Tom a Jack: Stratený poklad, časť 3 z 3.

572 slov / 3 min.

Tri čierne skaly trčali z mora ako zuby obrovského tvora. Kapitán Henry Storm k nim nepriplával priamo. Hrdinský vánok zastal ďalej od plytčiny a posádka spustila kotvu tam, kde bola voda dostatočne hlboká. Len úzky čln sa mohol bezpečne priblížiť ku koralovému pásu.

Tom stál pri zábradlí a zvieral mosadzný kotúč s tromi hviezdami, ktorý mu Jack pred chvíľou podal. Jack vedľa neho držal mapu prekreslenú na Stratenom ostrove. „Ak sme ju prečítali správne, Morská koruna leží medzi druhou a treťou skalou,“ povedal Jack.

„A ak sme sa pomýlili?“ opýtal sa Tom. „Preto máme kapitána a Mira,“ odvetil Jack. Kapitán ich začul. „A preto dnes nikto neskočí do vody len preto, že je nedočkavý. More sa nedá presvedčiť odvahou.“

Prvý dôstojník Miro bol najskúsenejší potápač na palube. S dvoma námorníkmi pripravil čln, bezpečnostné lano a jednoduchý potápačský zvon, pod ktorý sa pri ponore zachytával vzduch. Tom a Jack zostali na palube Hrdinského vánku. Ich úlohou bolo sledovať čas prílivu, čítať mapu a dávať dohodnuté zvukové signály.

Keď sa voda začala sťahovať, Miro sa s člnom presunul k okraju koralov. Cez priezračnú hladinu bolo vidieť tmavý obrys dreveného trupu. Morská koruna naozaj ležala tam, kde ju ukazovala mapa.

„Dve krátke zazvonenia znamenajú, že je všetko v poriadku,“ vysvetlil kapitán. „Tri rýchle znamenajú okamžitý návrat.“ Jack prikývol a pevne uchopil malé lodné zvončeky. Tom sledoval hladinu tak sústredene, až zabudol žmurkať.

Prvý ponor dopadol dobre. Miro sa vrátil s mosadznou tabuľkou, na ktorej bolo vyryté meno lode. Pri druhom ponore našiel pod rozpadnutou palubou železnú truhlicu. Bola ťažká a uviazla medzi doskami. Námorníci ju priviazali k lanu, ale keď ju začali dvíhať, zachytila sa o kus dreva.

„Ťahajú príliš prudko,“ všimol si Jack podľa napnutého lana. Tom už chcel zakričať, aby zabrali silnejšie. Potom si spomenul na kapitánove slová z prvej plavby: najprv rozmýšľať. „Zastavte!“ zvolal. „Môžeme truhlicu poškodiť!“

Kapitán dal signál na uvoľnenie lana. Miro z člnu upravil jeho smer a pri ďalšom pokuse sa truhlica pomaly odlepila od vraku. Keď ju bezpečne vytiahli, posádka si vydýchla. Príliv sa už obracal. Na tretí ponor nebol čas.

V truhlici sa leskli zlaté mince, drahokamy a strieborné ozdoby. Tomovi sa rozžiarili oči. Pod nimi však ležala aj kožená obálka s pečaťou Voňavej zátoky. Kapitán ju opatrne otvoril.

„Tento náklad je určený na opravu starého majáka,“ čítal nahlas. „A na pomoc rodinám námorníkov, ktorí sa z ciest nevrátili.“ List podpísal kapitán Morskej koruny. Na zadnej strane bolo dopísané meno ďalšieho svedka: Morven z Nočnej hviezdy.

Na palube zavládlo ticho. Jack sa pozrel na truhlicu. „Tak preto Morven čakal. Nechcel, aby sa na tých ľudí zabudlo.“ Tom chytil do ruky jednu mincu a potom ju položil naspäť. „Myslel som si, že nájdeme poklad pre nás.“

Kapitán Storm si k nim kľakol. „Našli sme ho. Len sme sa dozvedeli, komu patrí.“

Po návrate do Voňavej zátoky odovzdali truhlicu prístavnému správcovi za prítomnosti celej posádky. Časť nákladu putovala rodinám námorníkov a zo zvyšku začali opravovať starý maják. O niekoľko týždňov sa jeho svetlo opäť rozžiarilo nad prístavom.

Tom a Jack stáli na móle, keď sa prvý lúč otočil cez tmavé more. V diaľke sa na chvíľu zaleskli tri hviezdy, hoci obloha bola ešte plná mrakov.

„Myslíš, že to videl aj kapitán Morven?“ spýtal sa Tom.

Jack sa usmial. „Ak áno, konečne vie, že jeho mapa dorazila domov.“

Hrdinský vánok odpočíval pri móle. Tentoraz chlapci nikam neponáhľali. Ich trojdielne dobrodružstvo sa skončilo a s ním sa splnil aj starý sľub.