Zvieratká z Malej lúky, časť 6: Hniezdo vo vetre

Na Malej lúke bolo ráno mäkké a voňavé. Medzi steblami trávy sa ešte trblietali malé kvapky rosy a žlté kvietky otvárali svoje lístky.

Potom zafúkal vietor.

Najprv len jemne pošteklil trávu. Neskôr sa rozbehol po lúke trochu veselšie. Tráva sa pohupovala sem a tam, zvončeky sa kývali na tenkých stonkách a listy na kríkoch šušťali: ššš, ššš, ššš.

Pri jednom lieskovom kríku mal malý vtáčik hniezdo. Bolo spletené zo suchej trávy, mäkkých pierok a tenkých vetvičiek. Vtáčik práve sedel na blízkom konáriku, keď sa hniezdo pod vetrom trošku pohlo.

Húplo sa raz.

A ešte raz.

Nebolo to nebezpečné. Hniezdo nespadlo a krík ho držal pevne. Len jedna tenká vetvička pri jeho okraji sa uvoľnila a vietor ňou jemne kýval.

Malý vtáčik naklonil hlávku na jednu stranu. Potom na druhú. Jeho oči boli plné otázok.

Práve vtedy šiel okolo Ježko Bobo. Na pichliačoch niesol suchý list, ktorý našiel pri cestičke.

„Dobré ráno,“ pozdravil potichu.

Vtáčik neodpovedal spevom. Iba sa znova pozrel na svoje hojdajúce sa hniezdo.

Bobo si list pomaly zložil z pichliačov. „Hm,“ zašepkal. „Tvoj domček sa dnes trochu kýve.“

Z druhej strany kríka priskákal Zajačik Timo. Jeho mäkké uši sa vo vetre jemne ohýbali.

„Počul som šušťanie,“ povedal a hneď sa zastavil. Všimol si hniezdo, vtáčika aj Boba. „Musíme hovoriť tichšie.“

O chvíľu sa na nízky konár spustila Sovička Uma. Na nose sa jej ligotali maličké okuliarky. Pozrela dolu na hniezdo a pokojne prikývla.

„Niektoré domčeky v prírode majú rady najmä pokoj,“ povedala jemne. „Vtáčiky si v nich odpočívajú. Prudké pohyby a veľký hluk ich môžu vyrušiť.“

Zrazu sa nad nimi mihol ryšavý chvost.

„Ja niečo vymyslím!“ zvolala Veverička Líza, ktorá preskakovala z konára na konár.

Lenže Timo zdvihol labku.

„Líza, prosím, nie tak blízko.“

Veverička už chcela skočiť na vetvu pri hniezde. Keď však uvidela vtáčika, ako sa trošku prikrčil, zastavila sa uprostred pohybu. Chvost jej zostal visieť dolu ako veľký mäkký štetec.

„Jaj,“ zašepkala. „Myslela som, že mu pomôžem hneď.“

„Pomôcť sa dá aj zďaleka,“ usmial sa Timo.

Ukázal labkou na plochý kameň pri cestičke. „Tu sa dá stáť. Odtiaľto uvidíme na krík, ale nebudeme ho rušiť.“

Kamarátky a kamaráti sa presunuli na bezpečné miesto. Bobo kráčal pomaly, aby mu pod labkami nepraskali suché steblá. Líza sa už nehnala po konároch, ale ticho si sadla na nízky pník. Uma zostala na vetve, ktorá bola ďalej od hniezda.

Vietor zafúkal znova. Uvoľnená vetvička pri hniezde sa pohla a vtáčik rýchlo otvoril krídla.

„Čo keby sme hniezdo preniesli do hustejšieho kríka?“ navrhla Líza tak potichu, ako vedela.

Bobo sa na hniezdo dlho zadíval. Potom pokrútil hlávkou.

„Prenášať domček by mohlo byť ešte rušivejšie,“ povedal. „Možno môžeme pomôcť niečím iným.“

Uma súhlasne žmurkla. „Najlepšie bude nechať hniezdo tam, kde ho vtáčik pozná. Pozrime sa, čo odfúkol vietor okolo neho.“

Pri zemi pod kríkom ležalo pár tenkých vetvičiek. Vietor ich odkotúľal z hustej trávy až k cestičke. Bobo jednu opatrne nabral na pichliače. Potom pridal druhú, celkom maličkú.

„Nebudú ťa pichať?“ spýtala sa Líza.

„Nie,“ usmial sa ježko. „Sú ľahučké. Ale musím ísť veľmi pomaly.“

A tak šiel.

Krok, zastavenie, krok.

Timo sledoval, kam Bobo kladie labky. „Tadiaľto,“ zašepkal. „Tu je holá zem. Tu nič nepošliapeme.“

Ježko položil vetvičky pri spodku kríka, ďalej od hniezda. Nechytal ho, netlačil doň ani ním nehýbal. Vetvičky len zostali pri koreňoch, kde sa o ne vietor mohol jemne oprieť.

Medzitým Líza našla malý chumáč suchej trávy, ktorý sa zachytil o pník. Chcela ho priniesť tiež, no Uma potichu povedala:

„Pozri, Líza. Tá tráva patrí chrobáčikovi, ktorý sa pod ňou schoval pred vetrom.“

Spod chumáča naozaj vykukol drobný hnedý chrobáčik.

„Tak ju necháme tam,“ rozhodla sa Líza. „Aj on má svoj malý kútik.“

Keď sa veci začnú meniť

Namiesto skákania si sadla vedľa Tima. Spolu dávali pozor, aby nikto nebežal popri kríku a aby sa nikto nepriblížil príliš blízko.

Vietor ešte chvíľu šumel v lieskových listoch. Teraz však už neznelo všetko tak divoko. Pri koreni kríka ležali vetvičky, tráva okolo nich sa opierala jedna o druhú a pri hniezde nebolo žiadne cupitanie ani hlasné volanie.

Malý vtáčik sa pozrel na Boba. Potom na Tima, Lízu a Umu.

„Píp,“ ozval sa ticho.

Bolo to maličké ďakujem.

O chvíľu vtáčik preskočil bližšie k hniezdu. Sadol si na jeho okraj a opatrne si uhladil pierka. Hniezdo sa ešte jemne pohojdalo, ale už len tak, ako sa hojdá list na pokojnom stromčeku.

„Vidíte?“ zašepkala Uma. „Niekedy netreba robiť veľa. Stačí sa pozerať, počúvať a nechať prírode jej vlastné miesto.“

Bobo si oprášil labky. Líza stíšila aj svoj huňatý chvost. Timo ukázal kamarátom cestičku, po ktorej mohli odísť bez šušťania.

Napokon všetci ustúpili ešte o malý krôčik. Pri kríku zostal vtáčik, jeho hniezdo a tichý kútik plný mäkkej trávy.

Vietor sa pomaly unavil. Nad Malou lúkou sa zasa rozliehalo len bzučanie včiel a jemné ššš listov.

Dnes Malej lúke pomohol tichý kútik pre hniezdo.