Zvieratká z Malej lúky, 5. časť: Oriešky pre všetkých

Ráno bolo na Malej lúke mäkké a voňavé. Tráva sa ešte ligotala kvapkami rosy a pri potôčiku bzučala usilovná včielka.

Ježko Bobo sa pomaly prechádzal po cestičke so svojou modrou šatkou okolo krku. Zajačik Timo narovnával pri ceste malý kamienok, aby sa oň nikto nepotkol. Vysoko na starom konári sedela Sovička Uma a pozerala sa na lúku cez svoje maličké okuliare.

Zrazu sa z okraja lúky ozvalo radostné:

„Jaj! Jéj! Toľko ich je!“

Bola to Veverička Líza. Vyskočila spod zeleného kríka, chvost mala napuchnutý od radosti a v labkách držala veľký, hladký oriešok.

„Pozrite, čo som našla!“ zvolala.

Pod kríkom ležali oriešky. Okrúhle, hnedé, lesklé. Niektoré sa schovali v tráve, iné odpočívali pri korienkoch. Líza si jeden ovoňala, potom ho šupla do zeleného vrecúška s obrázkom žaluďa.

„Jeden pre mňa,“ povedala. „A ešte jeden. A tento je pekne veľký! Aha, ďalší!“

Jej labky kmitali rýchlo-rýchlo. Vrecúško sa plnilo a plnilo.

Bobo, Timo a Uma sa na kamarátku chvíľu len usmievali. Líza mala oriešky veľmi rada. Keď nejaké našla, oči jej svietili jasnejšie než ranná rosa.

O chvíľu bolo vrecúško také plné, že sa sotva dalo zavrieť. Veverička ho zdvihla, no naklonilo sa na jednu stranu.

„Ešte sa tam zmestia tri,“ povedala odhodlane. „Možno štyri. Alebo päť, ak ich trochu potlačím.“

Bobo sa priblížil opatrne, aby jej nerušil radosť. Na pichliačoch niesol jeden spadnutý list.

„Líza,“ ozval sa milo, „naozaj potrebuješ všetky oriešky naraz?“

„Všetky?“ Líza sa zastavila. Potom pozrela na krík a na oriešky v tráve. „No… sú predsa také chutné. Odnesiem ich do tajného úkrytu. Budem mať veľkú zásobu!“

Timo si sadol vedľa malej kôpky. Ušká sa mu jemne pohli vo vánku.

„Pod kríkom býva niekedy aj plš,“ povedal ticho. „A oriešok môže nájsť aj sýkorka. Alebo myška, keď sa príde poobzerať.“

„A čo ak ich nájde niekto skôr než ja?“ spýtala sa Líza a pritisla si vrecúško k brušku.

Uma zletela o vetvu nižšie. Nehovorila hneď. Najprv si všimla malý oriešok, ktorý Líze vykĺzol z labky a kotúľal sa medzi steblami trávy.

„Pozri,“ povedala pokojne. „Ten si našiel vlastné miesto. Prírodné zásoby nemusia byť vždy v jednom vrecúšku.“

Líza sledovala oriešok. Zastavil sa pri korienku a ostal tam ako malá hnedá guľôčka.

„Ale ja chcem mať zásoby na zimu,“ zašepkala.

„To je dobrý nápad,“ prikývla Uma. „Zásoby sú užitočné. Len nemusí byť zásobou úplne všetko, čo nájdeme.“

Veverička sa pozrela na preplnené vrecúško. Potom na oriešky pod kríkom. Chvíľu nevedela, čo urobiť. Veľmi rada by ich odniesla všetky. Zároveň si spomenula, ako spolu kamaráti predtým pomáhali lúke drobnými skutkami. Nechávali po sebe cestičky čisté a dávali pozor na kvietky.

„Koľko je teda dosť?“ spýtala sa napokon.

„Skúsme to zistiť spolu,“ navrhol Bobo.

Na tráve spravili tri malé hromádky. Timo opatrne ukladal oriešky labkami, aby sa nekotúľali do cestičky. Bobo priniesol ďalšie dva na pichliačoch. Uma počítala pomaly, aby ich všetci stihli sledovať.

„Táto kôpka bude pre Lízu na zimu,“ povedal Timo.

„Táto môže ostať pri kríku,“ dodala Uma. „Tu si ju môžu nájsť zvieratká, ktoré tadiaľ prejdú.“

Bobo ukázal na tretiu, najmenšiu hromádku. „A tieto môžeme nechať tam, kde boli. Niečo dobré patrí aj lúke.“

Líza si prezerala svoju zimnú kôpku. Nebola ani obrovská, ani maličká. Bola akurát taká, aby ju uniesla a aby jej v tajnom úkryte nezavadzala.

„Myslela som si, že potrebujem viac,“ priznala. „Ale toto je naozaj dosť.“

Potom sa usmiala a jeden veľký, lesklý oriešok položila späť pod krík.

„Tento nechám pre niekoho ďalšieho.“

„To je pekný oriešok,“ povedal Bobo.

„Práve preto,“ odvetila Líza a spokojne zamávala chvostom.

Neskôr sa pustili do práce. Bobo odniesol Lízinú zimnú kôpku k dutému stromu. Oriešky sa mu pri chôdzi jemne pohupovali na pichliačoch, no ani jeden nespadol.

Keď sa veci začnú meniť

Timo pri stromčeku upravil tichý zásobný kútik zo suchých lístkov. Nebol príliš hlboký ani príliš veľký. Líza tam uložila svoje oriešky a prikryla ich ľahučkým listom.

„Takto ich nájdem, keď príde chladnejší čas,“ povedala spokojne.

Medzitým Uma obletela krík. Skontrolovala, či pri ňom nezostalo nič rozhádzané po tráve. Oriešky, ktoré mali ostať pre druhých, ležali pekne medzi korienkami a pri nízkych kvietkoch.

„Teraz je tu poriadok,“ povedal Timo.

„A aj miesto pre návštevy,“ dodal Bobo.

Líza sa postavila k okraju kríka a na chvíľu sa len dívala. Už nemala plné vrecúško ani obrovskú hromadu len pre seba. Mala však svoju zásobu, pokojný úkryt a vedomie, že pod kríkom ostalo niečo aj pre iných.

„Nabudúce sa najprv rozhliadnem,“ povedala. „Možno nájdem jahôdky. Alebo žalude. A možno ich hneď nepozbieram všetky.“

Uma sa usmiala. „To je múdry začiatok.“

Napokon si štyria kamaráti sadli pod strom. Bobo si podoprel labky o bruško, Timo si uhladil ušká a Líza si pritisla chvost k bokom. Nad nimi ticho zašumeli listy.

Pri kríku sa v tráve lesklo pár orieškov. Čakali na správny čas a na toho, kto ich raz nájde.

Dnes Malej lúke pomohlo, že oriešky zostali aj pre druhých.