Zvieratká z Malej lúky, časť 4: Potôčik ticho šepká

Na Malej lúke bolo ráno mäkké a voňalo trávou. Medzi žltými kvietkami poskakoval Zajačik Timo a skúšal, či dokáže preskočiť tri malé kamienky naraz.

„Jeden, dva, tri!“ zvolal a dopadol rovno do chumáčika ďateliny.

Veverička Líza sa zasmiala zo spodného konára liesky. Jej huňatý chvost sa zakýval ako malá metlička. Ježko Bobo pomaly kráčal chodníčkom a na pichliačoch si niesol jeden ľahučký suchý list. Sovička Uma sedela na starej vetve nad brehom a pozorne sledovala lúku.

Práve vtedy Líza stíchla na konári liesky. Naklonila hlavu a zašepkala: „Počujete to?“

Timo vztýčil dlhé uši. Bobo pričuchol k vlhkému vzduchu pri tráve. Všetci sa chvíľu nehýbali.

Popri lúke tiekol malý potôčik. Zvyčajne veselo klokotal medzi kamienkami: šum-šum, klok-klok. Dnes však znel iba veľmi potichu. Voda sa leskla, no posúvala sa len pomaly, akoby sa jej nechcelo ponáhľať.

„Potôčik dnes šepká len potichučky,“ povedala Uma pokojne.

„Možno je unavený?“ spýtal sa Timo.

Sovička jemne žmurkla. „Možno mu niečo stojí v ceste. Pozrime sa, ale opatrne.“

Zvieratká sa vybrali popri brehu. Tráva okolo nich sa jemne kývala a drobné kvapky na steblách sa ligotali v slnku. Bobo kráčal najpomalšie, a tak si ako prvý všimol plytký oblúk potôčika pri veľkom hladkom kameni.

„Voda má tu akosi úzku cestu,“ povedal a ukázal ňufáčikom pred seba.

Všetci sa naklonili nad breh. V úzkej cestičke vody ležali dva hnedé listy, jeden žltý list a zopár tenkých vetvičiek. Zachytili sa medzi kamienkami. Voda sa cez ne pretískala len maličkými pramienkami.

„Upraceme to!“ vyhŕkol Timo a už chcel siahnuť labkou do vody.

„Počkaj,“ zastavila ho Uma láskavo. „Pozri sa najprv okolo. Pri brehu rastú malé steblá a pri kamienkoch môžu bývať drobné chrobáčiky. Nič nemusíme lámať ani vytrhávať.“

Timo labku pomaly stiahol. „Tak budem veľmi, veľmi jemný.“

Líza skočila na nízky konár a priniesla tenučkú vetvičku. „Touto môžeme listy posunúť!“ povedala. Potom sa však zarazila. Vetvička bola suchá a na konci sa mohla ľahko zlomiť.

„Nebudem s ňou šťuchať,“ rozhodla sa. „Radšej ju použijem len ako malé ukazovátko.“

Uma prikývla. „To je dobrý nápad.“

Najprv Bobo opatrne pristúpil ku kamienkom. Jeden suchý list sa mu zachytil na pichliačoch, keď sa k nim naklonil. Ježko sa nepohol príliš rýchlo. Len trošku otočil chrbátik a list sa posunul nabok na bezpečné miesto pri tráve.

„Jeden je preč,“ potešil sa.

Teraz bol na rade Timo. Mäkkými labkami sa dotkol druhého listu. Voda mu po labkách príjemne zašumela. Zajačik jemne zatlačil, ale list sa zachytil o malú vetvičku.

„Och,“ zašepkal. „Nechce ísť.“

Na chvíľu všetci stíchli. Potôčik stále len tichučko šepkal.

„Neskúšaj silnejšie,“ poradila Uma. „Skús najprv uvoľniť vetvičku.“

Líza ukázala tenkou paličkou na miesto medzi dvoma kamienkami. „Táto vetvička je zaseknutá tu.“

Bobo sa posunul o kúsok bližšie. Timo pridržal list, aby neodplával späť, a veverička veľmi zľahka nadvihla koniec vetvičky. Nebolo treba veľa. Stačilo maličké pohnutie.

Zrazu vetvička vyskočila z medzierky.

„Jupí!“ vykríkla Líza, no hneď si zakryla papuľku. „Teda… jupí potichu.“

List sa pohol, otočil sa na vode a pomaly odplával k brehu. Timo ho jemne nasmeroval do trávy, kde už ležal prvý suchý list. Tam nikomu neprekážali a vietor ich mohol neskôr odniesť ďalej.

Zostala ešte jedna malá vetvička. Ležala nízko pri korienku trávy. Uma zletela z vetvy na kameň pri brehu a pozrela sa cez svoje malé okrúhle okuliare.

„Korienok necháme tam, kde je,“ povedala. „Vetvičku odsuneme len bokom.“

Spoločne sa im to podarilo. Bobo ju jemne podoprel pichliačmi, Líza ju chytila za suchý koniec a Timo ju položil na mäkkú hlinu vedľa potôčika.

Cestička vody bola voľná.

Najprv sa nič veľké nestalo. Potom sa medzi kamienkami objavila tenká strieborná čiarka. O chvíľu sa rozšírila, obtočila hladký kameň a veselo sa rozbehla ďalej.

Keď sa veci začnú meniť

Šum-šum. Klok-klok.

Potôčik už len potichu nešepkal. Znova krásne šumel cez Malú lúku. Chladná voda obmývala kamienky, tráva pri brehu sa z nej napila a kvietky sa akoby narovnali k slnku.

„Počujte ho!“ zvolal Timo. „Teraz znie ako predtým.“

„Možno ešte krajšie,“ dodala Líza a spokojne si uhladila chvost.

Bobo si všimol, že voda odniesla drobnú bublinku až ku koreňu vŕby. „Stačilo pár listov a vetvičiek,“ povedal zamyslene. „A potôčik mal hneď úzku cestu.“

„Preto sa pozeráme pozorne,“ odpovedala Uma. „Niekedy stačí malá, nežná pomoc.“

Neskôr si všetci štyria sadli do mäkkej trávy. Bobo položil svoj suchý list vedľa ostatných. Timo si namočil labku vo vode a rýchlo ju vytiahol, lebo bola príjemne studená. Líza sledovala, ako sa na hladine kolíše malý odraz obláčika.

Potôčik klokotal ďalej. V jeho šume sa zvieratkám zazdalo, že počujú tiché: „O kúsok ďalej… možno zajtra…“

Uma sa usmiala. „Zdá sa, že potôčik nám raz ukáže ešte jedno miesto.“

„Zajtra sa tam môžeme pozrieť,“ povedal Timo.

„Pomaly a opatrne,“ pripomenula Líza.

Bobo spokojne prikývol. Nad lúkou sa pohla tráva, kvietky voňali a čistý potôčik šumel medzi kamienkami.

Dnes Malej lúke pomohol čistý potôčik.