Server bez konca, časť 4: Quest bez odmeny

Za Echom sa zavrela posledná brána zakázanej mapy a Denisovi sa na chvíľu zdalo, že mu v slúchadlách ostalo len prázdne šumenie. Potom sa celý svet prepol.

Modré neóny starého sektora zmizli. Nox, MiraByte a SamZero stáli na širokej ulici, ktorá pripomínala pokojné predmestie postavené z herných ikon. Domy mali hladké steny bez okien, na lampách viseli prázdne symboly questov a v záhradkách ležali zamknuté truhlice. Každá mala zlatý zámok, ale ani jedna nemala kľúčovú dierku.

Echo sa objavilo o pár krokov za nimi. Jeho priesvitná mikina slabo žiarila namodro a tvár sa mu menila tak jemne, že sa nedalo povedať, či sa mračí, alebo len hľadá správny výraz.

Nad ulicou sa rozsvietilo systémové okno.

SYSTEM: Doručte archívny fragment do návratového uzla.

SYSTEM: Odmena: žiadna.

SYSTEM: Body: žiadne.

SYSTEM: Viditeľná výhoda: žiadna.

Denis si prečítal posledný riadok dvakrát. „Takže máme spraviť questík, z ktorého nebude loot, skúsenosť ani aspoň odznak?“

„Možno je odznak neviditeľný,“ povedala Mira a potiahla prstom po svojom fialovom rozhraní. „Presné znenie hlásenia si ukladám. Systém zvyčajne nepíše veci navyše.“

„Toto je doslova vec navyše,“ namietol Denis. „Hra nám práve oznámila, že sa neoplatí hrať.“

Samuel sa nepozeral na hlásenie. Hľadel za domy, tam, kde sa mapa končila v jemnom sivom opare. Na okamih v ňom preskočil ružový glitch. Mal tvar malého srdca, nakrivo poskladaného z pixelov.

Hneď nato zmizol.

„Videli ste to?“ spýtal sa.

„Čo?“ Denis už skúmal najbližšiu truhlicu.

„Nič. Teda… asi nič.“ Samuel si zahryzol do pery. Stále mal ten nepríjemný pocit, že keď povie niečo priskoro, ostatní to označia za chybu grafiky.

Echo sa otočilo k miestu, kde glitch preskočil. Potom ticho vyslovilo: „Žiadna.“

Nebolo jasné, či opakuje systémové hlásenie, alebo mu nerozumie.

Ulica sa po pár metroch rozdvojila. Vľavo viedla úzka cesta medzi prázdnymi domami. Nad ňou blikala šípka s nápisom SKRATKA. Vpravo sa tiahla dlhšia trasa popri neónových stromoch, ktorých listy boli poskladané z malých priehľadných štvorcov.

„Skratka,“ rozhodol Denis bez zaváhania. „Doručíme fragment, systém si môže odškrtnúť svoj nudný quest a my pôjdeme ďalej.“

Len čo vykročil, šípka zablikala načerveno. Asfalt pod jeho nohami sa zmenil na šachovnicu prázdnych políčok. Cesta sa zložila sama do seba a pred Noxom ostala len hladká stena.

„Dobre,“ povedal Denis. „To bolo trochu osobné.“

Mira pristúpila k rozcestiu. Na obrubníku si všimla drobné znaky, ktoré vyzerali ako obyčajné škrabance. Keď sa zohla, znaky sa spojili do mapy. Dlhšia cesta zažiarila mäkkou zelenou farbou.

„Skratka reagovala na tvoje rozhodnutie ešte predtým, než si vedel, čo nesieš,“ povedala. „To znamená, že mapa nehodnotí iba smer. Hodnotí prístup.“

„Máš na to dáta?“

„Mám zavretú cestu rovno pred tebou. To je celkom použiteľný graf.“

Samuel sa usmial, no rýchlo zvážnel. Pri pravej trase sa objavili schody, ktoré klesali medzi domy. Keď k nim Denis pristúpil príliš prudko, horné dva stupne sa rozpadli na sivé pixely. Chlapec zastal tesne pred dierou.

O chvíľu Mira natiahla dlaň, ale nedotkla sa ich. Len počkala. Samuel spravil to isté. Schody sa poskladali späť a vedľa nich vyrástol úzky svetelný pás.

„Nie je to o rýchlosti,“ povedal Samuel, tentoraz hlasnejšie. „Keď sa ponáhľame, cesta sa bojí.“

Denis sa naňho pozrel. „Cesta sa bojí?“

„Neviem, ako to inak nazvať. Ale reaguje. Ako keby… počúvala, čo chceme urobiť.“

Echo pristúpilo k schodom. Nepokúsilo sa ich preskočiť ani sa ich nedotklo. Len sklonilo hlavu presne tak, ako pred chvíľou Samuel. Svetelný pás zosilnel.

„Opatrne,“ povedalo Echo.

Tentoraz nikto nepovedal, že len kopíruje.

Za schodmi sa štvrť zmenila. Prázdne domy zostali za nimi a chodník ich doviedol do malej kruhovej miestnosti. Steny tvorili vysoké priehľadné panely. Za nimi sa prelievali záznamy: útržky máp, mená hráčov, dátumy, neznáme avatary. Niektoré záznamy boli ostré, iné vyblednuté ako staré fotky.

Keď sa veci začnú meniť

Uprostred miestnosti visela malá kapsula. Bola veľká asi ako tenisová loptička a obklopoval ju kruh drobných symbolov. Vo vnútri plával kúsok svetla, ktorý menil farbu z oranžovej na bledomodrú.

Nad kapsulou sa objavil štítok.

VLASTNÍK: [PREMAZANÉ]

IDENTIFIKÁTOR: 04-7-?

STAV: NEDORUČENÁ SPOMIENKA

Mira pomaly vydýchla. „To nie je bežný predmet. Archívny typ odmeny… teda odmeny v úvodzovkách. Server uchováva spomienku ako questový fragment.“

„A dá sa použiť?“ spýtal sa Denis.

Dievča sa naňho pozrelo ponad fialový priezor. „Prvá vec, na ktorú sa spýtaš pri cudzej spomienke, je, či sa dá použiť?“

„Prvá vec, na ktorú sa spýtam pri tajomnom fragmente v neznámej zóne, je, či nás nezachráni v ďalšom leveli. To je rozdiel.“

Samuel pristúpil bližšie. Z kapsuly sa ozvalo slabé praskanie, podobné zvuku, keď sa starý chat načítava cez zlý signál. Medzi praskotmi zachytil hlas.

„…nie tam… svetlo… vráť sa…“

Chlapec zbledol. „Je v nej niekto.“

„Nie,“ opravila ho Mira jemnejšie než zvyčajne. „Je v nej záznam po niekom.“

Echo stuhlo. Jeho tvár sa na sekundu zmenila na hladkú plochu bez očí a úst. Potom sa vrátila späť. „Po niekom,“ zopakovalo potichu.

Kapsula sa otvorila bez dotyku. Svetlo z nej vyrástlo do celej miestnosti a všetko ostatné zmizlo.

Stáli v inom meste.

Nebolo také tiché ako štvrť bez odmien. Nad strechami sa vlnili staré reklamné bannery, po uliciach behali hranaté avatary s jednoduchými farbami a v diaľke blikala červená zóna s nápisom SEKTOR NESTABILNÝ.

Cez námestie bežal neznámy hráč. Mal oranžovú bundu, poškriabaný štít na chrbte a v rukách zvieral dátovú schránku. Jeho meno nad hlavou bolo rozmazané, akoby ho niekto zotrel gumou.

Pred ním sa otvorila bezpečná brána. Za ním sa však v nestabilnom sektore ozval tenký zvuk, podobný plaču, hoci to mohol byť len alarm.

Neznámy hráč zastal.

„Choď!“ zakričal naňho niekto mimo obrazu. „Brána sa zavrie!“

Postava pozrela na schránku, potom späť k červenej zóne. Napokon schránku položila na zem a rozbehla sa opačným smerom, rovno do rizikového sektora.

Obraz preskočil.

Hráč sa objavil znova, no tentoraz kľačal pri rozbitej dátovej lampe. Z nej unikal ten istý bledomodrý svit, aký mali v kapsule. V rukách držal len polovicu svetla. Druhá polovica sa rozpadala na drobné iskry.

„Nestihol som to,“ zašepkal.

Potom sa nadýchol, vstal a svetlo opatrne vložil do schránky.

„Ale nenechám ťa zmiznúť.“

Projekcia sa vypla.

Vrátili sa do kruhovej miestnosti. Kapsula opäť visela vo vzduchu, no teraz žiarila trochu silnejšie. Nikto chvíľu nehovoril. Offline ticho bolo horšie než bežné ticho, lebo aj neónové panely akoby prestali blikať.

Denis si prešiel rukou po vlasoch. „Tá spomienka je z nejakej starej vrstvy servera. Ak obsahuje cestu cez nestabilný sektor, možno by nám vedela ukázať bezpečné trasy.“

„Možno,“ povedala Mira. „A možno by sme z nej spravili navigáciu, hoci ju niekto chcel zachrániť pred vymazaním.“

„Nehovorím, že ju máme zmazať. Len… mať pri sebe. Ako boost.“

Svetlo v kapsule zrazu potemnelo. Steny miestnosti sa zafarbili do studenej modrosivej. Vzduchom prebehlo nepríjemné zavŕzganie a na podlahe sa otvorila tenká prasklina z čiernych pixelov.

Samuel cúvol. „Vidíte? Keď to voláme boost, mapa sa zatvára.“

Denis chcel niečo odseknúť, ale tentoraz sa zastavil. Prasklina už bola pri jeho topánkach.

Mira si kľakla k zemi. „Je to glitch v pravidlách, nie technická chyba. Mapa sleduje, či s fragmentom manipulujeme, alebo ho nesieme tam, kam patrí.“

„Chrániť,“ ozvalo sa Echo.

Všetci sa otočili.

Avatar hľadel na kapsulu. Slovo zopakoval tichšie, skoro opatrne. „Chrániť nie je používať.“

Samuel prekvapene zdvihol obočie. „To si nevypočítalo z našich viet.“

Echo sa pozrelo naňho. „Neviem.“

Bola to najúprimnejšia odpoveď, akú od neho kedy dostali.

Cesta k návratovému uzlu viedla cez úzku pasáž. Steny na oboch stranách menili farbu podľa ich hlasov. Keď Denis navrhol, aby kapsulu vložili do svojho inventára „len na chvíľu“, panely sčerneli. Keď Mira povedala, že ju treba dopraviť bez zásahu, v kameni sa otvoril úzky svetlý pruh.

Dôležitý okamih

„To je nepraktické,“ zamrmlal Denis.

„Aj bezpečnostný pás je nepraktický, kým ho nepotrebuješ,“ odvetila Mira.

Samuel sa priblížil ku kapsule, no ruky držal pri tele. „Myslím, že ten hráč sa nevrátil kvôli sile toho svetla. Vrátil sa, lebo už raz niečo nechal za sebou a ľutoval to.“

Denis sa naňho pozrel inak než predtým. Nie ako na najmladšieho člena tímu, ktorý zas našiel divný detail, ale ako na niekoho, kto videl celú mapu skôr než ostatní.

„Takže spomienka nechce byť našou výhodou,“ dokončil Samuel. „Chce dokončiť cestu.“

Pasáž sa rozžiarila teplou oranžovou. Čierne pixely na podlahe sa zatiahli a zmizli.

Na konci chodby čakal archívny portál. Vyzeral ako obrovský kruh z priesvitného skla. V jeho strede plávali stovky drobných svetiel. Niektoré sa pohybovali rýchlo, iné len slabo pulzovali, akoby čakali, či si na ne niekto spomenie.

Pred tímom sa otvorilo posledné okno.

VOĽBA POTVRDENÁ.

A: PREVZIAŤ FRAGMENT. MOŽNÁ TAKTICKÁ VÝHODA.

B: VRÁTIŤ FRAGMENT. ODMEŇOVANIE VYPNUTÉ.

Pod tým sa po sekunde objavil nový riadok.

SYSTEM: Reward disabled. Meaning enabled.

„To je asi najdivnejší systémový text, aký sme dostali,“ povedal Denis.

„A to sme už boli v mape, ktorá nám posielala hádanky cez automaty na limonádu,“ pripomenula Mira.

Chlapec sa usmial, ale hneď nato sa mu pohľad vrátil ku kapsule. V jej svetle sa zrkadlila stará projekcia: hráč pri rozbitej lampe, jeho ruka okolo zvyšného kúsku svetla.

Nox natiahol ruku k voľbe A. Zastal tesne pred ňou.

„V ďalšej misii možno budeme tú výhodu fakt potrebovať,“ povedal. Nebol už vzdorovitý. Skôr unavený z toho, že každé rozhodnutie v Serveri bez konca malo viac vrstiev než obyčajná výhra.

„Možno,“ súhlasila Mira. „Lenže tento fragment nie je náš plán B.“

Samuel sa postavil medzi nich a portál. „Ak ho vezmeme, budeme presne to, pred čím ho ten neznámy hráč chcel zachrániť. Ďalší niekto, kto si povie, že jeho spomienka sa nám práve hodí.“

Echo neurobilo krok k žiadnemu tlačidlu. Namiesto toho zdvihlo dlaň a veľmi pomaly ju položilo na povrch kapsuly.

Svetlo pod jeho prstami nezhaslo. Naopak, zmenilo sa na mäkkú zlatú farbu.

„Naspäť,“ povedalo Echo.

Denis vydýchol. Potom sklopil ruku.

„Dobre,“ povedal. „Vrátime ju. A nabudúce si nájdeme vlastný boost.“

Mira zvolila možnosť B. Samuel držal pohľad na kapsule, akoby sa bál, že pri nesprávnom pohybe sa znovu rozpadne. Echo stále stálo pri nej, no už sa jej nedotýkalo.

Portál sa otvoril.

Kapsula vplávala do kruhu svetiel. Najprv sa pohybovala pomaly. Potom sa jej žiara spojila s jedným prázdnym miestom hlboko v archíve. Na okamih sa nad ňou ukázalo rozmazané meno. Písmená sa nedali prečítať, ale oranžová farba bundy z projekcie sa na sekundu vrátila.

Následne obraz zmizol.

Ulica za portálom sa znovu objavila, lenže už nebola prázdna a sivá. Neónové stromy mali medzi listami drobné modré svetlá. Zamknuté truhlice ostali zamknuté, no nepôsobili ako posmech. Boli tam jednoducho preto, že nie všetko musí byť otvorené.

SYSTEM: Quest dokončený.

SYSTEM: Neznámy používateľ nie je prázdny.

Samuel si hlásenie prečítal nahlas. „Neznámy používateľ nie je prázdny.“

Echo k nemu otočilo tvár. „Nie je prázdny,“ zopakovalo, ale pri tej vete znelo trochu menej ako ozvena.

Denis si otvoril inventár. Vybral z neho malý predmet, ktorý získal v predchádzajúcej misii: strieborný kompas s modrým bodom, čo vždy ukazoval smer najbližšieho aktívneho cieľa. Chvíľu ho prehadzoval v dlani.

Potom ho podal Samuelovi.

„Ty si dnes našiel cestu skôr než moja stratégia,“ povedal. „Tak ho maj. Aspoň nebudeš musieť čakať, kým sa moja hlava odlaguje.“

Samuel na kompas prekvapene pozrel. „Ty sa vzdávaš navigačného lootu?“

„Nevrav to nahlas. Mohol by to počuť server a spraviť z toho ďalší quest.“

Mira sa zasmiala, no zároveň si do rozhrania uložila súradnice archívu. Prst sa jej na chvíľu zastavil nad poznámkou, kde mala napísať: DÁTOVÁ STOPA.

Čo sa ukáže neskôr

Napokon ju prepísala na: STOPA – NEZNÁMY HRÁČ.

Echo stálo tesne vedľa nich. Nie za nimi, ako na začiatku. Jeho priesvitná mikina už nepulzovala chaoticky. Svetlo v nej malo pokojný rytmus.

Práve keď sa tím chystal odísť, v archívnom rozhraní za nimi preskočil ďalší záznam. Len zlomok sekundy. Ďalšie premazané meno. Iný odtieň avatara. A pod ním krátka veta, ktorá sa ukázala tak rýchlo, že ju stihol zachytiť iba Samuel.

„Počkajte,“ povedal.

Ostatní sa otočili.

No archív už mlčal. V jeho strede plávali stovky svetiel a niektoré z nich pulzovali trochu silnejšie než predtým.