú plochu bez očí a úst. Potom sa vrátila späť. „Po niekom,“ zopakovalo potichu.
Kapsula sa otvorila bez dotyku. Svetlo z nej vyrástlo do celej miestnosti a všetko ostatné zmizlo.
Stáli v inom meste.
Nebolo také tiché ako štvrť bez odmien. Nad strechami sa vlnili staré reklamné bannery, po uliciach behali hranaté avatary s jednoduchými farbami a v diaľke blikala červená zóna s nápisom SEKTOR NESTABILNÝ.
Cez námestie bežal neznámy hráč. Mal oranžovú bundu, poškriabaný štít na chrbte a v rukách zvieral dátovú schránku. Jeho meno nad hlavou bolo rozmazané, akoby ho niekto zotrel gumou.
Pred ním sa otvorila bezpečná brána. Za ním sa však v nestabilnom sektore ozval tenký zvuk, podobný plaču, hoci to mohol byť len alarm.
Neznámy hráč zastal.
„Choď!“ zakričal naňho niekto mimo obrazu. „Brána sa zavrie!“
Postava pozrela na schránku, potom späť k červenej zóne. Napokon schránku položila na zem a rozbehla sa opačným smerom, rovno do rizikového sektora.
Obraz preskočil.
Hráč sa objavil znova, no tentoraz kľačal pri rozbitej dátovej lampe. Z nej unikal ten istý bledomodrý svit, aký mali v kapsule. V rukách držal len polovicu svetla. Druhá polovica sa rozpadala na drobné iskry.
„Nestihol som to,“ zašepkal.
Potom sa nadýchol, vstal a svetlo opatrne vložil do schránky.
„Ale nenechám ťa zmiznúť.“
Projekcia sa vypla.
Vrátili sa do kruhovej miestnosti. Kapsula opäť visela vo vzduchu, no teraz žiarila trochu silnejšie. Nikto chvíľu nehovoril. Offline ticho bolo horšie než bežné ticho, lebo aj neónové panely akoby prestali blikať.
Denis si prešiel rukou po vlasoch. „Tá spomienka je z nejakej starej vrstvy servera. Ak obsahuje cestu cez nestabilný sektor, možno by nám vedela ukázať bezpečné trasy.“
„Možno,“ povedala Mira. „A možno by sme z nej spravili navigáciu, hoci ju niekto chcel zachrániť pred vymazaním.“
„Nehovorím, že ju máme zmazať. Len… mať pri sebe. Ako boost.“
Svetlo v kapsule zrazu potemnelo. Steny miestnosti sa zafarbili do studenej modrosivej. Vzduchom prebehlo nepríjemné zavŕzganie a na podlahe sa otvorila tenká prasklina z čiernych pixelov.
Samuel cúvol. „Vidíte? Keď to voláme boost, mapa sa zatvára.“
Denis chcel niečo odseknúť, ale tentoraz sa zastavil. Prasklina už bola pri jeho topánkach.
Mira si kľakla k zemi. „Je to glitch v pravidlách. Nie technická chyba. Mapa sleduje, či s fragmentom manipulujeme, alebo ho nesieme tam, kam patrí.“
„Chrániť,“ ozvalo sa Echo.
Všetci sa otočili.
Avatar hľadel na kapsulu. Slovo zopakoval tichšie, skoro opatrne. „Chrániť nie je používať.“
Samuel prekvapene zdvihol obočie. „To si nevypočítalo z našich viet.“
Echo sa pozrelo naňho. „Neviem.“
Bola to najúprimnejšia odpoveď, akú od neho kedy dostali.
Cesta k návratovému uzlu viedla cez úzku pasáž. Steny na oboch stranách menili farbu podľa ich hlasov. Keď Denis navrhol, aby kapsulu vložili do svojho inventára „len na chvíľu“, panely sčerneli. Keď Mira povedala, že ju treba dopraviť bez zásahu, v kameni sa otvoril úzky svetlý pruh.
Dôležitý okamih
„To je nepraktické,“ zamrmlal Denis.
„Aj bezpečnostný pás je nepraktický, kým ho nepotrebuješ,“ odvetila Mira.
Samuel sa priblížil ku kapsule, no ruky držal pri tele. „Myslím, že ten hráč sa nevrátil kvôli sile toho svetla. Vrátil sa, lebo už raz niečo nechal za sebou a ľutoval to.“
Denis sa naňho pozrel inak než predtým. Nie ako na najmladšieho člena tímu, ktorý zas našiel divný detail, ale ako na niekoho, kto videl celú mapu skôr než ostatní.
„Takže spomienka nechce byť našou výhodou,“ dokončil Samuel. „Chce dokončiť cestu.“
Pasáž sa rozžiarila teplou oranžovou. Čierne pixely na podlahe sa zatiahli a zmizli.
Na konci chodby čakal archívny portál. Vyzeral ako obrovský kruh z priesvitného skla. V jeho strede plávali stovky drobných svetiel. Niektoré sa pohybovali rýchlo, iné len slabo pulzovali, akoby čakali, či si na ne niekto spomenie.
Pred tímom sa otvorilo posledné okno.
VOĽBA POTVRDENÁ.
A: PREVZIAŤ FRAGMENT. MOŽNÁ TAKTICKÁ VÝHODA.
B: VRÁTIŤ FRAGMENT. ODMEŇOVANIE VYPNUTÉ.
Pod tým sa po sekunde objavil nový riadok.
SYSTEM: Reward disabled. Meaning enabled.
„To je asi najdivnejší systémový text, aký sme dostali,“ povedal Denis.
„A to sme už boli v mape, ktorá nám posielala hádanky cez automaty na limonádu,“ pripomenula Mira.
Chlapec sa usmial, ale hneď nato sa mu pohľad vrátil ku kapsule. V jej svetle sa zrkadlila stará projekcia: hráč pri rozbitej lampe, jeho ruka okolo zvyšného kúsku svetla.
Nox natiahol ruku k voľbe A. Zastal tesne pred ňou.
„V ďalšej misii možno budeme tú výhodu fakt potrebovať,“ povedal. Nebol už vzdorovitý. Skôr unavený z toho, že každé rozhodnutie v Serveri bez konca malo viac vrstiev než obyčajná výhra.
„Možno,“ súhlasila Mira. „Lenže tento fragment nie je náš plán B.“
Samuel sa postavil medzi nich a portál. „Ak ho vezmeme, budeme presne to, pred čím ho ten neznámy hráč chcel zachrániť. Ďalší niekto, kto si povie, že jeho spomienka sa nám práve hodí.“
Echo neurobilo krok k žiadnemu tlačidlu. Namiesto toho zdvihlo dlaň a veľmi pomaly ju položilo na povrch kapsuly.
Svetlo pod jeho prstami nezhaslo. Naopak, zmenilo sa na mäkkú zlatú farbu.
„Naspäť,“ povedalo Echo.
Denis vydýchol. Potom sklopil ruku.
„Dobre,“ povedal. „Vrátime ju. A nabudúce si nájdeme vlastný boost.“
Mira zvolila možnosť B. Samuel držal pohľad na kapsule, akoby sa bál, že pri nesprávnom pohybe sa znovu rozpadne. Echo stále stálo pri nej, no už sa jej nedotýkalo.
Portál sa otvoril.
Kapsula vplávala do kruhu svetiel. Najprv sa pohybovala pomaly. Potom sa jej žiara spojila s jedným prázdnym miestom hlboko v archíve. Na okamih sa nad ňou ukázalo rozmazané meno. Písmená sa nedali prečítať, ale oranžová farba bundy z projekcie sa na sekundu vrátila.
Následne obraz zmizol.
Ulica za portálom sa znovu objavila, lenže už nebola prázdna a sivá. Neónové stromy mali medzi listami drobné modré svetlá. Zamknuté truhlice ostali zamknuté, no nepôsobili ako posmech. Boli tam jednoducho preto, že nie všetko musí byť otvorené.
SYSTEM: Quest dokončený.
SYSTEM: Neznámy používateľ nie je prázdny.
Samuel si hlásenie prečítal nahlas. „Neznámy používateľ nie je prázdny.“
Echo k nemu otočilo tvár. „Nie je prázdny,“ zopakovalo, ale pri tej vete znelo trochu menej ako ozvena.
Denis si otvoril inventár. Vybral z neho malý predmet, ktorý získal v predchádzajúcej misii: strieborný kompas s modrým bodom, čo vždy ukazoval smer najbližšieho aktívneho cieľa. Chvíľu ho prehadzoval v dlani.
Potom ho podal Samuelovi.
„Ty si dnes našiel cestu skôr než moja stratégia,“ povedal. „Tak ho maj. Aspoň nebudeš musieť čakať, kým sa moja hlava odlaguje.“
Samuel na kompas prekvapene pozrel. „Ty sa vzdávaš navigačného lootu?“
„Nevrav to nahlas. Mohol by to počuť server a spraviť z toho ďalší quest.“
Mira sa zasmiala, no zároveň si do rozhrania uložila súradnice archívu. Prst sa jej na chvíľu zastavil nad poznámkou, kde mala napísať: DÁTOVÁ STOPA.
Čo sa ukáže neskôr
Napokon ju prepísala na: STOPA – NEZNÁMY HRÁČ.
Echo stálo tesne vedľa nich. Nie za nimi, ako na začiatku. Jeho priesvitná mikina už nepulzovala chaoticky. Svetlo v nej malo pokojný rytmus.
Práve keď sa tím chystal odísť, v archívnom rozhraní za nimi preskočil ďalší záznam. Len zlomok sekundy. Ďalšie premazané meno. Iný odtieň avatara. A pod ním krátka veta, ktorá sa ukázala tak rýchlo, že ju stihol zachytiť iba Samuel.
„Počkajte,“ povedal.
Ostatní sa otočili.
No archív už mlčal. V jeho strede plávali stovky svetiel a niektoré z nich pulzovali trochu silnejšie než predtým.
Pokračovanie nabudúce…
The Endless Server, part 4: The Quest Without a Reward
The Story Begins
After Echo, the last gate of the forbidden map closed, and for a moment Denis heard only empty static in his headphones. Then the whole world shifted.
The blue neon of the old sector vanished. Nox, MiraByte, and SamZero stood on a wide street that looked like a quiet suburb built from game icons. The houses had smooth walls with no windows, quest symbols hung from the lamps, and locked chests lay in the little gardens. Each one had a gold lock, but none of them had a keyhole.
Echo appeared a few steps behind them. Its translucent hoodie glowed softly blue, and its face kept changing so gently that it was hard to tell if it was frowning or just trying to find the right expression.
A system window lit up above the street.
SYSTEM: Deliver the archive fragment to the return node.
SYSTEM: Reward: none.
SYSTEM: Points: none.
SYSTEM: Visible advantage: none.
Denis read the last line twice. “So we’re supposed to do a quest with no loot, no XP, and not even a badge?”
“Maybe the badge is invisible,” Mira said, sliding a finger across her violet interface. “I’m saving the exact wording. The System usually does not write extra words for no reason.”
“This is literally extra words,” Denis said. “The game just told us it is not worth playing.”
Samuel was not looking at the message. He stared beyond the houses, where the map ended in a soft gray haze. For one second, a pink glitch flashed there. It looked like a small heart, crooked and made of pixels.
Then it disappeared.
“Did you see that?” he asked.
“See what?” Denis was already checking the nearest chest.
“Nothing. I mean… maybe nothing.” Samuel bit his lip. He still had that uneasy feeling that if he said something too early, the others would call it a graphics bug.
Echo turned toward the place where the glitch had flashed. Then it said quietly, “Nothing.”
It was not clear if it was repeating the system message or if it simply did not understand.
After a few meters, the street split in two. On the left, a narrow path ran between empty houses. Above it, an arrow blinked with the word SHORTCUT. On the right, a longer route stretched past neon trees whose leaves were made of small transparent squares.
“Shortcut,” Denis decided without hesitation. “We’ll deliver the fragment, the System can mark its boring quest done, and we move on.”
The moment he stepped forward, the arrow flashed red. The asphalt under his feet turned into a checkerboard of empty squares. The road folded into itself, and all that remained in front of Nox was a smooth wall.
“Okay,” Denis said. “That was a little personal.”
Mira walked up to the fork. On the curb, she noticed tiny marks that looked like simple scratches. When she bent down, the marks joined into a map. The longer road glowed a soft green.
“The shortcut reacted to your decision before you even knew what you were carrying,” she said. “That means the map is not only judging direction. It is judging attitude.”
“Do you have data for that?”
“I have a closed road right in front of you. That is a pretty useful graph.”
Samuel smiled, but then his face grew serious again. By the right-hand path, stairs appeared, going down between the houses. When Denis walked toward them too fast, the top two steps broke apart into gray pixels. The boy stopped just before the hole.
A moment later, Mira held out her hand, but she did not touch the stairs. She just waited. Samuel did the same. The steps built themselves back up, and a narrow strip of light grew beside them.
When Things Start to Change
“It is not about speed,” Samuel said, louder this time. “When we rush, the road gets scared.”
Denis looked at him. “The road gets scared?”
“I do not know how else to call it. But it reacts. Like… it listens to what we want to do.”
Echo stepped up to the stairs. It did not try to jump over them or touch them. It only lowered its head, exactly like Samuel had just done. The light strip became stronger.
“Careful,” Echo said.
No one said it was only copying them this time.
Beyond the stairs, the district changed. The empty houses stayed behind, and the path led them into a small round room. The walls were made of tall transparent panels. Behind them, records drifted by: pieces of maps, player names, dates, unknown avatars. Some records were sharp and clear, while others looked faded, like old photos.
In the middle of the room floated a small capsule. It was about the size of a tennis ball, surrounded by a ring of tiny symbols. Inside it, a piece of light floated, changing from orange to pale blue.
A label appeared above the capsule.
OWNER: [DELETED]
IDENTIFIER: 04-7-?
STATUS: UNDELIVERED MEMORY
Mira slowly let out a breath. “That is not a normal item. It is an archive type of reward… well, a reward in quotation marks. The server is storing a memory as a quest fragment.”
“And can it be used?” Denis asked.
The girl looked at him over her violet visor. “The first thing you ask about someone else’s memory is whether it can be used?”
“The first thing I ask about a mysterious fragment in an unknown zone is whether it can save us in the next level. That is a difference.”
Samuel stepped closer. From the capsule came a soft cracking sound, like an old chat loading with a bad signal. Between the cracks, he caught a voice.
“…not there… light… come back…"
The boy went pale. “There is someone in it.”
“No,” Mira corrected him, more gently than usual. “There is a record left after someone.”
Echo froze. For a second, its face became a smooth surface with no eyes and no mouth. Then it came back. “After someone,” it repeated quietly.
The capsule opened without anyone touching it. Light spread from it through the whole room, and everything else disappeared.
They were standing in another city.
It was not as quiet as the no-reward district. Old ad banners waved above the roofs, blocky avatars ran through the streets in simple colors, and far away a red zone blinked with the words UNSTABLE SECTOR.
Across the square ran an unknown player. He wore an orange jacket, a scratched shield on his back, and a data case clutched in his hands. His name above his head was blurry, as if someone had erased it with a rubber.
A safe gate opened in front of him. Behind him, however, a thin sound came from the unstable sector, like crying, though it might have been only an alarm.
The unknown player stopped.
“Go!” someone off-screen shouted. “The gate will close!”
The figure looked at the case, then back at the red zone. In the end, he set the case on the ground and ran the other way, straight into the risky sector.
The image skipped.
The player appeared again, but this time he was kneeling by a broken data lamp. The same pale blue glow as in the capsule was leaking from it. In his hands, he held only half the light. The other half was breaking apart into tiny sparks.
An Important Moment
“I did not make it,” he whispered.
Then he took a breath, stood up, and carefully placed the light into the case.
“But I will not let you disappear.”
The projection shut off.
They returned to the round room. The capsule floated there again, but now it glowed a little brighter. For a while, nobody spoke. The offline silence was worse than normal silence, because even the neon panels seemed to stop blinking.
Denis ran a hand through his hair. “That memory is from some old layer of the server. If it contains a route through the unstable sector, maybe it can show us safe paths.”
“Maybe,” Mira said. “And maybe we would turn it into navigation, even though someone wanted to save it from being deleted.”
“I am not saying we should delete it. Just… keep it with us. Like a boost.”
The light in the capsule suddenly dimmed. The room walls turned a cold blue-gray. A nasty creaking sound ran through the air, and a thin crack of black pixels opened on the floor.
Samuel stepped back. “See? When we call it a boost, the map closes.”
Denis was about to snap back, but this time he stopped. The crack was already near his shoe.
Mira knelt by the floor. “It is a glitch in the rules. Not a technical mistake. The map is checking whether we are using the fragment, or carrying it where it belongs.”
“Protect it,” Echo said.
Everyone turned.
The avatar was staring at the capsule. It repeated the word more quietly, almost carefully. “Protecting is not using.”
Samuel lifted his eyebrows in surprise. “You did not calculate that from our sentences.”
Echo looked at him. “I do not know.”
It was the most honest answer they had ever heard from it.
The path to the return node ran through a narrow passage. The walls on both sides changed color depending on their voices. When Denis suggested putting the capsule into his inventory “just for a moment,” the panels turned black. When Mira said it had to be delivered without interference, a thin bright line opened in the stone.
“That is impractical,” Denis muttered.
“A seat belt is also impractical until you need it,” Mira replied.
Samuel moved closer to the capsule, but he kept his hands at his sides. “I think that player did not turn back because of the strength of the light. He turned back because he had once left something behind and regretted it.”
Denis looked at him in a different way than before. Not like the youngest team member who had found another strange detail, but like someone who had seen the whole map before the others.
“So the memory does not want to be our advantage,” Samuel finished. “It wants to finish the journey.”
The passage lit up in warm orange. The black pixels on the floor pulled back and vanished.
At the end of the corridor, an archive portal was waiting. It looked like a giant ring made of transparent glass. Inside it floated hundreds of tiny lights. Some moved quickly, while others only pulsed weakly, as if they were waiting for someone to remember them.
A final window opened in front of the team.
CHOICE CONFIRMED.
A: TAKE THE FRAGMENT. POSSIBLE TACTICAL ADVANTAGE.
B: RETURN THE FRAGMENT. REWARDS DISABLED.
A second later, a new line appeared below.
SYSTEM: Reward disabled. Meaning enabled.
“That is probably the strangest system text we have ever gotten,” Denis said.
“And we have already been in a map that sent us riddles through soda machines,” Mira reminded him.
The boy smiled, but then his eyes returned to the capsule. In its light, an old projection shimmered: the player by the broken lamp, his hand wrapped around the last piece of light.
What Comes Next
Nox stretched out his hand toward choice A. He stopped just before it.
“In the next mission, we might really need that advantage,” he said. He was not stubborn anymore. He just sounded tired of every decision in The Endless Server having more layers than a normal win.
“Maybe,” Mira agreed. “But this fragment is not our plan B.”
Samuel stepped between them and the portal. “If we take it, we become exactly what the unknown player wanted to save it from. Just another person who says his memory will be useful to us.”
Echo did not step toward either button. Instead, it lifted a hand and very slowly placed it on the surface of the capsule.
The light under its fingers did not go out. Instead, it turned a soft golden color.
“Back,” Echo said.
Denis let out a breath. Then he lowered his hand.
“Okay,” he said. “We return it. And next time, we find our own boost.”
Mira chose option B. Samuel kept his eyes on the capsule, as if he was afraid that one wrong move would make it break apart again. Echo stayed next to it, but did not touch it anymore.
The portal opened.
The capsule floated into the ring of lights. At first it moved slowly. Then its glow joined a single empty place deep inside the archive. For a moment, a blurred name appeared above it. The letters could not be read, but the orange color of the jacket from the projection flashed back for one second.
Then the image disappeared.
The street beyond the portal appeared again, but now it was no longer empty and gray. Neon trees had tiny blue lights between their leaves. The locked chests stayed locked, but they did not feel like a joke anymore. They were simply there because not everything has to be opened.
SYSTEM: Quest completed.
SYSTEM: Unknown user is not empty.
Samuel read the message out loud. “Unknown user is not empty.”
Echo turned its face toward him. “Not empty,” it repeated, but this time it sounded a little less like an echo.
Denis opened his inventory. From it he took a small item from the previous mission: a silver compass with a blue dot that always pointed to the nearest active goal. He turned it in his hand for a moment.
Then he gave it to Samuel.
“You found the path today before my strategy did,” he said. “So take it. At least then you will not have to wait while my brain lags.”
Samuel stared at the compass in surprise. “You are giving up navigation loot?”
“Don’t say it too loud. The server might hear you and make it into another quest.”
Mira laughed, but at the same time she saved the archive coordinates into her interface. Her finger paused for a second over the note where she had been about to write: DATA TRACE.
In the end, she changed it to: TRACE – UNKNOWN PLAYER.
Echo stood right beside them. Not behind them, like at the start. Its translucent hoodie no longer pulsed in a wild way. The light inside it moved in a calm rhythm.
Just as the team was about to leave, another record flashed in the archive interface behind them. Only for a split second. Another deleted name. Another avatar color. And beneath it, a short sentence that only Samuel managed to catch.
“Wait,” he said.
The others turned around.
But the archive was already silent. In its center, hundreds of lights floated, and some of them pulsed a little stronger than before.
To be continued…
