Strážcovia malých zázrakov, časť 2: Tri nádychy cez stenu

Po vyučovaní býva chodba pri školskom sklade skoro prázdna. Len z otvoreného okna šumeli listy a niekde na konci budovy cinkol kľúč pani učiteľky Milej.

Leo si prehodil zelený ruksak cez plece a zastal pri polici vedľa skladu. Ráno na nej ležalo šesť dlhých pravítok. Teraz tam boli iba dve, jedno zelené pero a guma v tvare jahody.

„To je divné,“ zamrmlal.

Pri dverách stálo na výšku ďalšie pravítko a opieralo sa o stenu, akoby sa práve chystalo odísť.

„Pravítka nechodia,“ ozvala sa za ním Sára.

Leo sa otočil. Dievča s hnedým mikádom držalo svoj tajný zošit pevne pri hrudi. Na modrom svetríku sa jej zablysla malá hviezdička.

„Toto možno áno,“ povedal a ukázal na policu. „Pamätáš si na tú kľúčenku? Keď sa rozsvietila, vedeli sme, že niečo nie je obyčajné. A teraz sa veci samy presúvajú.“

Sára si kľakla k pravítku. Nechytila ho hneď. Najprv sa naň chvíľu sústredila, akoby počúvala veľmi tichý zvuk. Potom sa pri jeho okraji mihlo slabé zlaté svetielko.

„Nie je stratené,“ povedala. „Ale je… zmätené.“

Práve vtedy sa spoza dverí skladu ozvalo tiché šuch-šuch. Ako keď niekto v krabici prekladá papiere.

Leo sa usmial. „Tak to zistím.“

Položil dlaň na chladnú stenu vedľa skladu a prižmúril oči. Na okamih sa mu stena zmenila na bledý obrázok. Za ňou videl police, škatule, vedrá na výtvarnú a veľkú krabicu s nápisom FARBIČKY.

Jedna červená pastelka sa práve posunula z krabice k pravítkam.

Za ňou sa pomaly dokotúľala guma.

„Vidím ich!“ vyhŕkol Leo. „Hrajú sa na schovávačku! Pozrite, teraz sa modré farbičky tlačia medzi nožnice a—“

Obraz sa zavlnil. Chlapec sa naklonil bližšie, aby videl ešte viac.

„Leo, stačí,“ upozornila ho Sára.

On však nechcel prestať. Bolo úžasné vidieť cez stenu. Chcel Sáre dokázať, že jeho schopnosť je možno ešte užitočnejšia než žiariaca kľúčenka.

Vtom ho pichlo v čele. Stena sa opäť zmenila na obyčajnú stenu.

„Jaj,“ povedal a chytil sa za hlavu.

Sára sa zamračila. „Bolí to veľmi?“

„Len trochu. Ako keby mi v hlave niekto klopkal ceruzkou.“

O chvíľu pribehla Ema v žltých šatách cez legíny a s peračníkom, ktorý sa jej nebezpečne kýval pri každom kroku. Za ňou prišiel Tobi v pruhovanej mikine.

„Sára povedala, že je tu záhada,“ vydýchala Ema. „Cestou som si nakreslila baterku. Keby bola tma, možno nám na pár minút zasvieti.“

„V sklade nie je tma,“ povedal Tobi opatrne. „Ale baterka sa môže hodiť.“

Leo sa narovnal, hoci ho čelo ešte trochu tlačilo. „Ja viem presne, čo je za stenou.“

„Naozaj presne?“ spýtala sa Sára pokojne.

Chlapec na chvíľu zaváhal. „No… skoro presne.“

Dievča zdvihlo tri prsty. „Koľko nádychov si vydržal?“

Leo sa nadýchol, potom si spomenul. Prvý nádych: krabica s farbičkami. Druhý: guma. Tretí: pastelka pri pravítkach. Potom sa snažil pozerať ďalej.

„Tri,“ priznal.

„Tak máme pravidlo pre pátranie,“ povedal Tobi. „Len tri nádychy. Ja budem dávať pozor, aby sem nikto neprišiel.“

Ema vytiahla čistý papier. „A ja nakreslím mapu skladu. Keď nebudeme vedieť všetko vidieť, budeme aspoň vedieť rozmýšľať.“

Sára otvorila dvere skladu. Zavŕzgali tak potichu, že to znelo ako unavené myšie kýchnutie.

Vo vnútri bolo cítiť papier, drevo a trocha lepidla. Police s pomôckami siahali až takmer po strop. V jednej škatuli boli zošity, v druhej štetce a v tretej pomiešané fixky, lepiace pásky aj plastové písmená.

„To tu vždy vyzerá takto?“ zašepkala Ema.

Tobi si upravil okuliare. „Nie. Pani učiteľka Milá sem včera ukladala veci podľa farieb.“

Lenže teraz boli žlté farbičky medzi pravítkami. Gumy ležali v krabici s kriedami. Tri modré fixky boli uložené v rade pod najvyššou policou, kam malé ruky sotva dočiahli.

Ema rýchlo kreslila štvorčeky a šípky. „Táto polica, táto krabica… a tu sú nožnice, ktoré nemajú byť pri papierových utierkach.“

Keď sa veci začnú meniť

Medzitým sa Sára dotkla jednej zelenej pastelky. Pod jej prstom sa objavil malý zlatý záblesk, potom ukázal smerom k starej krabici pri zadnej stene.

„Tá pastelka nechce byť tam, kde je,“ povedala. „Akoby ju niekto odložil naschvál, aby ju nikto nenašiel.“

Leo pristúpil k bočnej stene. „Teraz len tri,“ pripomenul mu Tobi.

Chlapec prikývol. Nadýchol sa prvý raz.

Za stenou, v úzkej medzere medzi skladom a schodiskom, uvidel malú kopu pomôcok. Druhý nádych.

Kopa nebola náhodná. Ležali v nej všetky veci, ktoré sa používali na meranie alebo označovanie: pravítka, ceruzky, fixky, dokonca aj štítky na zošity.

Tretí nádych.

Úplne navrchu ležal papierový štítok s nakreslenou šípkou. Smerovala k dverám skladu.

Leo odstúpil skôr, než ho zabolela hlava. „Niekto to triedi. Len nie tak, ako by to triedila pani učiteľka.“

„Mätúce skupiny,“ povedala Ema. „Veci, ktoré k sebe trochu patria, ale sú schované na zlých miestach.“

„Aby každý hľadal dlho,“ doplnila Sára.

Tobi sa zamračil. „To nie je pekná hra.“

Náhle sa z police skĺzla škatuľka s gumami. Tobi ju zachytil skôr, než dopadla na Eminu nohu. Ruky sa mu na sekundu zvláštne zahriali, no nič nerozbil ani nezdvihol príliš silno. Len škatuľku ticho položil späť.

„Vďaka,“ usmiala sa naňho Ema.

„Chránil som mapu,“ povedal Tobi a ukázal na jej papier. „Teda… aj teba.“

Keď si zapísali šípku, zvláštne skupiny a miesto pri schodisku, vyšli zo skladu do tichého kúta pri triede. Leo si sadol na lavičku a zavrel oči.

„Mrzí ma to,“ povedal po chvíli. „Chcel som, aby ste videli, aký som dobrý v pozeraní cez stenu. A potom som videl menej, než keby som prestal načas.“

Sára položila tajný zošit medzi nich. Na predošlej strane bolo malé svetielko pri nakreslenej kľúčenke. Teraz otvorila novú, prázdnu stranu.

„Nie si zlý v pozeraní,“ povedala. „Len tvoja schopnosť potrebuje plán.“

„Aj opatrnosť je odvaha,“ dodal Tobi. „Niekedy je ťažšie zastaviť sa, než ísť ďalej.“

Ema nakreslila do rohu malé oko s tromi krátkymi čiarami nad ním. Sára pod kresbu napísala: „Schopnosť používame na ochranu, nie na predvádzanie.“

Leo si vetu prečítal a prikývol. „Dobre. Tri nádychy. A potom rozmýšľame všetci.“

Keď sa vrátili ku skladu, chodba zrazu stíchla. Ani listy za oknom už nešumeli. Na vzdialenom konci chodby sa na bielej stene roztiahla fialová škvrna.

Najprv vyzerala ako tieň kabáta. Potom sa vytiahla vyššie a vyššie, až pripomínala vysokú tenkú postavu.

Ema stisla svoj peračník. „Vidíte to?“

„Vidíme,“ zašepkal Tobi, no postavil sa trochu pred ňu.

Leo automaticky zdvihol ruku k stene. Potom sa zastavil. Mal len tri nádychy a ešte nevedel, na čo ich potrebuje.

Sára sa sústredila na tieň. Necítila z neho zlosť ako z nahnevaného človeka. Skôr čudnú, štekliacu radosť z toho, keď niekto pomieša ponožky v zásuvke a čaká, kto si to všimne.

„Možno pán Tieňo,“ povedala potichu.

Fialový tieň sa naklonil, akoby ich počúval. Práve vtedy sa spoza rohu ozval hlas pani učiteľky Milej: „Je tam niekto?“

Tieň sa mihol popri skrinke a zmizol. Na dlážke po ňom nezostalo nič, iba malé fialové koliesko nakreslené fixkou.

Deti sa ešte raz pozreli do skladu. Podľa Eminho plánu našli pri zadnej stene ďalšie pomiešané veci: všetky malé predmety, ktoré pomáhali niečo označiť, zmerať alebo nájsť. Nebola to náhoda. Niekto ich presúval podľa vlastného popleteného systému.

Sára vložila fialové koliesko do tajného zošita medzi dve čisté stránky. Leo vzal pravítka a položil ich späť na správnu policu. Ema pridala k mape veľký otáznik a Tobi potichu zatvoril dvere skladu.

Na chodbe už bolo opäť obyčajné popoludnie. Len pri rohu, kde sa pred chvíľou mihol fialový tieň, čakal na stene tenučký pásik farby. Vyzeral skoro ako šípka ukazujúca ďalej.