Zvieratká z Malej lúky, 10. časť: Malá záhradka

Ráno bolo na Malej lúke tiché a voňalo po tráve. Ježko Bobo kráčal popri cestičke so svojou malou modrou šatkou a na pichliačoch niesol žltý list.

„Pozrite!“ zavolala Veverička Líza z nízkeho konára. „Tu pri tráve je voľné miestečko.“

Všetci sa k nej priblížili. Medzi jemnými steblami naozaj ležal malý kúsok holej zeme. Nebol veľký, sotva by sa tam zmestili dve Bobove labky vedľa seba.

Zajačik Timo si miesto obzrel zblízka. „Je rovné,“ povedal opatrne. „A je pri ňom dosť trávy, aby ho chránila pred vetrom.“

Bobo naklonil hlavu. „Čo by tu mohlo byť?“

Sovička Uma sedela na starej vetvičke nad nimi. Jej malé okuliare sa jemne zaleskli v rannom svetle. „Aj maličké miesto môže mať veľký význam,“ povedala. „Možno by tu mohla vyrásť malá záhradka.“

Líze sa rozžiarili oči. „Záhradka? So semienkami?“

„So semienkami,“ prikývla Uma.

Timo už jemne odhrnul suché stebielko, ktoré ležalo na zemi. „Najprv jej pripravíme mäkký domov,“ povedal.

Malý zajačik pracoval veľmi opatrne. Labkami urovnával zem, odsunul kamienok a rozdrvil hrudku, ktorá bola tvrdá ako malý oriešok. Neťahal trávu okolo miesta. Len ju trošku odhrnul, aby mala záhradka svoj pokojný kútik.

Medzitým Líza poskakovala sem a tam. „Ja prinesiem semienka! Mám ich v zelenom vrecúšku.“

„Také drobné?“ spýtal sa Bobo.

„Najdrobnejšie,“ odpovedala veverička hrdo. „Ale možno z nich budú veľké kvety. Alebo zelené lístky. Alebo… možno niečo, čo vonia sladko!“

Keď bola zem mäkká a čistá, Timo spokojne prikývol. „Hotovo. Semienka sa tu budú cítiť dobre.“

Líza otvorila svoje vrecúško zo žaluďovej šupky. Na jej labke ležali tri malé semienka. Boli také maličké, že Bobo chvíľu ani nevedel, kam sa pozerať.

„Sú ako bodky,“ zašepkal.

„Bodky, ktoré vedia rásť,“ povedala Uma.

Líza položila semienka do mäkkej zeme. Timo im labkou spravil maličké miestečko. Potom Bobo vzal žltý list zo svojich pichliačov a veľmi opatrne semienka prikryl jemnou zemou.

„Dobrú noc, semienka,“ zamrmlal.

„Ešte nie je noc,“ zachichotala sa Líza.

„Pod zemou je asi trochu ako v noci,“ vysvetlil Bobo.

Uma sa usmiala. „To je celkom dobrá myšlienka. Pod zemou budú semienka v bezpečí. Potrebujú vodu, svetlo, čas a pokoj.“

Timo sa zamyslel. „Svetlo sa dostane aj pod zem?“

„Najprv im pomôže teplo slnka,“ odpovedala sovička. „A keď vykuknú von, slnko ich privíta naplno.“

Bobo kvapol na záhradku malú kvapku vody z listu, ktorý priniesol od potôčika. Potom všetci chvíľku stáli potichu. Tráva šumela a niekde nad kvetmi zabzučala včielka.

Na ďalší deň pribehol k záhradke Bobo ako prvý. Pozrel na zem, potom sa pozrel ešte bližšie.

„Už niečo vyrástlo?“ spýtal sa.

Líza dopadla vedľa neho ľahkým hop. „Kde? Kde?“ Nakláňala sa dopredu tak veľmi, až jej huňatý chvost takmer zamietol zem.

„Nič nevidím,“ povedal Bobo trochu sklamane.

Timo prišiel po cestičke pomalšie. Očami skúmal záhradku zo všetkých strán. „Možno sme zem neurovnali správne,“ zašepkal. „Alebo bol list príliš veľký. Alebo…“

Práve vtedy Uma pristála na nízkej vetvičke. „Čo sa tu deje?“

„Semienka stále spia,“ povedala Líza. „Ja som už prišla dvakrát pozrieť.“

Sovička sa pozrela na hladkú zem. „Možno nespia. Možno pracujú potichu.“

„Pracujú?“ začudoval sa Bobo.

Uma prikývla. „Dole pod zemou môže semienko posielať malé korienky. My ich nevidíme. To však neznamená, že tam nie sú.“

Timo si sadol na päty. „Takže sme nič nepokazili?“

„Nie,“ odpovedala pokojne. „Záhradka potrebuje len malú kvapku vody a potom chvíľu pokoja.“

Líza chcela ešte raz poskočiť okolo miesta, no zastavila sa. „Nebudem dupkať,“ povedala tichšie. „Nech majú korienky pokoj.“

Každý deň sa kamaráti prišli na záhradku pozrieť. Bobo ju pozdravil: „Dobré ráno, malé semienka.“ Líza priniesla kvapku vody v hladkom liste. Timo skontroloval, či na zemi neleží veľký kamienok. Uma sedela nablízku a počúvala šum trávy.

Keď sa veci začnú meniť

Neskôr prišlo slnečné popoludnie. Teplé svetlo padalo na lúku a drobné kvety sa pomaly otáčali za slnkom. Bobo sa zasa sklonil k záhradke.

Zrazu strnul.

„Líza,“ zašepkal. „Timo. Uma. Pozrite sa sem.“

Zo zeme vykúkala tenká zelená slučka. Bola maličká, menšia než Lízin pazúrik. Na konci sa triasla kvapka rosy.

„Klíčok!“ vykríkla Líza, ale hneď si zakryla ústa labkami. „Teda… klíčok,“ povedala potichu a usmiala sa.

Timo sa nadýchol. „Naozaj rástol, aj keď sme ho nevideli.“

Bobo položil vedľa klíčka malý lístok ako slnečník, no Uma ho jemne zastavila.

„Dnes je slnko milé,“ povedala. „Nech sa s ním klíčok zoznámi.“

Ježko list odložil späť na pichliače. Potom všetci štyria sedeli pri svojej malej záhradke. Nikto sa neponáhľal. Líza dala ku klíčku jednu maličkú kvapku vody a Timo uhladil zem vedľa neho, aby sa klíčka nedotkol.

„Rast si pomaly,“ zašepkal Bobo.

Nad Malou lúkou sa pohol mäkký vietor. Zelený klíčok sa jemne zakýval, akoby pozdravil svojich nových kamarátov.

Malej lúke dnes pomohli malé semienko a trpezlivá starostlivosť.