Zvieratká z Malej lúky, časť 9: Zhasni svetielko

Na Malej lúke sa končil veselý večer. Ježko Bobo, Veverička Líza a Zajačik Timo sa celý podvečer hrali na schovávačku vo vysokej tráve a pri malom domčeku.

Líza preskakovala cez kamienky tak rýchlo, až sa jej zelené vrecko so žaluďmi veselo hompáľalo. Timo labkami opatrne vracal na cestičku šišky, ktoré počas hry popadali. A Bobo niesol na pichliačoch dva suché listy, hoci už dávno neboli potrebné na žiadnu hru.

„Tieto listy si odnesiem domov,“ povedal spokojne. „Sú mäkké ako malé prikrývky.“

Nad lúkou sa pomaly objavila prvá hviezda. Tráva šumela tichšie a kvietky už zatvárali farebné hlávky. Sovička Uma sedela na starej vetvičke a upravovala si maličké okuliare.

„Je čas pozbierať hračky a pozdraviť večer,“ pripomenula pokojne.

Najprv Timo našiel drevenú loptičku pod kríčkom. Potom Líza odniesla tri gaštany do košíka pri domčeku. Bobo sa naposledy rozhliadol, aby sa nič nestratilo.

Práve vtedy zbadal pri chodníčku malé svetielko. Žltučko svietilo pod okrúhlou strieškou. Počas hry im pomáhalo vidieť, kam kotúľajú loptičku.

„Ach, naše svetielko ešte svieti!“ zvolal Bobo.

Pristúpil bližšie a jeho modrý šálik sa jemne pohol vo večernom vánku. Svetielko bolo naozaj pekné. Robilo na kamienkoch malé zlaté bodky.

„Nechajme ho svietiť,“ navrhol ježko. „Možno sa bude niekomu páčiť. A možno ešte niekto pôjde po cestičke.“

Líza naklonila hlavu na bok. „Je také maličké, že sa asi neunaví,“ povedala.

Timo sa pozrel k svojmu domčeku. „Ja už nikam nepôjdem. Moje labky chcú oddychovať.“

Bobo sa však na svetielko stále díval. „Ale keby sa niekto zobudil? Svetlo by tu bolo pripravené.“

Medzitým Uma ticho zletela z vetvičky. Pristála neďaleko nich tak mäkko, že sa nepohol ani jediný lístok.

„To je starostlivá myšlienka, Bobo,“ povedala sovička. „Svetielko nám pri hre dobre poslúžilo.“

Ježko sa usmial. Bol rád, že Uma rozumie, prečo ho nechcel zhasnúť.

Sovička sa potom pozrela na tmavomodrú oblohu. „Teraz však všetci odchádzajú spať. Cestička je prázdna, domčeky sú blízko a mesiac nám svieti zhora.“

„Aj svetielko ide spať?“ spýtal sa Timo.

Uma prikývla. „Keď ho nikto nepotrebuje, môže si oddýchnuť. Keď svetielko zhasne, šetríme jeho svit na chvíľu, keď ho budeme naozaj potrebovať.“

Bobo sa zamyslel. Pozrel na cestičku, potom na domčeky a napokon na hviezdy. Tma nebola strašidelná. Bola mäkká, pokojná a plná drobných zvukov.

Z trávy sa ozvalo krátke cvrnknutie svrčka.

„Počujte!“ zašepkala Líza. „Keď svetielko svietilo, ani som ho nepočula.“

„Nočná lúka má svoj vlastný hlas,“ dodala Uma.

Bobo spravil malý krok k svetielku, ale potom sa zastavil. „A čo ak sme nechali svietiť ešte niečo iné?“

To bola dobrá otázka. Kamaráti sa preto rozhodli urobiť si večernú obchôdzku. Nebola dlhá, iba od domčeka ku kríčku, od kríčka k lavičke a späť ku chodníčku.

Líza vyskočila na nízky konár a pozrela sa zhora. „Pri košíku nič nesvieti!“ oznámila.

Timo sa sklonil pri domčeku. „Okienko je tmavé. To je správne, lebo vnútri už nikto nečíta.“

Uma si všimla lesklú kvapku rosy na tráve. „Tá len odráža mesiac. Kvapku zhasínať netreba,“ povedala s úsmevom.

Bobo sa zachichotal. „Dobre. Kvapky necháme robiť ich mesačné bodky.“

O chvíľu stáli všetci zasa pri malom svetielku. Teraz už vedeli, že je posledné, ktoré po hre ostalo svietiť.

Ježko natiahol opatrnú labku k malému gombíku na jeho boku. Na okamih zaváhal. Zlaté bodky na kamienkoch sa mu páčili.

Uma sa k nemu naklonila. „Ak ho zhasneš, nič pekné nestratíme. Len večeru doprajeme viac ticha.“

„A zajtra ho môžeme znova zapnúť, keď sa budeme hrať,“ pripomenul Timo.

„Tak dobre,“ povedal Bobo. „Dobrú noc, svetielko.“

Ťuk.

Malé svetielko zhaslo.

Kamienky už neboli zlaté, no nad nimi zažiarili hviezdy. Medzi steblami sa mihlo svetielko jednej svetlušky, potom druhej. Neboli to lampášiky pri ceste. Boli to malé svetielka, ktoré patrili k nočnej lúke.

Keď sa veci začnú meniť

„Pozrite, aké sú krásne,“ zašepkala Líza.

Bobo sa usmial a pevnejšie si omotal modrý šálik okolo krku. „Naše svetielko teraz odpočíva. A svetlušky si svietia samy.“

Kamaráti ešte chvíľu stáli spolu. Počúvali svrčka, šum trávy a veľmi vzdialené bublanie potôčika. Potom sa Líza pobrala do svojho stromu, Timo po čistej cestičke do domčeka a Bobo pomaly k svojmu mäkkému lístkovému peliešku.

Uma ostala na starej vetvičke a spokojne sa pozrela na tichú lúku. „Zajtra si pred spaním zase pozrieme, či niečo zbytočne nesvieti,“ povedala.

„Pozrieme,“ prisľúbil Bobo. „Je to malá večerná obchôdzka.“

Noc prikryla Malú lúku tmavomodrým pokojom. Svetielko spalo, zvieratká spali a hviezdy svietili presne tak akurát.

Dnes Malej lúke pomohlo zhasnuté svetielko.